rudeboy

Videl som to o niekoľko rokov skôr ako Kubrickovu adaptáciu a na to, že ide o televízny seriál som sa bavil nadpriemerne.

Ťažko teraz posúdim objektívne kvality filmu, ale ako malého 10 ročného chalana ma príbeh úplne strhol a ja som ho pozeral so zatajeným dychom (niekoľkokrát). Takže "sorráč" za najväčšie možné množstvo nostalgie a subjektivity.

Za niekoľko trápnych vtipov, ktoré si deň po zhliadnutí tohto filmu už ani nepamätám a za jeden z (pravdepodobne) najhorších scenárov v dejinách kinematografie , nemôžem inak.

Tie roky deväťdesiate :-)

Namiesto komentáru citát z Dejín Filmu od Patalasa: "Najslobodnejšie rozvinul Disney svoju fantáziu v raných „Silly Symphonies“ napríklad v snímke „Tanec kostlivcov“ („Skeleton Dance“, 1929). Na hudbu „Dance Macabre“ od Camilla Saint-Saénsa tancujú kostlivci v hodine duchov morbídny balet na dedinskom cintoríne. V týchto „Silly Symphonies“ ešte vôbec nebola sentimentalita, ktorá kazila neskoršie Disneyho filmy, vyznačovali sa suchou absurdnosťou nemých grotesiek, od ktorých sa Disney učil dramaturgiu gagov."

Film stvárňuje čo vás čaká, keď to preženiete s alkoholom ( alebo to čo všetci dobre poznáme... :-))) )

Na môj vkus až priveľmi nemastné - neslané. Keby nemám o tomto filme a režisérovi aspoň, aké také znalosti, tak toto podobenstvo v žiadnom prípade nerozlúsknem (a to netvrdím, že teraz som topochopil).

Film síce disponuje zaujímavou myšlienkou, predstavujúcu kritiku pošramotených medziľudských vzťahov v období rozpadajúcej sa česko-slovenskej totality, no miestami hluchý scenár a katastrofálne príšerné výkony hercov ho stŕhajú do bahna podpriemernosti.

Úchylné, bizarné, prepnuté... asi až moc. Peklo je stvárnené naozaj bravúrne. Šialený surrealizmus, ktorý má fakt šťavu. No celý čas som mal pocit, že dejová línia akosi citeľne pokrivkáva za vyšperkovaným vizuálom.

Po prvom zhliadnutí je moje ja plné zmiešaných a rozporuplných pocitov. Moja prvá polovička akceptuje rozprávkovú tvár príbehu, druhá zdieľa pocity nevoľnosti z toho ako je to všetko otrasne naivné - prvá sa teší z optimizmu snímky, druhá neverí v načrtnutý svet - prvá je ohromená výstavbou príbehu, druhej chýba výraznejší moment, ktorý by sa natrvalo vryl do (mo)jej pamäte a obom vadí to, že Milionár dostal Oscara. Čo už? Aj takúto pseudo humánnu tvár majú americké výčitky z toho, že žijú na úkor zvyšku sveta.