Bo

Ten bol včera. Alebo v pondelok, už neviem, povedala som si, že idem ohodnotiť všetko, čo som za posledných pár rokov videla (nebolo toho veľa) a opäť si dopriať čas na filmy, lebo ich mám rada. Dnes som videla napríklad nového Mad Maxa, lebo o tom všetci pekne hovorili. Len nedávno som zistila, čo to znamená dystopický príbeh a hneď som zistila, že ich dosť môžem a Mad Max ma nesmierne potešil. Samozrejme, svojou kúlovosťou, nádherné, hudba, nádherná, vizuálne nádherné a vyšperkované. Emocionálna horská dráha, pri ktorej som si chcela väčšinu času chcela zakrývať oči a dýchať do papierového sáčku od vypätia, ale nerobila som to, lebo som nechcela, aby mi niečo ušlo. Tom Hardy, nádherný a aj Charlize Theron, nádherná. No a hlboká myšlienka na záver. Násilie. Ako je možné, že ho znesieme cez obrazovky tak nesmierne veľa? Žijeme v čase, kedy k prežitiu naozaj nepotrebujeme mlátiť, strieľať a zabíjať ľudí a iné čudesné stvory holými rukami alebo akýmikoľvek predmetmi, čo ležia okolo. Na vybičovanie adrenalínu v krvi a silných prežitkov už zvládame, zdá sa, čoraz brutálnejšie vizuálbe podnety. Televízne noviny preto vypínam, odchádzam, pením. V čom bola táto brutalita iná, že sa jej dali spucovať bez dychu 2 dlhé hodiny a v najhorších okamihoch ma chytalo totálne nadšenie? Umenie? Vkus? Tá kopcovitá porcia kúlovosti, žiaden malý burgrík, ale quarterpunder with cheese? Nič to, že záver ešte nevyplynul. Všetko som tvorcom prepáčila, aj tú miernu nevoľnosť na konci. Mňamka. Nabudúce chcem 3D. To mi pripomína, že kedysi som ako dieťa túžila pochopiť, prečo mám rada film. Pretože mi dovoľuje niečo cítiť. Môže byť jedna z odpovedí.