bloodline

Famózne zahraná dráma, ktorá vrtošivým spôsobom rozpitvá psychiku postáv natoľko, že (paradoxne) s prejavením sympatií voči sériovej vrahyni nevyvstanú žiadne výhrady. Kto aspoň trochu pozná pokrivenú genézu individualít väčšiny hrdlorezov na pokračovanie, vie, že za to (žiaľ) môžu maličkosti ako zlá výchova, sexuálne zneužitie či proste zlý čas a zlé miesto u sudičiek pri rozdávaní talentu a koníčkov. Aileen Wuornos vyhrala z každého výkladu čosi a Charlize Theron vložila do jej interpretácie vlastný kus geniality. Režisérsky potiahnutá do natoľko pohlcujúcej geniality, že si prefackáte vlastné deviácie ľútosti a kopu indivíduí s pochybnými chúťkami si radšej kopne do vlastných ratolestí v rozkroku.

Bay v životnej forme vyťažil z apokalyptickej módy na prelome tisícročí neskutočný biják. Pokope sú tu všetky jeho delikatesy, z ktorých si vymodeloval patentovaný trademark a vypiplal ich do maximálnych detailov. Dnešnou optikou by Armageddon neprešiel ani cez prijímačky na odbor sociálna práca, ale v tej dobe ľudia potrebovali amerických gerojov, schopných sebaobetovania pre celý svet, potrebovali záchranu v poslednej sekunde zo zdanlivo neriešiteľných situácií, potrebovali rozprávkovú nádej víťazstva dobra nad zlom... A Bay zbúchal všetky tie komponenty až do dojemných dimenzií. Bola to krásna doba a pri tónoch nadpozemského soundtracku je mi za ňou clivo. Viem, v NASA si musia ťukať po čele a zadúšať sa smiechom zároveň, avšak krása Armageddonu nespočíva v dokazovaní zákonitostí Pytagorovej vety, ale v sile zážitku. A po takom baží každá forma umeleckej tvorby a prahne každý divák. American components, Russian Components, ALL MADE IN TAIWAN!

What the f*ck? Zatiaľ čo pri jednotke moje filmové srdce plesalo ako roľníkovi z KĽDR po úspešnom jadrovom teste a vyťahoval som kalibre typu najlepší film roka, tak dvojka to nadšenie sfúkla ako nádeje na uznanie arménskej genocídy. Kvalitatívny prepad o dve triedy nesmierne bolí. Všetky tie finesy a lahôdky prvotiny v zlatom kruhu tápu, stratili tvár a dôstojnosť impotentným humorom, žalostnou akciou a totálne pripečeným námetom. Ostrieľaný pionier Vaughn s toľkými hereckými esami (z toho štyri oscarové!) pomaly prešťal aj Avengerov, ale nevyťažil ani uncu zlata v podobe ikonických scén alebo dialógov. Sklamanie roka.

A Quiet Place pre nevidiacich? Mám pocit, že pokiaľ z námetu smrdí nudná vata, treba ho okoreniť materskou škôlkou s predpôrodným kurzom. Neviem, či to mám chápať ako neschopnosť tvorcov vyťažiť z námetu explicitnejšiu zápletku, alebo chcú len vyvolať v poslucháčoch empatickejší rozmer napätia. V prípade staršej hluchonemej dvojičky to nefungovalo úplne s kostolným poriadkom, za to Bird Box si viedol o niečo triezvejším dojmom. Dokonca vytiahol záblesky z dojemných dimenzií. Avšak aj tu platí ťažko ubrániteľný pocit z jemnej recyklácie postupov z oveľa zásadnejších žánrových počinov. Odlišuje ich len jedna (výrazne) rozdielová položka - John Malkovich.

Muzikály vážne nemusím. Ale pokiaľ sú hudobné vsuvky použité účelne a vhodne, môže byť z toho celkom podarený výsledok. Piesne sira Eltona pozná notoricky každý, komu zavadilo rádio o uši a ich nasadenie považujem za vkusné, občas aj choreograficky pútavé a správne extravagantné. Taron Egerton pustil do éteru svoj spevácky talent, za čo dostáva zlatého bludišťáka, ale predsa len ho radím do novej generácie výrazne charakterových hercov, preto ma mrzí, že tak výstredný a provokatívny naturel Eltona Johna museli tvorcovia utopiť (na môj vkus) prílišnými muzikálnymi intermezzami. Silný tlak na americký happy end zatienil potenciál na prvotriedny herecký zážitok. Summa summarum. Hovorí za mňa žánrová apatia voči hudobným maškarádam na striebornom plátne, mimo toho Rocketman zvládol moje zaujaté personálne výhrady s velice príjemným zadosťučinením.

Scorseseho tri a pol hodinový úlet s hereckou smotánkou gangsterského žánru sľubovalo prinajhoršom niečo veľkolepé. Lenže sľuby sa sľubujú... a namiesto opojnej labutej piesne jednej generácie famóznych hercov to skôr pripomínalo pohrebný pochod na Červenom námestí. Téma odborových zväzov hýbe americkými žlčníkmi vo väčšej oscilácii ako v európskych končinách, preto môže zvolený námet vyvolávať mierny diskomfort vzhľadom na masívne časové nároky. OK, obsahová látka občas pláva mimo mozgových centier ako posolstvá mieru v súťažiach krásy. O to viac by mala zaujať forma v podobe ikonických scén a nahláškovaných dialógov, ktoré by aj poslední náčelníkovia Apačov orálne prednášali o 500 rokov v bordeloch Las Vegas. Lenže The Irishman za 3 a pol hodiny šaškovania s digitálnym botoxom nadchol iba jednou(!) takouto scénou (o rybe) a to je na Scorseseho formát riadna chudoba. Ešteže stále existujú na svete garancie ako napríklad herecká fantázia Al Pacina.

Najtemnejší, najkomiksovejší, najnedocenejší. Aj také prívlastky má prvá tretina Nolanovej trilógie. Dielo, ktoré predbehlo dobu celkovým spracovaním či sociálno-filozofickým poňatím dostalo ranu pod pás počiatočným vlažným pochopením. Všetky stratené kredity dohnal až po ďalšom pokračovaní. Začiatok temného rytiera ocenia zrejme iba tí najpravovernejší komiksoví nadšenci. Bez ikonického záporáka a s dôrazom na detaily budovania Batmanovej mystiky je jasné, že finančné riziko nezaplatenia nákladov balansovalo na existenčnej hrane. Odhliadnuc od toho Nolan vystaval príbeh na maximálne uveriteľných základoch, kde neexistuje priestor na nadprirodzené barličky. Zrodil ľudského hrdinu so všetkými kladmi a zápormi. S odstupom času a z hľadiska kompozície celej trilógie môžem bez milosti povedať, že toto je najlepší origin od vyhynutia dinosuarov. Navyše aj po toľkých rokoch nestratil nič z svojho moderného a aktuálneho šarmu. "Why do we fall, Bruce? So we can learn to pick ourselves up."

Len za hudbu štyri hviezdy z voleja. Piata za výpravu, zvuk a kameru. OK, scenáristicky nepobral mohykán všetku múdrosť sveta, ale atmosférou pohltí ako americký týždeň v Lidli. Spracovaním vystavuje nekrológ prípadným snahám o remake a záverečnou polhodinkou vyráža dych aj suchému anglickému humoru. Tam, kde Mann mierne zaostal za očakávaniami, neskôr dokonale zvládol v Heat. Napriek tomu sfilmoval príbeh, ktorý žánrovo nemá konkurenciu a stal sa klasikou.

Klasický záchranársky biják, ktorý má snahu vytĺkať silné city, ale výsledok skôr pripomína predstieraný orgazmus. Malátna réžia vykazuje záblesky lepších zajtrajškov, no v boji s veternými mlynmi narazí na strašne tupý scenár. Ten sa snažia povzniesť na uveriteľný zážitok herecké esá, ale v tomto prípade vykazuje ich činnosť zlatý klinec útrap a kolaps celého úsilia.

Kinopovinnosť! Kiežby sa prvej svetovej vojne dostalo toľko vrúcneho mainstreamového prijatia ako tej druhej. Novodobý boom, ako aj v prípade Ryana, zamýšľal nastoliť maestro Spielberg s War Horse. Síce prestrelil, ale ponúkol výpravné scény a detaily vojenského zákopového šialenstva. Mendes zvolil artovejšie poňatie s (nielen) diváckym úspechom na celej čiare. Film naaranžovaný na jeden záber nedal vydýchnuť ani povaľačom na úrade práce, neustále držal v šachu aj Garriho Kasparova a rozparceloval ďalšie útrapy prvej vojny. Zaslúžený Oscar. Z Nolanovho Dunkirku okopíroval (takmer) trvalo neprítomnú absenciu nepriateľa (či bojovej scény), ktorá aj tak divákom trhala nervy v pejoratívnom vydaní. Občasne nelogické konanie hercov síce zbytočne zhadzuje percentá nadol, ale stále sa jedná o úchvatnú vojenskú filmárčinu, ktorá vysúka režisérsku a hudobnú poklonu. Silný film. Technicky, dejovo aj emočne.