bloodline

Ikonický Chucky v zlatej ére slasherov zrejme naháňal strach aj povahám so silnejším žalúdkom. V dnešnej dobe šikanuje hrôzou hlavne deti s ADHD a staršie ročníky sa len pousmejú nad hláškami či komickými vraždami, ktoré z bábiky vymodelovali kult v béčkových hororoch.

Rozpačitá hraná adaptácia s mierne horkastou až mdlou príchuťou. Keďže animovanú verziu nosím v srdci od detských čias, žmúril som na novodobý počin náročnejšou optikou. Animák drtí Favreauovu verziu ako Kličko konkurentov zamlada. Realistické poňatie zvierat (a ich hovorené slovo) vnímam ako škodovú udalosť a aj CGI zrejme občas renderovali na hardvérovo slabších zostavách (The Jungle Book je stále v tomto smere výkladná skriňa). Emocionálne to nepozdvihli ani piesne a tak v záchvatoch nostalgie naďalej siahnem po úžasnom originále z roku 1994. 3 a 1/2*

Ordinárna jednohubka, pri ktorej aj nežnejšie polovičky vypínajú šiesty zmysel. Je to megalomanskejšie, prostoduchejšie, šialene drahé a hrá tam The Rock. Čo je to? Stávka na istotu, že končiaci rok uzavrie účtovné oddelenie v čiernych číslach a pred sviatkami producentom cinknú na účet vianočné prémie.

Nová vianočná klasika. Keď polovicu filmu utierate slzy z krajíčka, číha z toho zárobok na (nielen) animovaný film roka. A pritom Klaus netasí príbehové esá z rukávu, ale jeho poňatie je tak úžasné, že kvantum ľudí opantá rozprávkovou láskou na prvý pohľad. Deti by sa mali smiať, preto nech je táto rozprávka posvätením prostriedkom spolu s čarokrásnym leitmotívom pre dospelých - A true selfless act always sparks another.

Horúci kandidát na prepadák roku 2018 až kým svetlo sveta neuzrel Robin Hood. Veľkým hendikepom je žánrové zaškatuľkovanie v kolónke horor. Tri štvrtiny filmu sa tu buduje atmosféra psycho thrilleru, ktorý napĺňa prvú polhodinku aj nadpriemerné kritéria. Potom niekto z produkcie zistil, že videl zopár ducharčín Jamesa Wana, a tak v rámci naplnenia kasičky obšťastnil posledných 30 minút prvotriednou lobotómiou. Amaterizmus, pri ktorom aj Sharknado schováva hlavu pod vankúš.

John McClane nepatrí do 21. storočia. To čo fungovalo ku koncu druhého milénia, vyšumelo v tom treťom ako analóg vo full hd verzii. Máme dočinenia (skoro) so všetkým, čo zdobilo sériu Die Hard, ale tlačenka na megalomániu a tínedžerskú verziu vyznieva zrelo do kazajky. Akcia totálne prepálila aj teflónovú panvicu, scenár ladí s výstrednosťou prvého apríla, záporák konkuruje charizmou vifonke a do toho praobyčajný policajt zachraňuje takú drobnosť ako svet. Starý, dobrý McClane viac menej zachraňoval vlastný (a manželkin) zadok, vyžíval sa v krčmovom slovníku vybraných slov a nespĺňal ani jedno kritérium cnosti. Zjavne, v rámci korektnosti, zostal poplatný novej dobe. Sodoma Gomora Cecilko!

"Háček, vlasec a olůvko." Návrat ku koreňom ako hrom do duba! McTiernan resuscitoval klasiku v neoklasickom štýle a na čo siahol, to dopadlo sexi. Mrakodrap vyžongloval za veľké jablko, zimu roztavil pod lúčami leta a teroristický rozmer zaobalil do pomstychtivého rodinného podniku. Dejovo trafil všetky klince po hlavičke. Finálny výsledok tak vyznie hrôzostrašne realisticky. Všetka pompa so slávou narazila na kameň úrazu jedine v závere. Simon Gruber si zaslúžil ikonickejšie znesenie zo sveta. 4 a 1/2*

Závan komercie cítiť ako pri vianočných výpredajoch. Dvojka páli často slepými, ale stále si drží nezameniteľný punc. Ani nevidiaci nepotrebuje titulky v braillovom písme k tomu, aby spoznal pokračovanie potuliek Johna McClana. Všade navôkol haraší ďalšia studnica znamenitých hlášok a teroristi (aj s malými nohami) sú opäť v zlom čase na zlom mieste. Prekonať jednotku chcelo nadľudský výkon, a aj keď sa snaha rozdáva na všetky strany, kvalita skĺzla o level nižšie. Nad povrchom lietajú logické nezrovnalosti, Dennis Franz preafektovanosťou otrávi aj nový príchod mesiáša a ako celok pôsobí Die Hard 2 menej uveriteľným dojmom.

Tá opojná chvľa, keď zvíťazí pri kino výbere núdza z cnosti, ale po dvoch hodinách vo vás rezonuje pocit výhry v lotte a do sveta chcete vyziapať tú radostnú zvesť - FILM ROKA!!! Emócia, aká sa dostaví menej ako menzes po prechode, je pre filmového fanúšika bytostne čarovná. Steve Jobs všetko do bodky splnil za fiškálny rok 2015. Diskrétne geniálne dielo posvätené majstrovským dirigentom Dannym Boyleom, ktorý vyhecoval orchester k životným výkonom. Elementárne vystavaný príbeh, podaný neuveriteľne napínavým štýlom, detailne prešpikovaný scenáristickými delikatesami a tak herecky skvostne podaný, že si sánku hľadáte v okruhu dvoch terabajtov od Didaktiku. Súzvuk s hudbou zaručí, že v napätí pohlcete každú dychberúcu sekundu ako pri mlčaní jahniat na Veľkú noc. Pokiaľ rovnica nevykazuje zhodný ortieľ, chce to obsah ešte zopár krát pretrepať (nemiešať) v prehrávači. V takom prípade, nadšenie stúpa vzostupnou krivkou v nadväznosti s pocitmi, že niečo podobné už roky vyzeráte na obzore. V tomto rozpoložení už premýšľate aj o preklasifikovaní vlastnej top 10.

Solídny prírastok do strachuchtivej domácnosti. V čase, kedy vznikajú na hororovej scéne samé žbrndy, prišlo na svet konečne niečo s prémiovým nádychom. Inšpirácia s Chuckym reže viac ako Adidas s piatimi pásikmi, ale zároveň ponúka prešpekulovanejší priebeh. Koniec v štýle mindfuck ideálne zapadol do slastnej spokojnosti. Znova vidím hororové zajtrajšky vo veselších tieňoch. 3 a 1/2*