Auguscotty

Toto mi pripomenulo, ako veľmi mi chýbali nepodarené zábery, ktoré sa zobrazovali spolu so záverečnými titulkami. Bezkonkurenčne jedna z najvtipnejších (ak nie úplne najvtipnejšia) komédia roka, kde k humoru dopomohla aj kamera, strih a hudba. Ozaj k popukaniu. Moment, v ktorom som si uvedomil, aké geniálne je toto dielo, bola scéna, keď si postavy vylievali srdcia. Každý tam má svoje traumy, zažívajú neistoty, pocity úzkosti a životné udalosti, ktoré ich dodnes ovplyvňujú. Daná scéna (a snímka ako taká) sú brilantné v tom, aký empatický je scenár k týmto postavám. Všetky ich situácie sú odprezentované v humornom kontexte, ale zároveň sa smejem s nimi, nie na nich. Celé je to potom aj vtipné, aj dojímavé, čo je podľa mňa v komédii extrémne náročné na vytvorenie. Rachel je hviezda, ktorá má pred sebou ešte veľmi úspešnú a plodnú kariéru.

Majster filmového remesla dokazuje už šieste desaťročie svoje vycibrené schopnosti, s ktorými sa môže len máloktorý režisér porovnávať. Marty dokonale chápe nielen kinematografiu a jej silu ako takú, ale aj ľudskosť a jej najtemnejšie stránky. Neexistuje alternatívna realita, kde sa toto veľdielo v budúcnosti neukáže v rebríčkoch najlepších filmov tohto desaťročia.

TÁTO RECENZIA PREZRÁDZA KONIEC FILMU... Jeden z najdesivejších a najvyčerpávajúcejších (v tom dobrom slova zmysle) hororov, aké som videl. Je jasné, že nie každému sadne/sadol tento typ hororu, ale osobne musím povedať, že temer každé rozhodnutie v scenári bolo podľa mňa to správne. Dôvody, prečo je tento film taký efektívny, je hneď viacero: 1. Ani identita, ani vzhľad vraha sa nikdy neodhalí, divák po celý čas iba počuje jeho hlas a maximálne vidí jeho ruky. 2. Vrahov motív sa taktiež nikdy nevysvetlí. 3. Keď v horore dôjde k vražde, divák automaticky čaká, kým telo nájdu ostatné postavy, aby sa tak vzbudilo medzi nimi napätie a začali pátrať po danom páchateľovi. Tu sa nájdu maximálne tak telá Barb a Phyl a nemenovaného dievčaťa v parku. Pani Macová a Clare zostávajú v podkroví a nikto sa o nich nedozvie, čo ma privádza k poslednému dôvodu: 4. Tess a polícia si myslia, že vrahom bol Peter a tým sa prípad uzavrie. Nielenže je vrah stále na slobode, Tess v „sebaobrane“ zabila nevinného človeka. Toto všetko v kombinácii s tým, ako je kamera upretá na dlhé, vydesené pohľady postáv, dotvára dokonalú hororovú atmosféru. Horor sa tým pádom nekončí klasickým rozuzlením, ale pretrváva dávno po tom, ako Tess zaspí a polícia opustí dom, zatiaľ čo je v pozadí znovu počuť vyzváňanie telefónu.

Celkom sklamanie. Anna Cobb je vo svojej prvej úlohe dosť dobrá a použitie hudby, hoci v tomto prípade dosť minimálne, je taktiež decentné. Niektoré scény boli fajn (tie so zaspávaním, či Caseyin tanec a spev), no väčšinou išlo o príliš dlhé pasáže, kde sa vôbec nič nedialo. Motívu internetu a jeho nepríjemných zákutí sa tak za následok venovalo veľmi málo času. Popravde som celkovo čakal viac vývinu, či už dejového, alebo z oblasti toho, kam až môžu zájsť internetové výzvy a čo je vlastne skutočnosť.

Oveľa lepšie ako Burtonova verzia, najmä preto, lebo mi z efektov nekrvácali oči a Charlie je tu viac než iba kulisa. Okrem toho je oveľa vtipnejší a záživnejší. Gene Wilder je v úlohe Wonky skvelý a Slugworth dodáva filmu aspoň o kúsok viac konfliktu.

Výborný režisérsky debut. Temer nič zo spomínaných problémov postáv som na vlastnej koži nezažil, no spôsob, akým sa Stephen Karam rozhodol podať tieto ich všedné problémy na plátno bol veľmi efektívny a bolo jednoduché sa do nich vžiť. Je to jeden z tých filmov, pri ktorých nemám pocit, že sledujem fiktívne postavy, ale skutočných ľudí, čo je asi tá najvyššia pocta, ktorú môžem filmu udeliť. Kamera a zvuk boli taktiež na vysokej úrovni a snímke dodali miestami až hororovú atmosféru. Samotný interiér bytu precízne odrážal vnútro jednotlivých postáv. Za zmienku taktiež stojí aj herecký výkon Amy Schumer. Síce všetci odviedli dobrý výkon, Schumerovej popularita nie je zrovna najlepšia, a tak ma príjemne prekvapila.

Jeremy Irons v úlohe Elliota a Beverlyho je pravdepodobne môj obľúbený dvojitý herecký výkon. Posledných 30 minút mi tak búšilo srdce, až som mal pocit, že odpadnem. Tento silný film o identite, samote a depresii mi utkvel v pamäti a nemôžem naň prestať myslieť už niekoľko dní. Cronenbergova réžia sa zas a znova postarala o nezabudnuteľný zážitok.

Lepšie ako Cosmopolis, hoci si dovolím podotknúť, že ma Cronenbergova predošlá snímka istým spôsobom pripravila na tento jeho novší štýl, kde „body horror“ postupne striedajú ľudské vzťahy a vnútorná prázdnota. Tá je kvalitne vyobrazená v interiéroch: sú čisté, uhladené, ale v konečnom dôsledku z nich cítiť len osamelosť a nenaplnenosť. Herecké výkony sú aj tu podobne ako pri Cosmopolise až absurdné a povrchné, no do tohto hollywoodskeho sveta som sa ponoril ľahšie, zrejme vďaka väčšiemu zameraniu sa na dej a postavy. Film vidím primárne ani tak nie ako satiru Hollywoodu, ale skôr ako niečo univerzálnejšie: nezáleží na tom, ako veľmi sa človek snaží zahrabať svoje traumy z minulosti, skôr či neskôr sa dostanú na povrch a vtedy majú oveľa ničivejšie dôsledky. Julianne Moore to obzvlášť tragicky vystihuje vo svojom výkone.

Som skôr taký typ človeka, ktorý nájde takmer vždy niečo zmysluplné a zaujímavé v súčasných arthousových hororoch. Tu som však o niečo viac rozpoltený. Musím uznať, že je to natočené famózne, prvé dve tretiny filmu som priam žasol nad tým, ako vynikajúco film vyzerá. Jessie Buckley je skvelá ako obvykle a Rory Kinnear taktiež v úlohe viacerých mužov. Počul som, že posledná tretina asi najviac rozdeľuje divákov na tých, ktorým sa konečné dielo bude alebo nebude páčiť a ja, bohužiaľ, patrím do tej druhej skupiny. Je dosť pravdepodobné, že mi nejaká tá symbolika a myšlienky unikli, no aj keby áno, tak k istým scénam ku koncu (tí, ktorí film videli, určite vedia, aké mám na mysli) som pristupoval skôr s apatiou a odčítavaním minút, ktoré mi zostávajú do konca. V skratke, nezužitkoval som zo snímky Men nejakú hlbšiu podstatu, čo ma mrzí. Ale hej, po vizuálnej a hereckej stránke film ozaj exceluje. Taktiež musím spomenúť aj zvukovú stránku (skomponovanie Buckleyovej „Áh“ cením), ktorá sa mi dostala pod kožu.

Tak nejako sa mi začína čoraz viac páčiť spôsob, akým Mišo Záliv točí svoje skvosty. Ambulance nie je ani zďaleka najoriginálnejším počinom v kinematografii, ale klamal by som, keby poviem, že som sa náramne nebavil počas celého trvania snímky. Nachádzajú sa tu typické Bayove elementy (vysaturované farby na maximum, blýskajúce sa drahé autá, nezastaviteľná rotujúca kamera a myriada výstrelov a výbuchov), no napriek tomu sa tu nájdu aj iné, ľudskejšie aspekty. Mojou inštinktívnou odpoveďou, keď mi napadne Bay a jeho filmy je skôr nihilizmus ako ľudskosť (najviac je táto apatiu a brutalitu k ľuďom cítiť zrejme vo filme Bad Boys 2). Tu sa však značnú časť filmu snažia hlavné postavy ľudský život skôr zachrániť, ako zničiť (to ale neznamená, že sa tu nenájde aj nejaké to klasické násilie a prestrelky). Ku koncu treba ešte dodať, že Bay s dronom je ako malé dieťa, ktoré dostane novú hračku na Vianoce. Nie, že by som mu to zazlieval, práve naopak, agresívne pohyby dronom všade možne len zintenzívnili celý zážitok. Či už pozitívne alebo negatívne, to už si myslím, že závisí od samotného diváka.