c.mravenciar

Desaťkrát lepšie ako Matrix. Hegelovská štúdia transhumanizmu s krásnou animáciou a neskutočnou hudbou. Ghost is Shell sa zarýva pod kožu a stáva sa jednotkou v spojení animácie a filozofie.

Film plný ohavných ľudí a krásnych netvorov.  Fascinujúce dielo, ktoré by som si rád pozrel v originálnej minutáži. Máloktorý film má v sebe taký silný humanizmus a zároveň tak presnú, nepatetickú, zbytočne nesugestívnu, citovo nevydieracu štruktúru, spôsob rozprávania a skutočne silnú atmosféru. Špecialita pre každého nadšenca filmov.

Panebože tie zábery z Kazmovho "vzťahu" sú cringe tohto roka. Ten človek má cit pre romantiku asi ako marketér Merci. Antifilm, ktorý často najmä v hraných pasážach vyzerá ako by ho režíroval Tommy Wiseau. OMS celkom môžem, podarili sa im slušné veci, toto je však silný prúser. Ľudia sú však zvedaví a áno, ma to komerčný úspech. Avšak silno pochybujem, že ľudí čo s týmto boli spokojní je čo i len ľahká väčšina. Vlastne je to jedna veľká reklama na Kazmove ego. Chýba tomu srdce, vkus a vlastne je to dosť často veľká nuda.

Opus magnum gotického hororu. V mojich očiach je Murneau stále netromfnutý, avšak Herzog určite áno. Ale je to tesné. Adjani / Ryder, Oldman / Kinski / Schreck, paralel sa dá nájsť veľa, Coppola však išiel vlastnou cestou a dielo dokázal výrazne reintepretovať. Zlúčil žánre, filmárske postupy, interpretačné roviny. Ku koncu filmu trochu dochádza dych s nápadmi, ale v mnohom je to majstrovské dielo populárnej, ale artovej kinematografie. Od gýču to však ďaleko nemá, ale ostalo to tesne pred jeho bránami. Skvostné. Kto chce ale vidieť toho najväčšieho upíra nech pozrie Merhiga.

Karikatúra feminizmu. Triviálna, heslovitá, falošná. Dúfal som v skutočne satitickú a trefnú výpoveď doby, film, ktorý by bol akosi... sofistikovanejší. Vizuál je vskutku krásny, kostýmy, výprava, dokonca aj herecké výkony film ťahajú, ale Gerwig zlyháva nie v réžii samotnej, ale v neschopnosti rozprávať hoc aj komerčný film s istou hĺbkou, skutočnosťou. Scenár je mimoriadne slabý, nelogický a remeselne nedotiahnutý. Obávam sa, že o desať rokov ostane Barbie jedným veľkým trapasom. Im just Ken však bude zaslúženou klasikou!

Akosi neviem prísť na chuť poetizovaniu detstva. Nejde o to, že by detstvo vskutku nebolo magické, ale skôr o to, že ono je magické vo svojej všednosti. Deti nerozprávajú v poetických holých vetách a irónia je, že dieťa vykonáva magický akt hraním sa pokojne aj s hračkou vyrobenou kapitalistickým korporátom. Príbeh je to vskutku dojemný, pekne zahraný, s výborným vizuálom a pár silnými momentmi (napr. solárko) avšak hoc je vo filme dostatok ako špiny tak aj krásy v konečnom dôsledku mi film príde akosi fádny. Neviem prísť na chuť tej slovenskej scenáristike, ktorá je založená na jednej strane na minime dialógu (čo je v poriadku, i keď niekedy postavy neodpovedajú alebo nehovoria len preto, že také je pravidlo slovenskej scenáristiky - použiť slovo až keď to nejde ukázať inak - hocako nelogické, neprirodzené a odcudzujúce to vlastne je - hold ľudia sú ukecaní a aj v bullshitoch, balaste, smalltalkoch je istá poézia, znova však tá všedná), ale na druhej strane väčšina toho dialógu šuští papierom. Neviem prečo sa na jednej strane slovenskí scenáristi boja toho aby scenáre mali literárnu kvalitu a odvolávajú sa na akýsi realizmus, ale na druhej strane ich samotné texty pôsobia často ako nezručná parafráza Paola Coelha. Tak buďto kus literaratúry, alebo neznesiteľné ticho! Môj pes Killer je však horibilnejším príkladom tohto nešváru (diskrepancie) a Piata loď je vlastne peknou filmovou ilustráciou knižnej predlohy. Je to prozaické, zľahka magicky realistické a určite nie hlúpe. Pekný film.

Brilantný scenár, ktorý je aktuálny a nadčasový bez toho aby okato používal sociálne siete či modernú technológiu. Borgliho zaujíma človek a akási rozšírená choroba narcizmu, ktorú sme vždy v sebe mali, ale akoby až teraz, v čase kedy západná civilizácia dosiahla istý bod komfortu a bezpečia, je viditeľná ba priam do očí bijúca. Camusov Pád pre 21. storočie. Film majstrovsky a s mrazivým humorom symptomatizuje ducha doby. Čo nie je videné akoby ani nebolo. Jediné čo mi chýbalo bola trochu nápaditejší vizuál. Inak skutočný skvost scenáristiky, maskérstva a herectva. Trpká komédia, ktorá je desivejšia ako väčšina hororov.

Ako to bolo s dcérou Tarkovského Stalkera? Takto. Metafora dospievania cez nadprirodzené schopnosti. Veľmi sugestívne.

Princíp divadla na divadle (či v tomto prípade skôr divadla na divadle na filme) je už od Pirandellových Šesť postáv hľadá autora vyčerpaný. Považujem ho za núdzový únikový východ tvorcov, ktorí skrátka nevedia ako. Nech príkladmi sú napríklad Beckettova Eleuthéria či Jodorowského Hypermarket. O to horšie to pre Švankmajera vyznieva, keď sa mu na film zložili fanúšikovia a on vo filme povie, že scenár napísal "automatickým písaním" za jednu noc. Nešťastnou je aj voľba textu Zo života hmyzu bratov Čapkovcov, ku ktorým neprináša žiadnu autorskú inováciu (ako napríklad priniesol k Faustovi, či Alici v krajine zázrakov). Hold Švankmajerovi vždy sedel analóg. Vymačkať z digitálu poéziu je podstatne ťažšie a film pôsobí vskutku senilne. Švankmajerove typické animácie či surrealistické presahy sú len čiastkové, hovorené slovo (a že ho tam je) nadbytočné. Veľmi slabá a smutná rozlúčka s jedným z najväčších filmových géniov. Aspoň ma potešila paródia na ochotnícke divadelné procesy a citácie Konstantina Stanislavského presne tak, ako sa zvyčajne citujú. Bez hlbšieho pochopenia.

Invalid má svoje kvality (najmä technické), ale nesie si jeden veľký problém, ktorý pomenoval už takmer pred sto rokmi Charlie Chaplin: Komédia sa sníma v celku, tragédia v detaile. Kiežby tvorcovia namiesto Tarantina, prizvali do svojich hláv skôr Roya Anderssona.