c.mravenciar

Film, ktorý predbehol svoju dobu a tú našu, už taktiež takmer dobehol. Medium is the message.

Dreamers sa stretávajú s Teorémou a Parazitom. Fennell mala fantasticky našliapnuté na sofisitikovanú manipuláciu s divákom, ale padla na tom, že bohužiaľ nemala dostatok režijnej sofistikovanosti a obrat prezradila prirýchlo. Záver je už len prakvapivo neprekvapivý. V mnohých momentoch až surreálny obraz doby, v mnohých však len príliš vypočíťaný konštrukt. Vizuálne podmanivé, herecky výborné (Keoghan a Pike!), ale napokon scenáristicky nedotiahnuté. Saltburn zaradzujem do kategórie filmov Yorgosa Lanthimosa - výborný nápad, ale v realizácii preváži formalizmus. P.S. Film sa dá pozerať aj ako bingo, ktoré všetky filmy a knihy vám pripomenie. (sex s hrobom je ale obraz, ktorý nikdy nezabudnem)

Akoby zvuk natoľko učaroval Langovi, že film preexponoval príliš veľa replikami. Chcelo to škrtať. Mimo to je M originálne rozprávanie s unikátnymi montážami a výborným Petrom Lorreom. Vecnosť filmu je podporená aj absenciou hudby a skvelou štúdiou mesta ako miesta plného tieňov. Asi to najlepšie na filme je ako bohatú škálu rôznych postáv ukazuje. V každom zábere, dialógu si ľudia so sebou nesú svoje vlastné problémy, svoj vlastný život. V herectve sa črtajú Langove expresionistické začiatky, výtvarný kľúč je jednoduchý, ale úderný. Aj po 90 rokoch, stále výborná kriminálka.

Zmena, v ktorej je niečo nemenné. Rozklad rodiny, hodnôt, kapitalizmu. Haneke veľmi dobre vie aký materiál drží v rukách a s divákom sa zahráva. A ja som mu skočil skoro na všetky návnady. Lámal som si hlavu nad počtom kontinentov, rozčuľoval sa nad zábermi na zubné kefky, zamýšľal sa nad tým koľko sa dožívajú rybičky. Posledná polhodina je nezabudnuteľná. A ja verím, že v obaloch z platní boli skutočne tie platne, ktoré tam mali byť, že knihy ostali roztrhané, rybičky sa skutočne udusili a že tento príbeh sa napokon vôbec nestal. Haneke je presne tento typ blázna. Spláchnuté prachy napokon nevyvážili mŕtve rybičky, ktoré si Haneke mohol (?) odpustiť. Od rozbitia akvária som už len neveriacky až do konca filmu opakoval: čo ti jebe?

Je príšerne desivé vidieť ako sa v tomto filme deje to, čo by sa dalo nazvať infláciou filmovej mágie. V porovnaní s Nosferatu, Metropolisom, Faustom ale napríklad aj americkými Freaks, je vo Frankensteinovi absolútne evidentný odklon od poézie (ktorú hororový žáner so sebou od svojich počiatkov nesie - pomnúc už len balady) a príklon k atrakcii. Samozrejme kde tu sa ešte poézia prihlási o slovo, na moment prebleskne cez plátno (scéna s dievčatkom, Karoloffovo herectvo, poskakujúca kostra v pitevni), ale bernou mincou sa stávajú napätie, emócie a akcia. Frankenstein vo svojom aristotelizme, happy ende, postavil bohužiaľ silnú filmovú šablónu, ktorá je nesporne legendárna a funkčná, ale vlastne zabila v americkom mainstreamovom filme rozmer filmovej mágie. Tú do nej vracia až Orson Welles. Nedá mi však. nevypichnúť ešte úvodný monológ Konficiéra. Už viem kde sa Noé inšpiroval pri I Stand Alone!

Lathimos konečne dokázal nájsť vhodný balans medzi svojim magickým realizmom a naturalizmom. Film je samozrejme vizuálne úchvatný, ale jeho večná snaha v každom zábere prinášať estetickú atrakciu začne postupne fádnieť. Film je bezpochyby ovplyvnený Burtonom, Andersonom, ale mne osobne najviac pripomínal Jeunetovu Améliu. Herecky je to výborné, Emma Stone exceluje. Najslabšia je posledná polhodinka, v ktorej ostane príliš veľa deja a príliš málo času. Tam Lathimos padne aj do relatívne prázdnej propagandy progresívnej ľavice, ktorá vo filme, ktorý sa zaoberá prioritne ľudskosťou, pôsobí cudzorodo, programovo. Suma sumarum pekná postmoderná "rozprávka" o tom, že naše telá nedefinujú našu dušu.

Tak takto by mohol vyzerať digitálny naturalizmus. Avšak ten ostal len v inovatívnej forme. Dej sám o sebe má dobrý zvrat, ale vlastne vo svojej americkej "čistote" pôsobí nerealisticky. Práve to, že vo vnútri ide vlastne o štandardný mainstream film, ktorénu chýba kus poézie, nedokáže zo svojej formy vyťažiť maximum. Teda film, ktorý by mohol odkrývať temnotu internetu ostáva práve v naivnej rovine odkrývania ľudského dobra. Bohužiaľ, tomuto neverím. Ale kvitujem, že som si počas sledovania vôbec neuvedomoval, že pozerám vlastne na experimentálnu formu. I keď na druhej strane, možno by surovejšia forma dávala divákovi väčšiu možnosť uvažovať a menej prežívať. A to by sa mi páčilo,vzhľadom na tému, viac.

Filmové zhmotnenie pojmu reality check. Diabolské posolstvo, ktoré v sebe nesie jednu veľkú nádej, ale aj veľké sklamanie. Naše sny nikdy nebude také aké sme si ich predstavovali. Chirurgický film, ktorý nesie v sebe krásnu ambivalenciu, paradoxnosť. Ťažko sa popisuje, ale myslím, že mnohí diváci jej vnútorne porozumejú.

Doktor Mengele s tvárou, ktorá sa až príliš podobá na šachového veľamajstra Hikaru Nakamuru. Chladná, šokujúca, bolestivá a uhrančivá štúdia toho čo sa dnes nazýva "toxickou maskulinitou". Súhlasím s užívateľom Adamom Berneau - pôsobí to ako stret Švankmajera s Pasolinim a ja osobne by som pridal aj Kennetha Angera. Výborný experiment.

A na záver aj citácia Mlčania jahniat. Výborná, chladná, zaujímavá detektívka, ktorá má skvelé momenty, zaujímavý dej a veľmi dobre obsadených hercov. Oplev našťastie odolal pokušeniu sa do takéhoto typu filmu autorsky vkladať a film urobil takpovediac "čisto". Takto by sa mali točiť filmy podľa prózy. Dlhé, hutné a výborne zvizualizované.