Milano33

Komentár obsahuje menšie spoilery z prvej polovice 1. sezóny Re:ゼロ! Re:Zero kara Hajimeru Isekai Seikatsu - Memory Snow je vskutku prekrásna OVA, s čarovným vianočným nádychom a romantickým cítením, ktorej dej sa z chronologického pohľadu odohráva medzi 11. a 12. epizódou prvej série Re:Zero. Zasadenie tejto OVAy je príznačné najmä v tom ohľade, že má ísť o akýsi okamžik zadosťučinenia pre hlavného hrdinu... pocit triumfu - totiž všetko jeho vynaložené úsilie z predošlých častí, kedy sa úpenlivo snažil utiecť nepriazni osudu, sa malo konečne zúžitkovať do sladkej odmeny, akou je práve naša rozkošná a chutnučká Emilia-tan. Subaru však miesto toho, aby si konečne vydýchol, nenecháva nič na náhodu a tak príprava na jeho dlho očakávané rande s Emiliou prebieha v plnom prúde. Subaru si od tohoto "rande" sľubuje naozaj hodne, obzvlášť keď pomyslí na to, že bolo zakaždým oddialené vzhľadom na všetký tie prekážky a nástrahy, ktorým musel v priebehu turbulentného týždňa čeliť, nevynímúc niekoľkonásobné resetovanie času. Jasné, z perspektívy Emilie ubehlo od Subaruovho prebudenia v Roswaalovom paláci bezmála iba 4 dni, ale z pohľadu Subaru išlo doslova o večnosť - a keby len to, o neustále sa opakujúcu večnosť. A aby toho nebolo málo, tak Subaruove plány sa aj v tomto príbehovom akte opäť pozmenia, rande sa zas a znovu oddiali, a miesto toho sa musí vysporiadať s novo nastolenou situáciou, ktorá prináša extrémne výkyvy teplôt a drastické ochladenie. Vzhľadom na túto iróniu osudu a celkovú škodoradostnosť je táto OVA dosť komediálne ladená, obsahuje množstvo zábavných chvíľ a kopu odľahčených, až nadnesených situácií. Memory Snow zvedie byť v niektorých prípadoch naozaj bizarná a čo viac, tiež sa jedná i o sakramensky dobrú paródiu a satiru na iné fantasy a isekai kúsky. Napríklad fanúšici KonoSubi si určite všimnú menší odkaz na toto anime. Na druhú stranu Rem-rin a Emilia-tan boli tými osôbkami, ktoré vznášali do príbehu tú roztomilú zložku, len pohľad na tie dve kawaii dievčatka obmäkčí úplne každého. Ako už sme od Re:Zero zvyknutý, tak aj Memory Snow predovšetkým vsádza na komornejšiu atmosféru a akcie sa tu prakticky ani nedočkáme, pokiaľ nerátam krátky flashback na súboj Pucka a Roswaala. Tiež mi mimoriadne prirástol k srdcu i samotný názov tejto OVAy, ktorý výstižne hovorí a krásne zachytáva podstatu a hlavnú myšlienku deja. Aj keď sneh nie je večný, naopak je pominuteľný, a v konečnej chvíli sa zakaždým roztopí, tak tie vzácne okamžiky, jedno ako krátke sú, treba si ich skrátka užiť naplno a následne nato ich navždy uložiť do pamäti... navždycky ich zvečniť v podobe spomienok. Táto alegória, ako sneh v sebe uchováva spomienky, bola veľmi dobre podaná. Vizuálna prezentácia tohoto diela je tiež pozoruhodná a hudobný podkres skvelo ladí s vizuálom i príbehom. Jo, asi sa nájdu aj taký ľudia, ktorích sklame to, že sa jedná o filler.

Konečne som sa dostal aj k tejto anime klasike, ktorá spomedzi celej Mijazakiho tvorby a všetkých filmov od štúdia Ghibli rozhodne patrí k tým najviac príznačným a ikonickým. My Neighbor Totoro je filmom o detskej prostoduchosti, naivite a zvedavosti. Je to v podstate nadprirodzené Fantasy, a tak "trochu" (s veľkou rezervou) i Slice of Life, ktoré sa odohráva na japonskom vidieku... táto relatívne tichá a izolovaná oblasť leží v tesnej blízkosti nedotknutej prírody, ktorá v sebe skrýva nejedno tajomstvo a prekvapenie... áno, najmä z tohoto pramení tá vrodená detská zvedavosť. Tieto zhustené lesné porasty i vetrom ošľahané lúky a polia sú pretkané mystickosťou a záhadnosťou a po vzoru Youkai oplývajú kadejakými magickými stvoreniami, démonmi, či duchmi - odkazujúc predovšetkým na bohatú a pestrú japonskú mytológiu a folklór. My Neighbor Totoro je v princípe taký pohodový, nežný, milý a veselý kreslený filmíček, ktorý na diváka naozaj nič neskúša a nič mu ani nasilu nenúti, iba ho už keď tak opantá svojou pozitívne nabitou, hrejivou a ničím nerušenou atmosférou, a takisto spríjemni náladu i v ťažkých chvíľach (hovorím sám za seba) svojimi kawaii potvorkami. Ten naakumulovaný optimizmus by sa normálne dal podávať v dózach a do značnej miery má aj upokojujúce až liečivé účinky na myseľ, podobne ako tomu býva napríklad u podžánru Iyashikei. Každopádne, tento film si skutočne na nič nehraje, je to skrátka prostučká, nevinná, rodinná záležitosť, ktorá hoci svojou základnou premisou môže vyznieť veľmi jednoducho, až detinsky... a celý príbeh pravdepodobne veľmi rýchlo vyšumí do prázdna, za to však ten príjemný pocit určite len tak rýchlo nevymizne, na určitý čas vo vás zotrvá a bude vami ešte pekných pár chvíľ naviac rezonovať. A aj navzdory skromnejšej obsahovej stránke, dej v poslednom akte si dá i celkom (v rámci možnosti) záležať na dramaturgii a na povrch vypláva i tá skutočnosť, že rozprávková škrupinka v sebe ukrýva aj vážnejšie témy. Okrem iného sa My Neighbor Totoro môže ešte pýšiť svojimi nevšednými nápadmi vychádzajúc z bezbrehej imaginácie Hajaoa Mijazakiho. Ako už býva uňho zvykom, tak aj v prípade Totora sa potýkame s bezodnou priepasťou originality, či už vďaka najrozličnejším roztodivným tvorom (znova máme možnosť vidieť tie čierne chumáče zo Spirited Away) alebo iným bizarným, až prestreleným nápadom, čoby Mačací autobus. Mijazakiho rukopis je skrátka nezameniteľný a z hľadiska vizualizácie rozpoznáte filmy od štúdia Ghibli na prvý pohľad. Hudba takisto perfektne ladí k prostrediu a je veľmi relaxačná.

"I don't have time to worry if it's right or wrong. You can't hope for a horror story with a happy ending! Yeah! It's a cruel world out there." Jedná z najchutnučkejších a najinstantnejších fantasy zmesí, aká sa za poslednú dekádu urodila. Pri sledovaní Attack on Titan si nielenže vychutnáte akčný úkaz v tej najčírejšej možnej podobe, akú si len možno priať, ale ruka v ruke s tým i ten pravý esenciálny pôžitok premeniac zo žánrov dark a military fantasy. Temnota tohoto sveta v prvom rade vychádza zo strachu, beznádeje a depresie, ktoré sú hlboko zakorenené práve v ľuďoch. Strach a des je to nanajvýš hmatateľný, válí sa na nás zo všetkých strán a niet tomu úniku. Človek len po pár minútach, čo pobudne v tomto fantazijnom svete, ktorý však v žiadnom prípade nie je vysnenou fantáziou, v ktorej by ste túžili žiť, si uvedomí skutočnú povahu tohoto sveta... svet, ktorý je vo všetkých možných ohľadoch maximálne krutý a nekompromisný; svet, ktorý neodpúšťa; svet, v ktorom keď zaváhate alebo urobíte sebamenšiu chybu, tak vás to príde draho, dokonca vás to môže stáť i váš vlastný život... vlastne keď sa nad tým tak zamyslím, v tomto seriály to nebýva nejakou raritou. Zážitok je to v prvom rade psychologický, kedy vaša myseľ naplno pocíti ťahu celej časti negatívneho spektra emócií... je to ozaj nadmieru deprimujúce v tomto ohľade. Shingeki no Kyojin neskutočne sugestívne dáva divákovi pocítiť a vyžrať tú zapeklitú situáciu, do ktorej sa ľudstvo po vzostupe Titánov dostalo. Proste si v hlave predstavte tú scénku, kedy sa človek poprvýkrát na vlastnú kožu stretne s obrovitánskym Titánom, s ktorým v porovnaní sme iba malulinkými mravčekami na zemi, tak až vtedy pochopíte, čo to znamená byť naprosto bezmocnými. Avšak z celého tohoto súdka za najviac skľučujúce a zarmucujúce považujem najmä to, ako sa nový rekrúti - nová krv, nová nádej pre ľudstvo, chcú odhodlane a nebojácne postaviť zoči-voči Titánom, čo má za následok jediné - ich hrdinské ideály a nádeje sa náhle zmenia na prach... všetky ich ilúzijné predstavy sa vzápätí rozplynú a len bezmocne prizerajú na to, ako im Titáni devastujú celú jednotku a požierajú kamarátov. Človek má v tomto konkrétnom prípade vážne pochopenie pre "zbabelcov", ktorý sa strania boju, nakoľko ich chovanie je zcela racionálne. Oni vopred už pochopili, že hrať sa na hrdinov vás nikam nedostane a vývoj celej situácie to v konečnom dôsledku vôbec nijak nezmení. Táto nekompromisná show vás naučí jedno jediné a to báť sa. No a keď sa hlavný hrdina chce zachovať šľachetne a hrdinsky pomstiť svojho priateľa tým, že sa bezhlavo a bez premyslenia vrhá do boja proti desivému Titánovi, tak akurát tak príde o nohu. No jo, tento seriál vie neraz pekne šokovať a nebojí sa prichádzať s dosť odvážnymi scenáristickými rozhodnutiami, ktoré bezcitne naložia s hocijakou, i tou hlavnou postavou. V rovine zvratov a prekvapujúcich momentov to má veľmi blízko k takému seriálovému kolosu ako je práve Game of Thrones. Aj celkovou potemnelou charakterizáciou a nihilistickou povahou sveta, komplexným vyzobrazením postáv a ich motivácii, viacvrstvovým príbehom a spletitými dejovými líniami sa Titáni veľmi nápadne pripodobňujú práve Hre o Tróny, až na to, že Attack on Titan sa s pálčivými otázkami popasoval stokrát presvedčivejšie. Ako veľký milovník kvalitne vybudovaných, chytro premyslených a komplexných fikčných svetov, som mimoriadne ocenil u tohoto anime počinu práve tú úžasné miera worldbuldingu, vďaka ktorej sa svet neustále rozvíja a prehlbuje svoju mytológiu. Čo sa týka stručného charakteristiky, tak svet Titánov je zasadený do post-apokalyptického prostredia, v ktorom ľudská rasa sa ocitla na pokraji vlastného vyhynutia v dôsledku vzostupu obrovitánskych ľudožravých Titánov, ktorý už 100 rokov sužujú ľudstvo. Nakoľko boj s týmito gigantami sa v mnohých ohľadoch javil ako bezpredmetný a ľudská civilizácia nemala šance ani prostriedky, aby z dlhodobého pohľadu im mohla čeliť, tak postavila tri monumentálne múry, ktorých pôvod však zostal zahalený tajomstvom... rovnako ako aj pôvod samotných Titánov. Attack on Titan má do značnej miery hororový vibe, s množstvom hrôzostrašných a strach stimulujúcich elementov vychádzajúc predovšetkým zo samotnej podstaty Titánov, ktorý na rozdiel od iných beštií známych z Dark Fantasy diel, vyzerajú ako ľudia, a tak aj súboj s nimi v princípe pôsobí ako nejaká genocída. A tiež k týmto monštrám neodmysliteľne patrí aj ich karikatúrny vzhľad, čo je dosť desivé a nepríjemné na pohľad. Takisto jedným z najväčších hnacích motorov celej tejto anime show je zmysel pre tajomno a záhadu, či už ide o pôvod Titánov, monumentálne múry, alebo samotný sklep Grisha Yeagera. Na tomto sveta je nanajvýš fascinujúce, ako o ňom v podstate nič neviem, diváka si príbeh práve opantá okolo seba svojim citeľným mysterióznym nádychom a neopísateľnou túžbou sa dozvedieť niečo viac. V každom prípade, tvorovia tento pocit zvedavosti ešte podnecujú a umocňujú neustálym odkladaním odpovedí, a naopak navyšovaním počtu položených otázok, a iba postupným, nijak zvlášť urýchleným dávkovaním odhalení, teda až do vyústenia tretej série, ktoré nám viac než uspokojivo naservíruje zmysluplné odpovede na väčšinu doterajších záhad. Od tohoto zlomového okamžiku sa akútne mení celý náš pohľad na tento fantazijný svet a všetky doterajšie nahromadené poznatky naberú zcela nový kontext. A konečne sa dostávam k potenciálne najväčšiemu lákadlu celého anime a tou je dychberúca akcia, o ktorej bez preháňania môžem tvrdiť, že ide o najlepšie zvládnutú, skoordinovanú a natočenú akciu, akú som kedy v živote videl. Tie bojové kreácie, aké nám Shingeki no Kyojin predvádza, sú tak geniálne prepracované a po animačnej stránke tak neodolateľne okuľahodiace, že nenachádzam tých správnych slov, ktoré by náležite vystihli tie transcendentné stavy, do ktorých má show počas ich trvania privádzala. Sledovať Three-Dimensional Maneuvering v akcii je skrátka niečo neskutočné a v rámci akčnej tvorby i mimoriadne nápadité a inovatívne. No a keď ešte k tomu pripočítame nášho miláčika Levia Heichōa, formuje sa nám tu hotová kanonáda vzdušných, akrobatických a šermiarských výpadov, jednoducho senzácia! A čo takisto na osobitých akčných sekvenciách veľmi kvitujem, je tá skutočnosť, že sa nejedná o žiadnu bezduchú a hlúpučkú akciu, naopak seriál striktne dodržiava isté bariéry a vnáša do súbojov premyslené vojenské taktiky. AoT, čoby military fantasy, si naozaj potrpí na tom, aby vojenský systém správne fungoval a pôsobil hodnoverne, čo skrz celkový dôraz na logistiku, vymýšľanie stratégií a všelijakých taktík, svoj zámer rozhodne spĺňa. Dokonca aj politiku a jej jednotlivé machinácie sa nakoniec podarili vmiešať do príbehu velice efektným spôsobom a po chvíli si v rámci seriálu ako celku vydobyli svoje privilegované postavenie. Audiovizuálna stránka je takisto maximálne úchvatná, plná živých záberov, strhujúcich výjavov a pozoruhodných detailov. Zvolená kresba sa mi skutočne páči a v kombinácii so CGI veľmi pekne vyniká. Animácia dokáže byť bez najmenších problémov zcela dynamická a svižne plynulá, keď to dej od nej vyžaduje, obzvlášť pri akčných scénach, a zároveň až mrazivo a atmosférický statická so zamrznutými obrazmi. Po zvukovej ani hudobnej stránke nemám čo vytknúť, možno až na ending k 2. sérií. Inak však soundtrack, openingy i endingy sú naprosto odpalujúce bomby! Najobľúbenejšie postavy: Levi Ackerman ♥, Mikasa Ackerman, Annie Leonhart, Hange Zoë, Pieck Finger, Erwin Smith, Eren Yeager, Armin Arlert, Reiner Braun, Jean Kirstein Najobľúbejšie arcy: 1. War for Paradis, 2. Return to Shiganshina, 3. The Female Titan, 4. The Uprising, 5. Battle of Trost District, 6. Marley, 7. Fall of Shiganshina, 8. Clash of the Titans, 9. 104th Training Corps TOP openingy: 1. Shinzou wo Sasageyo!, 2. Shoukei to Shikabane no Michi, 3. Guren no Yumiya, 4. Jiyuu no Tsubasa, 5. The Rumbling, 6. My War, 7. Red Swan TOP endingy: 1. Utsukushiki Zankoku na Sekai, 2. Akuma no Ko, 3. Akatsuki no Chinkonka, 4. Call Your Name, 5. Great Escape, 6. Name of Love, 7. Shougeki, 8. Yuugure no Tori Best Song: Apple Seed ...a na koniec ešte menší hudobný bonusík.

Komentár obsahuje menšie spoilery! Najlepším a zároveň už aj overeným receptom na úspech u takého fenoménu, akými sú práve Titáni, by bolo jednoducho sa držať tých elementov, ktorými vysoko prevyšuje svoju konkurenciu, čo v podstate zahrajúc strhujúcu akciu, vojnové reálie a postupy, a vo všeobecnosti militaritnú povahu deja. Predpokladám, že by asi nikto z dlhodobých fandov AoT nemal proti tomuto viac-menej očakávanému prístupu žiadne námietky. Každopádne, 3. séria Shingeki no Kyojin ide ešte nad rámec tohoto všetkého a odhodlane zabrúsila do sféry politiky a vládnutia. Tam, kde mohla tretie séria staviť na istotu a bez akýchkoľvek zábran a ďalších okolkov sa držať už nastavených trendov, tak sa konieckoncov predsa len dala na tú riskantnejšiu cestu a tým pádom sa rozhodla i viacej zaexperimentovať. To, že Attack on Titan inklinovalo k politickým tendenciám nie je žiadnou novinkou, od počiatku bolo pomerne zjavné, že má tieto ambície, len otázkou zostávalo, či bude na ne i nejak výraznejšie ašpirovať. No a keď už na tieto politické machinácie malo vo výsledku dôjsť, tak sa vynáral nespočet ďalších otázok - napr. ako túto neľahkú problematiku vlastne uchopiť? Ako spracovať politickú scénu záživným spôsobom a zakomponovať ju do prevažne akčného duchu seriálu? A ako sa vyvarovať tomu, aby komornejším prístupom seriál výraznejším spôsobom neutrpel na svojom dychberúcom tempe a svižnom toku deja? Takže sa nám v konečnom dôsledku objavila nebývalá potreba dosiahnuť primerane vyváženú rovnováhu všetkých týchto sprievodných javov a faktorov,... lenže ako tohoto výsledku docieliť? Skôr než sa dopátrame k odpovedi, ešte pretým by som veľmi rád chcel dať na vedomie, ako som ja k celej tejto záležitosti pristupoval. Ja osobne som si už zopár vecí o SnK v predstihu pozisťoval, takže som bol už relatívne pripravený i na túto politicky ladenú fázu príbehu, žiaľ ma však príliš netešilo, ako som zo všetkých strán počúval, že prinajmenšom v mange sa tieto skôr dialógové (politické) scény celkom tiahli... že boli často až nudné a nezaujímavé. A tak som bol veru zvedavý na to, ako sa s tým anime seriál nakoniec potrápi. Niežeby som nemal dôveru v tvorcov show, tí už sa v mojich očiach viackrát preukázali ako schopní ľudia, a preto som ani v tomto prípade nemal pochýb, že sa aj s touto časťou adaptácie príbehu vychádzajúcej z mangy obstojne popasujú - hoci som na druhú stranu nečakal nič svetoborné. V každom prípade, finálnemu produktu sa prekvapujúco podarilo prekonať všetky moje očakávania... ani by ma nenapadlo, že sa tvorcom podarí nájsť až takúto dokonalú bilanciu / optimum medzi zmieneným politikárčením a akčnými výjavmi. Táto náhla a pritom úplne prirodzená obmena žánru, kedy sa z akčného fantasy goreu postupne vyformovala politická dráma, dáva v širšom kontexte ohromný zmysel, nakoľko politický arc eventuálne odkrýva nielen históriu a poznatky ohľadom sveta, ale i minulosť jednotlivých postáv. A celé toto pomalé budovanie sveta nakoniec bolo krásne zúžitkované v druhom Parte, ktorý nielenže je neskutočným akčným lákadlom, ale aj viac než uspokojivo dáva odpovede takmer na všetky doterajšie záhady. Avšak nie je to iba mytologický charakter sveta, nové skutočnosti a odhalenia, ktoré formujú celkový pohľad na svet, ale predovšetkým osobitné rozhodnutia jednotlivcov (ktoré sú ešte k tomu všetkému neuveriteľne dilematické, nakoľko je vidieť snahu sa držať istých morálnych zábran, i keď nie vždy a za každých okolností to aj ide) majú zásadný vplyv na determinovaní samotnej podstaty Titánieho univerza. Naše charaktery sa dostávajú do pozícii a rozpoložení, kedy určujú a rozhodujú o osude celého ľudstva. A nikdy s istotou neviete povedať, ako sa daná osoba zachová, či sa rozhodne pre tú či onú eventualitu. Práve v týchto kritických situáciach a kľúčových momentov pocítite silu dialógov, ktoré dokážu byť pekne ostré a napínavé. Aj keď sa z teritória Titánov presunieme do "bezpečia" hradných komnát, tak príbeh nestráca na napätí a grádov - aj podívaná pozostávajúca primárne z pleticharenia, intríg, zrád a štátnych prevratov je schopná byť stále dostatočne nabitou. Riešia sa tu také témy, ako napr. komu je moc určená a kto má právo vládnuť - tieto filozofické myšlienky sú dosť úzko späté i s odkrývaním histórie a záhad ohľadom kráľovskej krvi, preto sa dá aj pochopiť, že veľká časť udalostí sa bude prevažne točiť okolo rodiny Reiss, ich pokrvnej línii a nástupníctva. Vo všeobecnosti táto sezóna veľmi dobre odráža politické nálady, spoločenskú klímu a sociálne pomery, čo má náramne blízko k štýlu George R.R. Martina, ktorý je v predávaní týchto politicko-spoločenských aspektoch pomyselným kráľom. A podobne ako tomu bolo v prípade Game of Thrones, tak aj u tretej sérii SnK sa následná akcia zdá byť o to viac zaslúžená, obzvlášť keď nám tentoraz tvorcovia naservírovali doposiaľ tú najviac kolosálnu bojovú sekvenciu, ktorá po všetkých stránkach berie dych. Veru veru, pokus o znovudobytie Shiganshina Districtu od začiatku dýchal neskutočne hutnou atmosférou, ktorá svojou intenzitou bola veľmi podobná tej z úvodu prvej série. Osudový návrat do Shiganshiny bol sprevádzaný návalom nostalgických spomienok i tragickým podtónom. Tamojšie prostredie sa hýrilo napätím, úzkosťou, pocitom neistoty a hmatateľným strachom, všetky tieto nahromadené emócie pripravili živnú pôdu pre to, čo ešte len malo nastať. Následne pokračujeme spektakulárnou akčnou náložou, ktorá zaiste vo vás vyvolá adrenalín. No a môj miláčik Levi je konečne späť v hre, takže sa s ním dočkáme hneď niekoľkých vymakaných akčných kreácií - viz. Levi vs The Beast Titan alebo Levi vs Kenny Squad. Jo a tiež po všetkých tých sériach konečne navštívime i ten dlho teasovaný sklep, kde nájdeme logické a zmysluplné vysvetlenia na všetky neznáme. A v tomto mi verte, všetko so všetkým súvisí, nič tu nie je ponechané na náhodu a naozaj veľmi ťažko by ste tu hľadali niečo, čo by bolo len tak vycucané z prstu. Po novom je odokrytá komplet história celého ľudstva, ozrejmení pôvod Titánov a v neposlednom rade sa nám otvára zcela nový svet a spoločne s ním sa predstaví aj nový nepriateľ. Po zhliadnutí tejto sérii vám bude zrejmé, že ultimátnymi nepriateľmi nie sú ľudožravý Titáni, ale samotný ľudia. Príbeh nie je ani zďaleka tak čiernobiely, ako sa mohlo na začiatku zdať, žiadne také, že Titáni sú zlý, tak ich treba všetkých okamžite vyhladiť z povrchu zemského, sa nekoná. Príbeh tohoto komplexného univerza je omnoho komplikovanejší a spletitejší, nič nie je jednoznačne dané, všetko sa dá vyložiť rôznymi spôsobmi, pričom sme dokonca niekedy nútený zabiehať do viacerých rovín a dimenzií. Miera worldbuldingu je priam až neuveriteľná, svet Titánov je každučkou epizódou viac a viac úchvatnejší a zakaždým považujem za fascinujúce sa dozvedať čosi nové z loreu a mytológie onoho sveta. Rozhodne jeden z najviac premakaných a podmanivých fantaskních svetov, aké som kedy videl. Čo sa technických náležitostí týka, tak Attack on Titan si po audiovizuálnej stránke prešiel obrovským vývojom a v tomto ohľade ide stále o veľkú bombu... ohromujúca hudba umocňuje celkový zážitok... a tie openingy a endingy sa im vážne podarili!

Nosný pilier pre ďalšie série, takto nejak by sa dala v skratke zhrnúť hlavná podstata tejto série. Druhá sezóna Shingeki no Kyojin nehýbe príbehom drasticky dopredu, značne uberá na tempe, i keď pri tom návaly akcie to ani nepoznať, a viac sa ponára do mytológie sveta i do psychologického zázemia postáv. Ústredná trojica hlavných hrdinov (Eren, Mikasa a Armin) idú tentoraz do úzadia a na úkor ich screentimeu sa podstatne viac priestoru vyhradzuje práve vedľajším charakterom. I jednotlivým Titánom sa venuje viacej pozornosti, naberajú na charaktere i komplexite, odhaľujeme ich skrytú identitu, i súboje s nimi sa zdajú byť omnoho osobitnejšie, než tie z prvej série. Na druhú stranu však nie sú až tak nabité adrenalínom, ako tomu bolo v prípade predošlej série, kde doslova každá jedná akčná sekvencia ma unášala svojim dychberúcim prevedením. Okrem toho im k celkovej dokonalosti chýba už vážne iba Levi, ktorý sa kvôli svojmu zraneniu nemohol zúčastniť väčších bitiek a tak jeho šermiarke umenie a akrobatické kúsky si musíme nechať na potom. Najatraktívnejšie akčné scény mala tým pádom pochopiteľne Mikasa, ktorá opäť žiarila ako jasná hviezda. Celkovo animácia, vizuál a hudba sú tiež na dosť vysokej úrovni, i keď ten nevýrazný ending som v tomto prípade musel žiaľ preskakovať, opening bol našťastie skvelý. Do popredia sú takisto vynášané mrazivo tajomné tóny a vibrácie, ktoré sú v konečnom dôsledky rozhodujúcimi hýbateľmi a stimulátormi deja. Vskutku Attack on Titan neprestáva fascinovať svojou mysterióznou atmosférou a všadeprítomnými okolitými záhadami, na ktoré konečne dostávame, hoci iba na pol uspokojivé, odpovede. Odpovede však z konečného hľadiska vedú len k ďalším otázkam. V každom prípade to nemení nič na fakt, že sme opäť o krok bližšie k pravde. Konečne po dlhom čase dostávame množstvo kvalitného mytologického obsahu, vďaka čomu sa nám rozširujú obzory a otvára sa nový pohľad na tento tajuplný fantazijný svet. 2. sezónu by sa dalo aj preto bez problémov nazvať dosť mytologickou, kedy témou večera sa stáva pôvod a zrod Titánov, či tajomstvo múrov. Aj keď sa zase dá polemizovať nad tým, či novozískané poznatky ohľadom Titánov stáli za všetky tie straty a obete, ktoré ľudstvo muselo za ten čas podstúpiť. Z týchto uvedených dôvodov sa dá konštatovať, že 2. séria Titánov svoju funkciu, čoby nadstavby pre budúce príbehy a dobrodružstva zo sveta Titánov, spĺňa na výbornú.

Shingeki no kyojin: Kuinaki sentaku, alebo anglicky Attack on Titan - No Regrets sa zameriava na miláčika seriálu Leviho, ktorého charakter si skrátka zaslúžil lepšie prebádanie a rozpitvanie. V tejto OVAe sa konečne pozrieme na jeho kriminálnu minulosť, na tragické udalosti, ktoré ho postihli, i na to, za akých okolností a prečo vôbec sa pridal k Prieskumnej légii (Scouting Legion). Avšak bez ohľadu na všetky nové poskytnuté informácie ohľadom jeho backstory, tak ani tento dvojdiel nezmení nič na fakte, že Levi je stále jednou veľkou neznámou. Jeho osobnosť stále zostáva zaobalená tajomstvom, čo je aj dobre - v žiadnom prípade to nie je na škodu. Ukázalo sa, že ani v minulosti nebol Levi príliš zhovorčivý, hoci jeho gestá a výrazy na tvári dokážu často povedať viac, než nekonečno slov dohromady. Aj tu jeho charakter vykazuje neskutočnú charizmu, svojim šarmom a štýlom zaručene upúta nejeden pohľad. Skrátka z neho vyžaruje nezabudnuteľná aura, ktorá sa odráža v každom jeho geste, v každom jeho pohľade. No a vidieť ho sa oháňať v akcii, ktorá bola nasiaknutá krvou, či priestorovo manévrovať vo vzduchu, bolo jednoducho bytostne napĺňajúce. Levimu stopro patria tie najlepšie akčné scény z celého seriálu a opäť kráľovský dokazuje, že je majstrom svojho remesla - ukážková kontrola nad vlastným telom, perfektné držanie rovnováhy, obratné priestorové manévrovanie, sofistikované vzdušné operácie, úchvatné premety a obdivuhodné šermiarske schopnosti. Je vskutku fascinujúce, s akým kľudom a rozvážnosťou sa dokáže on vžiť do akcie. Teda až na finálny stret s Titánom, kedy nevídane podľahol emóciám a temperamentu. A keď už som pristál u tej akčnej stránky, kde alfou a omegou bolo práve operovanie počas priestorového manévrovania (The Vertical / The Three-Dimensional Maneuvering), tak musím vynachváliť tú kinetickosť a svižnosť, ktorú som pociťoval v priebeh tých plynulo naanimovaných scénok. Mimochodom, i na Leviho povestné potrpenie si na čistote a hygiene príde rada, takže sa nabojte.

Táto trojdielna OVA znateľne trpí svojou kolísavou kvalitou jednotlivých dielčích kúskov. Očakávania od týchto špeciálov, čoby bočných výplnkových príbehov, som nemal nejaké prehnané, i keď konieckoncov ide predsa len o Shingeki no kyojin, takže istý kvalitatívny štandard by si príbeh mal udržať. Prvá epizóda bola jednostranne najlepším prírastkom do série, diel to bol do značnej miery mytologický a počas jeho trvania sú nám odhalené nové skutočnosti ohľadom Titánov, ktoré budú mať určite obrovský dopad na chod ďalších sérii. Vrámci tejto časti sa Prieskumná légia (Survey Corps) odhodlá k ďalšej výprave do divočiny za hradbami, kde na nich čochvíľa môžu striehnuť neľútostný Titáni. Druhá časť je vrámci seriálu ako celku dosť podpriemerná a nič pre dej podstatné sa v nej nestane, no a tá súťaž vo varení bola trošku pritiahnutá za vlasy. A na záver tretia nebola vyslovene zlá, ale tiež mala potenciál ponúknuť čosi viac, čosi prínosnejšie. V konečnom dôsledku však konfrontácia so zlodejmi aspoň upevnila celistvosť a spoluprácu medzi kadetmi vo výcviku, predovšetkým Eren a Jean konečne našli spoločnú reč.

Ponuré, temné, depresívne... Lepší a viacej atmosférický úvod do sveta Titánov si viem skutočne len ťažko predstaviť, otváracie dve epizódy svojim nekompromisným vyprávaním dokonale zachytia esenciu toho, čo od tohoto post-apokalyptického dark fantasy očakávať. Zo všetkých strán a kútov budete počuť, ako sa ozývajú nariekavé hlasy, výkriky beznádeje a strachu, lenže vy máte pritom po celý čas pocit, ako keby niekto iba zúfalo vykrikovala do prázdna. V tomto neľútostnom svete ste odkázaný iba sami na seba,  každý si tu totiž hladí svojho a niežeby som im to zazlieval. Shingeki no kyojin do vašich sŕdc zaseje poriadnu dávku melanchólie, z ktorej ďalej vzíde ešte väčší zármutok, ktorý prerastie do takých rozmerov, že iba on samotný vás bezprostredne priková k obrazovkám. Takúto nepríjemnú a sugestívne podávanú depresiu som už naozaj veľmi dlho nezažil. Od chvíle, čo sa ľudstvo poprvýkrát stretlo so svojimi prirodzenými nepriateľmi, Titánmi, nastali temné časy. Po určitej dobe sa ľudstvo ocitlo na pokraji vyhubenia, a aby sa tomu predišlo, boli sme nútení sa obkolesiť kolosálnymi hradbami, ktoré mali zaručovať prežitie našej rasy i šancu na mierumilovný život. Ten však trval iba 100 rokov, a keď sa pred hradnými múrmi objavil kolosálny Titán, tak sa opäť začal ten skutočný boj o prežitie. Od prvých momentov sa príbeh i prostredie snažia diváka opantať svojou pohlcujúcou atmosférou a zároveň uňho vzbudiť pocit neistoty a strachu, ktorý predovšetkým pramení z toho, aká obrovitánsky hrozba číha na ľudstvo na druhej strane hradieb. K celkovej desivosti Titánov tiež napomáha aj ich karikatúrny vzhľad, ktorý je jednoducho creepy. Vzhľadom na to, aký veľký fantazijný kolos sa nám tu pomaly, ale isto rozbieha, tak aj ansábel postáv sa môže pýšiť svojou početnosťou. Aj napriek tomu, že nie každej postave je venovaný dostatočne veľký priestor, čo je celkom pochopiteľné, i tak si vie divák v postačujúcej miere utvoriť mienku a obraz ku každej jednej z nich. Charaktery sú totižto veľmi kvalitne napísané, kedy chápete ich agendu, kde pramenia ich motivácie, čoho chcú v živote dosiahnuť a čomu sa naopak mienia vyvarovať. Nenájdeme tu žiadne klasické stereotypné delenie postáv na tých dobrých a zlých, všetci sú to skrátka len ľudia, ktorí chybujú, so všetkými tými neduhmi, ktoré k tomu prináležia. Prvá séria si taktiež velice solídne pohráva s psychológiou postáv, sústredí sa na osobné rozhodnutia, ktoré ani zďaleka nie sú jednotvárne, i na následne nesenie, či vysporiadanie sa s následkami. Zvlášť u hlavných postáv pociťujete, ako nadmieru obratne sa pracuje s ich vývinom, charakterovým rastom a napredovaním. Dialógy sú takisto veľmi silnou stránkou seriálu, sú inteligentné, dobre vypoinované a obsahujú krásne vycibrené slová, ktoré často v sebe skrývajú rozlične filozofické a morálne otázky, na ktoré však len zriedkakedy dostávame priame odpovede. Attack on Titan sa nesnaží zakrývať znepokojujúcu pravdu a krutú realitu, vo veľkom sa zaoberá práve tou odvrátenou stránkou ľudstva i ľudskosti ako takej, a dokonca k tomu ešte podnetne znázorňuje, kam je ľudská myseľ schopná až zájsť, keď ide o otázku vlastného prežitia. Všetkými týmito prostriedkami AoT nastavuje spoločnosti zrkadlo a vďaka čomu je tento spoločensko-kritický presah tak badateľný. Toto dark fantasy anime je prešpikované akciou, ktorá v zrovnaní s inými je vážne bezkonkurenčná - pravdupovediac, ide o suverénne najlepšiu akciu, akú som kedy zažil. V prvom rade tomu dosť hrajú do karát neskutočne nápadité bojové techniky, zachytávanie krásy pohyby i svižné prenášania sa vzduchom počas bojových sekvencií. Priestorové manévrovanie (The Vertical / The Three-Dimensional Maneuvering) zakomponované v akcii je neuveriteľne nápadité a inovatívne a obzvlášť taký Levi, či Mikasa vedia s touto technikou predviesť hotové umenie. Z tých výraznejších žánrových položiek sa do tohoto anime zapletie aj trochu toho military, ktorého bohatý balík obsahuje také atribúty, ako je napr. vojenský systém, zásobovanie, logistika, stratégie a taktiky. Aj tieto aspekty do zjavnej miery dávajú akčným scénam pridanú hodnotu a hĺbku, akcia je o to viac premyslená a v základoch geniálne slúži ako naratívny prostriedok, ktorý má vrámci celku svoje opodstatnenie. Akčné sekvencie hoci bývajú naťahované a rozparcelované na niekoľko epizód po sebe, v konečnom dôsledku z toho človek nemá pocit, že by sa príbeh neposúval systematicky dopredu, nedajbože zasekol. A tým pádom, že sa počas ich priebehu dostávame do priameho kontaktu s Titánmi, tak súčasne sa dozvedáme i čosi nové ohľadom ich mytológie, i keď ich origin ešte stále zostáva záhadou.

"I'd rather stay the way I am until the last moment. Even if a monster beats me and I die. I won't lose to this game or this world, no matter what." Sword Art Online je vrámci anime komunity notoricky známy pojem, ktorý zohral významnú úlohu pri utváraní žánru Isekai (a z menšej časti aj LitRPG), čo sa animovanej tvorby týka, samozrejme nemám na mysli mangu. Avšak aj napriek svojmu kruciálnemu významu a dopadu, ktorý ešte do dnešných dní vplýva na mnohé anime kúsky, sa v konečnom dôsledku jedná o celkom zvláštny a kontroverzný fenomén, ktorý sa stáva pomerne častým terčom vyhrotených debát. Keď mám pravdu povedať, tak ma trošku nepríjemne udivuje, aký obrovský hate sa zniesol práve na toto anime, i keď na druhú stranu chápem jeho odporcov, aj sa čiastočne prikláňam k poniektorým vecným a racionálne podloženým argumentom - tie však v konečnom dôsledku nijak neformujú môj finálny názor na ono dielo. Verím, že bohate stačí len zopár epizód (prvé 2) tohoto anime počinu a bude vám viac-menej jasné, na čom ste... či je SAO určené práve vašim očiam - buď si ho okamžite zamilujete alebo v opačnom prípade ho budete nadosmrti preklínať, vážne si nemyslím, že je niečo medzitým. Ja našťastie spadám do tej prvej kategórie a prinajmenšom (nielen) prvá séria ma svojim spracovaním neskutočne očarila. SAO prichádza s velice osviežujúcim, nevšedným nápadom, ktorý kombinuje aspekty videohier s anime šablónami. Myšlienka je to v tomto ohľade rozhodne pozoruhodná a len pri premyslení na to, akými rôznymi smermi by mohlo dôjsť k jej samotnej realizácií, pociťujem mierne závrate. Len sa priznajte, neboli by ste aspoň trošilinku zvedavý, keby ste mohli vidieť na vlastné oči, ako by vyzeral na obrazovkách esenciálny herný prežitok, v ktorom sú postavy nielenže nútené sa podriadiť, ale takisto si i osvojiť osobitné herné mechaniky? No neznie to zaujímavo. Nevravte mi, že nie. Z tohoto námetu jednoducho srší takmer nekonečný potenciál a v čisto teoretickej rovine takýto koncept prináša neobmedzené možnosti. Sword Art Online sa s týmto konceptom a videohernou tématikou popasuje vcelku slušne, konieckoncov, keď to zúžime iba na základnú premisu, ktorá rozpráva príbeh o 10-tisícov hráčov prenesených do virtuálnej reality, kde si náhle všetci uvedomia, že v nastaveniach hry chýba funkcia „log-out“, a tak proti svojej vôle zostávajú uväznení vo vnútri vražednej videohry (kde smrť v hre znamená smrť aj v reálnom živote) a jediná ponúkaná cesta úniku je hru dohrať až do zdarného konca, čiže dokončiť všetkých 100 levelov v Aincrade; tak už len tá z tohoto nápadu vytrieskala to pomyselné maximum. Ďalším veľmi silným a pozitívnym indikátorom toho, prečo SAO tak nápadne pripomína herné konvencie, je jeho samotný tvorca, ktorý vskutku viac ako scenáristom je vášnivým hráčom videohier, a je to na tomto projekte veľmi cítiť. K jeho scenáristickým schopnostiam sa radšej nechcem vyjadrovať, pretože ono to fakt nie je o tom, ako je to napísané (a áno, príbeh samotný je miestami deravý, nie úplne dotiahnutý do konca a plný nelogickostí), ale ako je to podané. Zážitok je to o to viac pocitový, extenzívny, tvorca/-ovia sa snažia zachytiť a následne nám divákom predať jednotlivé herné výjavy - zhmotniť ich na našich obrazovkách... intenzívne navodzujú pocit, ako keby sme v ten daný moment hrali nejakú MMORPG hru. Tento jedinečný feeling, ktorý som pri sledovaní Sword Artu pociťoval na vlastnú kožu, je z tohoto hľadiska skutočne nezameniteľný. Takýto prístup od tvorcov je mi skrátka velice sympatický. Každopádne, najväčší kameň úrazu v prípade SAOa nastáva práve v tom, aké veľké očakávania od neho ľudia vo skutočnosti majú. A nejde ani vyslovene o mieru hype, ako skôr o iluzívny dojem a predpojaté predstavy, ktoré môžu byť na míle vzdialené od reálnej skutočnosti. Už teraz vopred viem povedať, že to, ako je toto anime poňaté, zaručene nesadne každému - obzvlášť fanúšikom akčných videohier. Hoci Sword Art Online disponuje hromadou akčných scén, ktoré stavajú na herných základoch, a takisto vo veľkom vsádza na najrozličnejšie herné mechanizmy, questy, XP úlohy, levelovanie, dungeony, miestnosti s bossmi, či dokonca klany a guildy, tak v svojom princípe tieto atribúty plnia funkciu pozlátka, je to iba korenie, ktoré vylepšuje chuť z celkového pôžitku. Ale pokiaľ budete od tohoto anime vyžadovať výhradne akciu a príbeh čisto akčného rázu, tak SAO vás neskôr sklame, pretože táto show skutočno není (iba) o tom. Podstatne viac sa príbeh sústredí na charaktery, na ich vývoj, povahu a vzťahy, aké medzi nimi panujú. Je tu veľa romantických, ľúbostných chvíľ, i trochu toho harémovania, a v neposlednom rade podnetných momentov, ktoré vzbudzujú neuveriteľné spektrum emócií. Románik medzi Kiritom a Asunou je neskutočne roztomilý a vtipný, opäť niekomu môže prísť až príliš moc naivný a teenegerovský, ale čo iného asi tak čakať od teenegerov, ktorí sami nevedia, čo si jeden k druhému môžu vlastne dovoliť. No a vidieť Kirita a Asunu sa vzájomne dopĺňať počas priebehu bojových sekvencií bolo proste božie. Každopádne, aj napriek výdatne epickej akčnej stránke som predsa len mal na Sword Artu najradšej tie hrejivé chvíľky, intímne momentíky, kedy sa prakticky (zdanlivo) nič nedialo. Tu by som chcel predovšetkým poukázať na tie komornejšie epizódky (napr. varenie, pobyt na chatke), kedy sa síce príbeh príliš neposunul dopredu, to sa však nedá povedať o postavách, ktoré počas ich trvania charakterovo rástli, pretvárali sa a rozvíjali svoje vzťahy. Ach, s akou radosťou a blahom spomínam na našu milovanú idylickú rodinku: mama Asuna, papa Kirito a dcérka Yui... zbožňujem ich! No dobre a teraz osobitne k postavám seriálu, miernych spoilerov sa však nevyvarujem špecificky v prípade ústredného protagonistu série, Kirigaya Kazuta. Tiež známy pod prezývkou Kirito, ktorý na prvý dojem pôsobí dosť záhadne a temne, avšak čím viac času s ním strávime, tým väčší dobrák sa z neho stáva. Hlavnému hrdinovi seriálu Kiritovi je vyčítané naozaj všeličo.... že nie je nejak zvlášť dobre prekreslený... že je nudný... že je overpowered a k tomu ešte nezaslúžene (jediný z celého Aincradu disponuje schopnosťou narábať s dvoma mečmi súčasne, keďže sa osvedčil ako najlepší šermiar v hre)... či to, že bez žiadnych väčších pričiň, než skrátka preto, že je milý k ostatným, sa začnú okolo neho zhlukovať doňho zaľúbené ženské postavičky - jednoducho a stručne povedané harém. Skutočnosť je však podľa môjho názoru veľmi subjektívna a môj pohľad na vec sa v základoch diametrálne odlišuje od iných. Osobne to vidím tak, že Kiritov charakter mnohí skrátka nepochopili, nakoľko je omnoho komplexnejší, než mu býva zväčša prisudzované. Za prvé, nie je to žiadny dobrák od kosti, jeho charakter sa v súlade s časom strávenom v hernom prostredí nepretržite vyvíja a mení, i jeho postoje a názory sa primárne odvíjajú a formujú paralelne s tým, aké nové skúsenosti nadobúda. Jeho dôvody boli od počiatku Aincradského incidentu často sebecké a išlo mu v prvom rade o vlastný krk. Prvý zlomový okamih v jeho osobnosti nastane až vtedy, keď na seba vezme pozíciu Beatera, čím sústredí všetok hate a zášť na seba, aby tým ochránil ostatných beta testerov pred diskrimináciu. V tu chvíľu sa z neho stane sólista, ktorý sa nie s príslušnou láskou a dôverou paktuje so zvyšnými hráčmi. Lenže táto jeho sólo pozícia stavia do roviny nebezpečia jeho spoluhráčov, zvlášť keď pred nimi začne skrývať svoju skutočnú silu. A až keď kvôli jeho chybám začnú umierať okolitý hráči, tak ho akútne zasiahne ťaživý pocit viny, čo sa zažne odrážať aj na jeho skutkov - totižto sa prestane starať len o sám seba a začne sa zastávať slabých a nevinných. V každom prípade, ten hlavný dôvod, prečo dať Sword Artu šancu, je postava Asuny ♥. Rusovláska Yuuki Asuna mi bola od samotné začiatku neskutočne sympatická, je pohľadná, milá, láskavá a očarujúca. Aj ich dcérka Yui má veľmi zlatulinký hlások. I Kiritova mladšia sestra Suguha a.k.a. Leafa je tiež veľmi svieža a dobrosrdečná postava. Asada Shino a.k.a. Sinon zase oplývala velice zaujímavou, ale smutne krutou minulosťou a jej psychické stavy boli viac než len pôsobivé. Alice Zuberg je naprosto božská, cool a badass postava, ktorú mám snáď spolu s Asunou vôbec najradšej. Jo a Alice je nesmierne rozkošná, keď sa hnevá alebo červená. K mojím obľúbenkyňam tiež patrí Konno Yuuki, najlepšia šermiarka v ALO (ALfheim Online)!... i Yuna a Quinella. Eugeoa som mal taktiež hodne rád. Klein, Lisbeth, Silica boli tiež fajn. Čo sa žánrového zaradenia Sword Artu týka, tak áno, je to isekai, ale keby som sa mal držať toho viac tradičnejšieho žánrového rozdelenie, tak musím povedať, že anime SAO osciluje na hranici sci-fi a fantasy. Počas doby pozeranie som pokladal za mimoriadne fascinujúce, ako najrozličnejšie aspekty oboch zmienených žánrov presakujú do príbehových árch a zápletiek, niekedy sa dej viacej sústredil na virtuálnu realitu, či AI (Artificial intelligence), inokedy zas na Sword & Sorcery propriety. Aj prostredie sa pomerne frekventovane obmieňalo, raz išlo o fantasy stredovek, inokedy zas o dieselpunk, či cyberunk, a pokračovanie Alicizationu zase predznamenáva kozmický vek, čiže space operu. Na tejto anime show bolo vážne senzačné, akým spôsobom bola každá séria, ba dokonca každý arc, iný a jedinečný. Nová séria vždycky v preklade znamenala nový otvorený svet nepredaných možností, a ruka v ruke s tým i ďalší výnimočný a nezameniteľné zážitok. V súvislosti s týmito rozmanitými virtuálnymi podmienkami som neprestával byť zakaždým fascinovaný iluzívnym dojmom reality. Sword Art Online svojim myšlienkovým presahom nespočetnekrát sa pokúsil odzrkadliť spoločnosť i sociálne pomery vrámci nej. Totižto väčšina príbehových oblúkov sa sústredí práve na problematiku virtuálnej reality a dáva do kontrastu realitu s VR, no a v neskoršej fázy (narážam na film Ordinal Scale) sa do toho ešte pripletie aj AR. Naanimované je toto anime nadmieru podmanivo, neobyčajne sa mi páči ten art style a grafika. Hudobnú zložku, jej jednotlivé motívy a podkresy, by som bol schopný ospevovať donekonečna. Pokiaľ mať rád Sword Art Online nevyhnutne znamená zatvoriť sa do svojej autistickej bubliny a žiť na fantazijnom obláčiku, tak tento údel s veľkou radosťou a ochotou podstúpim, pretože som mojej láske k SAO jednoducho prepadol. Milujem ten svet, milujem ten príbeh, milujem tie postavy, milujem na tom naprosto všetko, so všetkými pozitívami a negatívami. Na záver tu nechcem robiť žiadne predčasné prehlásenia, že ide o najlepšie anime, aké som kedy v živote videl, i keď kľudne by som aj mohol,... zatiaľ je na to ešte z mojej strany priskoro, nakoľko s anime ešte len začínam, takže nemám s týmto druhom média dostatočné skúsenosti, takže si nechám toto vyhlásenie radšej na neskôr, hoci to tak v tomto momente reálne pociťujem. Najobľúbenejšie postavy: Asuna, Alice, Sinon, Kirito, Eugeo, Yui, Suguha, Yuuki, Yuna, Quinella a Bercouli . Najobľúbejšie arcy: 1. Aincrad, 2. Mother's Rosario, 3. Ordinal Scale, 4. Fairy Dance, 5. Alicization, 6. Phantom Bullet, 7. Alicization – War of Underworld Part 2, 8. Alicization – War of Underworld Part 1, 9. Arc Calibur. TOP openingy: 1. Crossing Fields, 2. RESISTER, 3. ADAMAS, 4. Resolution, 5. Innocence, 6. Ignite, 7. Courage, 8. ANIMA. TOP endingy: 1. Unlasting, 2. Iris, 3. Forget-me-not, 4. Yume Sekai, 5. Overfly, 6. Shirushi, 7. Starter, 8. No More Time Machine, 9. I will... Best Song: Niji no Kanata ni ...a na koniec menší bonus venovaný Yune.

Rozprávať o tejto sérii a zároveň sa vyvarovať spoilerov sa prakticky ani nedá, tak vopred upozorňujem na to, že tu padnú menšie či väčšie spoilery!, ktoré by vám poprípade mohli skaziť nejaké to prekvápko. Sword Art Online: Alicization - War of Underworld priamo nadväzuje na koniec Alicizationu, ktorý mal veľký dopad na dianie vo svete Underworldu i na samotnú psychiku postáv. Kirito totižto upadol do perzistentného vegetatívneho stavu, z ktorého sa niet a niet prebrať, a tak si ho vezme do opateri Alice, ktorá je každým dňom viac a viac skleslá a zádumčivá. Kompletne sa odstrihla od zvyšku sveta a obmedzila sociálnu interakciu, až na jednú výnimku a tou je jej mladšia sestrička Selka, s ktorou sa pravidelne stýka a postupne znovuobnovujú vzájomný súrodenecký vzťah. Tieto prvotné komornejšie, pohnutlivejšie chvíle mne osobne sadli neskutočne a pomalejší úvod mi vôbec nevadil, také domnelé ticho pred búrkou. Paralelne s tým sme nazreli aj do Temného teritória, kde nám bola nastienená politická situácia i potenciálna hrozba - záporaci. Taktiež sa ukázalo, že ani tu nie je nič vyslovene čiernobiele a aj na druhej strane brigády sa nájdu viac-menej dobráci. Každopádne sa táto výsada netýka úplne každého, nakoľko podaktoré fantasy rasy a zloduchovia z Temného územia sa mi zase zdali byť z nepochopiteľných dôvodov dosť generický. Po tomto úvodnom budovaní atmosféry príde konečne na finálny stret medzi Ľudskou ríšou a Temným územím, ktorý vskutku obsahuje množstvo zaujímavých momentov a aj prirovnanie k veľkoleposti Pána prsteňov je (asi?) namieste. Avšak okrem toho, že Alice bola žiaľ podstatnú časť bitky mimo hru, tak som mal minimálne s počiatočnou fázou prebiehajúcich bojov jeden zásadný problém a tou bola absencia (alebo skôr násilné vnucovanie) emócií. Nechápte ma zle, ja sa emóciám veľmi rád oddávam, ale tuto to skrátka nefungovalo, tak ako by malo. A identifikovať jadro problému v tomto prípade sa nejaví zvlášť zložito, nakoľko väčšinu nových postáv spoznáme až priamo pri boji, tým pádom som si k nim nedokázal v dostatočnej miere vytvoriť emocionálny vzťah, čo malo za následok moju ľahostajnosť voči ich prežitkom. Síce postavy umierajú ako muchy, lenže pokiaľ nám boli iba pár snímkov nazad poprvýkrát predstavené, tak asi ťažko k nim budem chovať nejaké tie sympatie, bodaj ešte k tomu empatiu. Podľa mňa by v pohode stačilo, keby im aspoň pred bitkou bol venovaný nejaký ten čas, keby dostali nejaký pamätný moment, nie až pri akcii - týmto si tvorcovia sami sebe jamu kopú. Postupom času sa to našťastie zlepší, no vlastne iba pre tých šťastlivcov, ktorý náhodou prežijú/prečkajú prvú vlnu útoku. No a potom prichádza na scénu Asuna a od tohoto momentu som sa do SAO znova zamiloval a opäť som hltal jednu scénu za druhou. Dosť tomu dopomohla perfektná chémia medzi Asunou a Alice, a neskôr aj návrat známych postáv, kedy ma najviac potešilo opäť vidieť Yunnu a Yuuki, i zosnulého Eugoea. A podľa očakávaní, Kiritov comeback bol neskutočne epický. Summa Summarum, keby som mal zhrnúť celú sériu Alicization - War of Underworld, tak ide o jednú veľkú kolosálnu bitku natiahnutú na skoro celú sériu, do ktorej priebehu som sa naplno vnoril až po epickom Stacianom (Asuninon) nástupe na scénu. Podľa všetkého to vyzerá však tak, že drvivej väčšine sa viacej páčil prvý Part, než ten druhý, u mňa to bolo rozhodne naopak. Ja totiž velice rád trávim čas so známymi postavami a až ich prítomnosť ma vo všetkých smeroch emočne prepojila s dianím. A ten koniec určite navnadil na ďalšiu sériu, kedy sa svet Underworldu vyvinul natoľko, že zo fantazijného stredoveku prešiel na kozmický vek. Som teda zvedavý na to, ako dopadne ďalšie dobrodružstvo zo sveta Sword Art Online.