rowdys

Je to nepochybne odvážny počin, ktorého forma sa možno niekoľkokrát v budúcnosti spomenie vo filmovej teórii, no na moju smolu mám prečítanú knihu, vinou ktorej som z adaptácie na riť nespadol (čo verím, že by bol ten prípad nebyť toho, že objavím pár rokov dozadu Mitchella). Nebudem ale zaberať priestor porovnávaním knihy a filmu, keďže sú to dve rôzne médiá, ktoré si žiadajú odlišný prístup, hádam len zabulím nad tým, aké zbytočné sú príbehové zmeny v druhej polovici minutáže, ktoré spravili z dobre navrhnutej stavebnice presladenú detskú výživu. Subtílne náznaky reinkarnácie sú nám vpálené do ksichtu direktom a preobsadzovanie postáv pôsobí ako dobrý nápad no pracuje príliš priamo. Ale kto vie, možno by sa bez toho divák už nedokázal v deji orientovať. Nech je ako je, teším sa, že moja obľúbená kniha sa dostala na plátno, nech sa to zdalo akokoľvek nepravdepodobné (kudos Tykwerovi a Wachowski Starship), no i napriek veľkej snahe tvorcov zladiť emócie do akordu som z kina odchádzal s tým, že predsa len sa na plátno nepodarilo preniesť jednu veľmi zásadnú vec - katarziu.