boogieman

Za vtipnosť. Za odvahu. Ale film to predsa len je. Alebo chcel Kren povedať, že mu došiel celluloid tak nemá načo natočiť film? tak či tak, vtipné to je

Z Smithových abstrakcií čo som zhliadol sa mi táto pozdávala asi najviac, spolu s čislom 3. V podstate ide o animácie v duchu Oskara Fischingera - jednoduché geometrické útvary a veľa farieb. Rozdiel medzi Smithom a Fischingerom je, že Smith pri svojich animáciach využíva hudbu, ktorá je napríklad pri tomto konkrétnom snímku mimoriadne podarená.

Vizuálne úchvatné prevedenie stereotypu na filmové plátno. Avšak to čo je na tomto filme najzaujímavejšie nie je vyšperkovvaný vizuál, ale strhujúca hudba, ktorá ani nie je strhujúca sama o sebe , skôr naberá na intenzite v juxtapozícii s obrazmi. Čo je pomerne zvláštne, pretože väčšinou vôbec neodkazuje na stav postáv, poprípade na priestor filmového rámu (inak ako rytmicky) ako býva zvykom, ale naopak, hoci je s filmom pevne spojená, rovnako si žije aj svoj vlastný život odkazujúci niekde úplne inde mimo obraz, mimo postavy, mimo potencionálny metafyzický priestor obrazov (ktorý tu počas celého filmu aj ostane iba potencionálny). Hudba ako keby je šialenstvom samotným. Podobnú prácu so zvukom už som určite niekde videl, takže nejde o to, že by Podolchak a Karr vymysleli niečo nové, skôr o to v akom celku to použili. A práve to z tohto filmu robí unikátny zážitok. A že je miestami nudný? Tak už to pri filmoch o presúvaní objektov na stole býva :)

S odstupom času musím uznať, že by som našiel drobné výtky, ale stále ide o jeden z najlepších filmov čo som kedy videl.

Zaujímavý prístup, kde každá postava v príbehu vie o príbehu samotnom úplne všetko, kdežto divák od začiatku až dokonca nevie vôbec nič. To samozrejme môže mnohým divákom spôsobiť problém, poprípade ich znudiť, ale Godard ako vždy používa veľa zaujímavých postupov, ktoré poskytujú živnú pôdu na zamýšlanie sa nad filmovým médiom, jazykom a inými témami. Skrátka typický Godard, niekomu tá fragmentárnosť, respektíve rezignácia na rozprávanie v jeho filmoch v prospech vyjadrovania myšlienok cez filmové médium môže prísť nudná, mne sedí úplne dokonale. Napriek tomuto zvláštnemu spôsobu narácie, ak sa to naráciou vôbec dá nazvať, sa Godardovi darí obsiahnuť mnoho žánrových postupov a klišé filmov o detektívoch, ktoré obohacuje svojou unikátnou fantáziou o humorné, i vážne výstupy. Už len samotná myšlienka s cenzúrou Richarda P je absolútne fantastická, a dá sa nad ňou rozmýšlať dlho. A takýchto hračiek je tam hrozne veľa. A navyše Anna Karina. ACH...

Primárnym objektom, ktorý v tomto filme sledujeme je svetlo. Počas filmu som si pár krát spomenul na Jima Davisa ktorého mal Brakhage veľmi rád a niektoré jeho filmy sú pomerne podobné. Dokonca aj v snímaní vodnej hladiny. To však nič nemení na unikátnosti tohto diela.

Redukcia existencie k rigídnemu opakovaniu základnych životných potrieb je síce nápad zaujímavý, ale samotná expliticitnosť diela obzvlášť pri sraní, mi príde celkom zbytočná.

Chladné farby bodajú a vpíjajú sa rovno do diváka, útočia naňho a nechávajú vyniknúť všadeprítomnú čerň. Film o fóbii.Fóbii z námrazy. Film ktorý zachycuje udalosť pri ktorej si Stan poškodil zrak. Seen through the Mind's eye of course

May Deren raz o tomto filme povedala, že je rúhaním, pretože ukazuje mužom to čo by nemali nikdy vidieť.... Ja si myslím, že by mali. Silné.

Celá režisérova cinemascope trilogy (outer space, dreamwork, arrivée) plus instructions for light and sound machine zaiste patrí medzi to najlepšie z avantgardného filmu, nielen v tomto tisícročí. Čo sa týka found footage filmov je to absolútna nutnosť.