boogieman

Páči sa mi juxtapozícia prostého, bežného príbehu, ktorý aj vďaka poňatiu rozprávania cez rozprávača pôsobí takmer až ako ľudový mýt, a prvkov ktoré v takýchto príbehoch nezvykneme vidieť - nezvyklé použitie hudby, unikátne rámovanie záberov, použitie farieb, ale aj samotná exotickosť prostredia do ktorého je príbeh zasadený. Táto kombinácia niečoho veľmi prirodzeného a divákovi dobre známeho, s experimentálnejšou formou, ktorá pôsobí v porovnaní s rozprávaním až artificiálne, mi príde veľmi svieža a dobre zvolená. Takisto hlavná hrdinka rozhodne nie je typickou postavou príbehu o "vzdorovaní systému" - v úvodzovkách preto, lebo mi vlastne príde že je to tak trochu McGuffin. Film je audiovizuálne skutočne nápaditý a do detailu premyslený, s radosťou som hltal každý jeden záber. Forma však neuberá príbehu na sile, naopak skvele ho podtrhuje, a pre milovníka kinematografie bude radosť sledovať tento tradičný príbeh spracovaný so súčasnou senzibilitou pre audiovizuálny aspekt filmu. Vedel by som pridať i drobné slovo kritiky, ale necítim potrebu, nakoľko som zase raz videl film, ktorý spolu s Mother, I Am Suffocating. This Is My Last Film About You, ustanovil v mojich očiach režiséra ako talent ktorého ďalší film budem s napätím očakávať.

Jeden z najlepších debutov čo som videl. Neskutočné. Povedal som wow.

Veľmi silný dokument s fantastickými obrazmi. Neľahká situácia človeka, ktorého druhým domovom je ulica. Dobré na vytriezvenie z našich úbohých každodenných problémov plných malichernosti.Jeden z najlepších dokumentov nového milénia.

Povedal som wow!

Vyprahnutá temnota industriálnej krajiny, krása a majestátnosť rieky a prírody okolo, magická atmosféra nočných i denných miest - to všetko proti prúdu rieky lemovanej smrťou a utrpením. A do toho človek. Jeho začlenenie do filmu považujem za najproblematickejší element, ktorý narúša jeho dokumentárnu podstatu - ľudia boli vraj minimálne v určitej miere režírovaní. Nevadí, pretože ten film robí tak strašne veľa dobre, a je tak špecificky zacielený na moje chute, že mu s radosťou odpustím. Naviac, keby o tomto drobnom prehrešku neviem, dojem z filmu by bol neuveriteľne silný. Majstrovský landscape film. 4.5*.

Jeden z najlepších filmov poslednej doby ktorý sa hýbe na hranici dokumentu a fikcie. Debut, ktorý dáva veľký prísľub do budúcnosti. Ak sa režisér uvedie takýmto snímkom, vždy zbystrím pozornosť a zapamätám si jeho meno.

Trpký dokument, na jednej strane popisujúci alarmujúcu situáciu v zložkách moci v Mexiku, na druhej dojímavé a nepríjemné osobné príbehy dvoch žien. Ide o zaujímavý a úspešný experiment, ktorý si napriek jeho netradičnej forme zachováva silnú výpoveď, a vizuálne exceluje, režisérka s kameramanom z minima vytrieskali maximum. Postavy až na jednu výnimku na kamere vôbec nehovoria, rozprávanie je podané cez voiceover, pričom sa tu skáče medzi príbehmi jednotlivých žien. Obrazový podkres príbehu s Miriam je road movie cez Mexiko z väzenia späť domov za svojim synom, zatiaľ čo príbeh Adele sa odohráva v priestore cirkusu. Miriamin príbeh sa takmer celý odohráva v autobuse, vidíme množstvo ľudí, pričom každý z nich mohol byť rovnakou obeťou ako postava, ktorá príbeh rozpráva. Ide o depersonalizované rozprávanie, kedy Miriam mimo jedného silného záberu nikdy nevidíme. V druhom príbehu z cirkusu je obrazová zložka bližšie voiceoveru, často ho ilustruje.Ide o znepokojivé a zároveň hlboko ľudské dielo, a miestne komentáre len svedčia o tom, že pokiaľ bežného človeka nezoberiete za ruku a nedovediete ho k sendviču, a potom mu ho ešte následne nenapcháte do huby, umrie hladom. 4.5*.

Mohlo to byť kratšie cca o 10 minút, a ide o ten typ filmu pri ktorom je mi úplne jasné prečo sa ľuďom nepáči. Na druhej strane je to výsostne originálne, audiovizuálne fantastické, mizanscéna je premyslená a celé je to koherentné a drží to pokope. Takisto to prirodzene zapadá do Mandicovej filmografie, je to poplatné jeho štýlu, ktorý rozvíja už nejaký čas. Chápem keď to niekto odsúdi kvôli tomu , že ide o style over substance, ale pre mňa je ten style jedným z najsviežejších, ktoré sa momentálne v kinematografii vyskytujú. Naviac spôsob akým sa tu, podobne ako v zvyšku režisérovej tvorby, využívajú fantasy elementy je úplne podľa mojho gusta - ide o zvláštnu surrealizmom nasiaknutú hommage fantastike nemého filmu, v podobnom duchu ako to robí Guy Maddin, no stále svojsky. Takisto sa tu pristupuje k téme sexuality a jej objavovania úplne inak ako v drvivej väčšine vecí čo som videl - opojný pocit z naplnenia svojich túžob je tu primárny, či už v sexualite alebo aj v tom ako sa chlapci radujú z "odchodu" kapitána. Nejaké racionálne aspekty, respektíve hlbší rozbor toho čo s takýmito túžbami prichádza, sa v tomto filme vôbec nevyskytujú. A to je dobre.