Rozjimatel

"Don't you dare to call me Adolf."     Klasická hollywoodska komédia režírovaná slávnym nemeckým režisérom, zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Zábavné to pre mňa určite bolo, len ten príbeh sa mi zdal akýsi zmätený, chcelo by to podľa mňa trochu ho rozviesť. Herecky to je výborne zahraté (nielen ústrednou trojicou, ale aj dvojicou nápadníkov, či ďalšími hercami vo vedľajších rolách), tá medová, obohraná hudba sa mi naopak zdala dosť otravná.     "I love you." "I believe you." "Then why do you want to go?" "Because I want to make it tough for you."

[3,5*]     "Each must live his own life."     Samurajský príbeh odohrávajúci sa vo feudálnom Japonsku v prvej polovici 19. storočia. Z väčšej časti sa jedná o výborne vystavanú psychologickú drámu, nejakých samurajských súbojov sa dočkáme až v samom závere, ale zato vo veľkolepej forme (záver je inak mimoriadne pôsobivý a emociálne zdrvujúci). Hlavnou zápletkou je bezprávie páchané bezohľadným pánom voči svojim poddaným, až to hlavní hrdinovia, samuraj Isaburo (vždy perfektný Toširó Mifune) so svojím synom Yogorom nedokážu ďalej trpieť a voči svojmu pánovi sa vzbúria.

"Manni." "Was?" "Du bist aber nicht gestorben." "Nich?"     Mimoriadne originálny krimi thriller okorenený poriadnou dávkou kvalitného čierneho humoru, zaradený do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Je stvárnený v takej videoklipovej štylizácii (v danej dobe populárnej hlavne vďaka MTV) a sprevádzaný dosť nervnou hudbou, čo mi síce obvykle príliš nesedí, v tomto prípade je to však plne v súlade s Loliným uponáhľaným príbehom. Oceňujem najmä Tykwerovu nápaditosť, tak scenáristickú, ako aj režisérsku (výborné sú napr. scény, v ktorých sa bleskovo premieta budúcnosť postáv, či scény umierania). Výborní sú aj obaja hlavní predstavitelia, Franka Potente a Moritz Bleibtreu.     "Wie siehst du denn aus? Bist du gerannt?"

"I hate starving in bed." "Name me a better place to starve."     Klasický muzikál, ktorý sa dostal aj do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Príbeh je taký jednoduchší (aj s jednoduchším humorom) a značne schematický, ale inak celkom milý. Nadobúdam pocit, že sa tie scenáre ku klasickým muzikálom vyrábali cez kopirák: pripravuje sa veľká muzikálová šou, ktorá naráža na problémy (tentokrát je to z obdobia veľkej hospodárskej krízy, takže ide o problémy finančné), ale všetko nakoniec dobre dopadne a popri tom sa stihnú hlavní protagonisti do seba zaľúbiť. Celý ten príbeh je vlastne len takou omáčkou k veľkolepo pojatým muzikálovým čislam, ktoré sú ako z iného filmu, vlastne sú takým filmom vo filme. A pokiaľ za príbeh body strhávam, za výborné muzikálové čísla (najmä druhé "Pettin' in the Park" a tretie "Shadow Waltz") s výbornou hudbou musím zase body pridať. Dve postavy mi tam vyslovene prekážali: trápny bacuľatý Fanny (Guy Kibbee, ktorý tuším celú kariéru hral rovnakú nahlúplu a škľabiacu sa postavu) a papuľnatá škaredá Trixie (Aline MacMahon), ktorá mala byť akože za vtipnú ("I'm the comedian here."), ale bola skôr otravná. Inak je to herecky výborné, Dick Powell má šarm i pekne spieva, Ginger Rogers má ohromnú iskru, škoda len, že nemá viac priestoru.     "I was drunk the last tíme. I'm not now. I mean it. I love you, Polly." "My name's not Polly." "Whatever your name is." "Carol, that's my name. Cheap and vulgar Carol."

[3,5*]     "Jake, New York is filled with creatures."     Mysteriózna dráma s hororovými prvkami, zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Dosť nejasným spôsobom sa v nej prelína niekoľko časových rovín, často je ťažké rozlíšiť, čo je skutočnosť, čo spomienka a čo iba snová predstava. Celé to pôsobí dosť zmätene, ale len do okamihu, kým sa nedostaví záverečná pointa, ktorá postaví celé dovtedajšie dianie do úplne nového svetla. A tá záverečná pointa je doslova zdrvujúca. Keď si to tak človek potom celé spätne premieta, nadobúda to veľmi odlišné a zároveň veľmi pôsobivé kontúry. Film vo mne zanechal dlhotrvajúce intenzívne dozvuky (dokonca som musel po čase zvýšiť hodnotenie), viaceré ohromne pôsobivé scény sa mi znova a znova vyjavovali v hlave, pričom mi z nich behal mráz po chrbte (napr. "pekelná" scéna nemocnici, či ochladzovanie pri horúčke). Výborná je hudba Maurica Jarreho a skvelý herecký koncert predvádza Tim Robbins.     "If you're frightened of dying and you're holding on, you'll see devils tearing your life away. But if you've made your peace, then the devils are really angels, freeing you from the earth."

[1,5*]     "What do you do? For living, I mean." "Oh, I'm just visoting." "Oh, a traveller!"     Nikdy by ma nenapadlo, že nejaký významný sci-fi film (čo je môj obľúbený žáner), dokonca zaradený aj medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, by mohol byť mňa až takto nezáživný. A nielen to, on je dokonca často až nepríjemný na sledovanie. Jeho podivná štylizácia s rýchlymi prestrihmi (na sexuálne scény, sledovanie niekoľkých televízorov naraz, atď.) mi je totiž vyslovene proti srsti a miestami mi z nej bolo až nevoľno. Umenie síce má vyvolávať emócie, a ja sa ochotne podriadim celej škále emócií, lenže zrovna takéto pocity do tej škály nezahŕňam (nie som totiž masochista). Film podáva dosť nelichotivý obraz americkej kultúry so všetkými jej neduhmi a to celkom výstižne ("This country's rich! We got - everything!"), lenže ja si nepomôžem, mne je z toho obrazu zle. Ak by som ale mal pod mikroskopom hľadať nejaké prednosti tohto sci-filmu (so zúfalo nízkym počtom sci-fi prvkov), tak David Bowie je dokonalý mimozemšťan aj bez masky a film celkom úspešne mätie diváka skokmi v čase a mieste.     "When you look out at the sky at night, don't you feel that somewhere out there, there's gotta be the God?"

"First, he wanted to paint me because he loved me, and then... Then because he loved me he didn't want to paint me."     Nevšedná dráma pojednávajúca o moci umenia, zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Má veľmi pozvoľné tempo, takže máme dostatok času zoznámiť sa s jednotlivými postavami, ktoré postupne odkrývajú svoje povahy a vzájomné vzťahy. Ide predovšetkým o starnúceho maliara Frenhofera (výborný Michel Piccoli) a mystickú krásku Marianne (Emmanuelle Béart s priam hypnotickým pohľadom), ktorá mu stojí modelom. Takmer ako v priamom prenose sledujeme tvorbu umeleckého diela, ktorá je zobrazená skoro až dokumentárnym, ale súčasne veľmi pútavým spôsobom. Frenhofer túži vytvoriť svoje majstrovské umelecké dielo (La Belle Noiseuse), dielo, ktoré kedysi dávno začal, ale nebol schopný dokončiť. Je presvedčený, že umenie musí zobrazovať pravdu, nech je akákoľvek krutá. Takéto umenie pravdy má ľuďom strhávať masky a ukazovať ich pravú tvár, v čom samozrejme tkvie aj isté nebezpečenstvo. Pri tvorbe takéhoto diela si spolu s Marianne prechádzajú veľmi náročným, často až bolestivým procesom, pričom panujú oprávnené obavy, že sa to celé nemusí skončiť dobre (nesmierna, niekedy až zničujúca moc umenia). Film ohuruje svojím nádherným obrazovým stvárnením a má akési zvláštne podmanivé čaro, takže ani pri tej extrémnej 4-hodinovej dĺžke ani chvíľu nenudí.

Podvodnícka krimi dráma zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Pozerá sa na ňu dobre, je poriadne zamotaná, s množstvom zaujímavých zvratov (občas až trochu prekombinovaných), len som mal takmer po celý čas silný pocit (a obzvlášť na konci filmu), že som to už niekde videl. A nie raz. Proste taký "déjà vu" film.

"I want my two hundred dollars!" ... "But I don't have it!" "Then get it!"     Road-movie komédia nakrútená čiernobielou kamerou v podmanivom retro štýle. Ústredná putujúca dvojica, podvodník Moses Pray (Ryan O'Neal) a práve osirelé dievčatko Addie Loggins (Tatum O'Neal), je zväzok len ťažko predstaviteľný, ale chémia medzi nimi funguje parádne. Predovšetkým 9-ročná Tatum podáva úžasný výkon (jeden z najlepších detských hereckých výkonov, aké som kedy videl, zaslúžený Oscar), niekedy jej proste stačí nahodiť len jemný výraz tváre a nemôžem sa ubrániť smiechu. Veľmi pohodová záležitosť, ku ktorej sa budem rád vracať.     "Imogene, what do you suppose Miss Trixie'd do if somebody offered her $25 to put out." "Ooo Wee! You crazy? For that much money, that woman'd drop her pants down in the middle of the road!"

"Die Partei ist Hitler! Hitler aber ist Deutclalnd, wie Deutchland Hitler ísť! Sieg Heil! Sieg Heil!"     Propagandistický dokumentárny film, ktorý vyvolal veľký ohlas aj mimo náckovského sveta a bol zaradený aj medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Istú jeho pôsobivosť nepopieram, ale neskoršie dielo Leni Riefenstahl, dvojdielnu Olympiu (Fest der Völker a Fest der Schönheit) považujem za podstatne silnejšie a hlavne umelecky hodnotnejšie. Ak si odmyslím ten Führerov úsmev, z ktorého mrazí a tie sfanatizované davy, tak sa to miestami nelíši od komunistických budovateľských dokumentov - šťastné úsmevy na všetky strany, nadšené vyhlásenia, nekonečné prehliadky, pochody (tých spartakiád sme si užili dosýta) a do toho poriadne tupá dychovková hudba. Takže okrem toho, že je dobre nasnímané a ešte lepšie postrihané, nevidím na tom diele nič svetoborného. V každom prípade je to ale dielo veľmi cenné z historického hľadiska a pokladal som si za povinnosť ho vidieť (za jeho najvýznamnejšiu časť považujem prejavy nacistických pohlavárov). Inak asi nikdy nebudem môcť pochopiť, ako ten ťulpas s ulízanými vlasmi a totálne debilnými fúzikmi dokázal sfanatizovať celý národ.     "Das Volk das nicht sein Reinheit der Rasse helt, geht zu Grunde." ("Národ, ktorý si nezachová svoju rasovú čistotu, vyhynie.")