Rozjimatel

"The nerve of her! Coming here with your face!"     Rodinná komédia takého ľahšieho druhu, čo ale nie je ani trochu na závadu. Je veľmi pohodová, zábavná a má výborný scenár. Dievčatá (Hayley Mills) to hrali ozaj dobre, ten výkon vôbec nebol márny. Musím pochváliť aj na svoju dobu výborné triky - v scénach, kde sú obe dievčatá v zábere, je nejaké rozdelenie obrazovky úplne neviditeľné. Postavy sú veľmi sympatické (a tie čo také nemajú byť, sú dokonale nesympatické), obzvlášť som si obľúbil slúžku, ktorá nikdy nepovie ani slovo.      "I'm not saying a word. Not one single word."

[3,5*]     "Don't care what Christmas stands for, just make a buck, make a buck."     Klasická komédia, ktorá pôsobí aktuálne ešte aj dnes (napr. témou komercializácie Vianoc). Má príjemnú, magickú atmosféru a hýri celkom zaujímavými nápadmi (posielanie zákazníkov ku konkurencii, čo je vlastne taký "antikapitalizmus"). Veľmi sa mi páčili herci, najviac mama Maureen O'Hara s dcérou Natalie Wood a tiež aj Edmund Gwenn ako Santa (zaujalo ma, ako dokázali uhrať scénu púhym výrazom tváre). Veľmi dobre som sa bavil až do Santovho únosu, kedy film začal strácať náboj (aj moje obľúbené postavy) a zmenil sa na akúsi súdnu frašku. Trochu mi to pokazilo inak výborný dojem z filmu a musel som ísť o jednu hviezdičku dolu. Inak, prečo musia Američania do každého filmu švacnúť nejaký súdny proces? To aby ukázali celému svetu, že oni majú ten najdokonalejší systém spravodlivosti na svete?     "I believe... I believe... It's silly, but I believe."

[2,5*]     Opäť sa mi potvrdilo moje vnímanie Kusturicu ako veľmi nevyrovnaného tvorcu - pri niektorých jeho filmoch híkam nadšením, pri iných sa zase zúfalo nudím. Tento film je žiaľ ten druhý prípad. Začiatok s krásne uletenou pesničkou "Chiquita" ma navnadil na to, že uvidím film s typickým Kusturicovym bláznivým humorom. Lenže potom sa to odrazu preklopilo do vážnej drámy o politických čistkách v 50. rokoch, akých som videl tucty, pričom táto medzi nimi nijak nevyniká (podobnú tému spracoval napr. Nikita Michalkov vo filme Unavení slnkom (1994) neporovnateľne lepšie). Film tak nejak príliš zvážnel, humor sa vytratil a ostali len nejaké tragikomické náznaky. Čo je ale horšie, ten príbeh plný politiky ma nudil (prípadne sa mi protivil, ako pri scéne obriezky) a nedokázal mi ho spríjemniť ani pohľad z detskej optiky. A čo ma úplne dorazilo, bolo veľmi necitlivé použitie hudby - značne obohraný valčík "Dunajské vlny" je hraný dookola ako verklík a postupom času začína poriadne liezť na nervy (pri takomto nadužívaní by to bolo údelom aj tej najlepšej hudby).

[3,5*]     "I feel like I missed something important."     Disneyovka s nádhernou animáciou a sympatickými postavičkami (Bruno je skvelý!), ktorá žiaľ dopláca na slabší príbeh. Inak je to detsky hravé, pestrofarebné, vtipné, pulzujúce rytmickou latino hudbou. Z pesničiek vyniká "We Don’t Talk About Bruno" od Lin-Manuela Mirandu, ktorá je skvelá nielen svojou hudbou, ale spolu so scénou tvoria jednoznačnú 5-hviezdičkovú záležitosť. Slušný je aj slovenský dabing, ktorý dokázal výnimočne obstáť aj pri speve.     "Maybe your gift is being in denial."

"When I was in high school, it dawned on me: People make cartoons for a living. They actually get paid to make cartoons. That's what I wanna do!"     Zaujímavý príbeh štúdia, ktoré spôsobilo vo svete animovaného filmu doslova revolúciu. Predovšetkým v štúdiu Disney urobilo poriadny prievan a vyvetralo tam ten zatuchnutý, hádam desaťročia nevetraný vzduch. Prsty v tomto malom zázraku mali hlavne vizionár John Lasseter, Steve Jobs (príp. Geroge Lucas), bez ktorého prachov by to nebolo možné uskutočniť a potom najmä nastupujúca generácia mimoriadne talentovaných tvorcov - Pete Docter, Andrew Stanton a Lee Unkrich.     "These people think differently than normal people. They're strange - in the best way."

"Did you ever pick your teeth up with broken fingers?"     Viacvrstevné dielo s miešaním žánrov, s rafinovanými zmenami tempa a nálady a s výborne namiešaným humorom. Je založené na inteligentnej konverzácii, prepracovanej psychológii postáv a tiež perfektných hereckých výkonoch - neskutočne presvedčiví Stephen Rea a Forest Whitaker, desivá Miranda Richardson, zábavný Jim Broadbent a napokon prekvapivo presvedčivý neherec Jaye Davidson. Výpočet kladov by ale nebol kompletný, keby som nespomenul výborný scenár (Oscar pre Neila Jordana) a perfektne zapadajúcu hudbu. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "When a girl runs out like that, she generally wants to be followed." "She's not a girl, Col." "Whatever you say."

[3,5*]     "There's a dog on our bed."     Srdcervúci skutočný príbeh o jednom nádhernom a ušľachtilom zvierati, odohrávajúci sa v nespútanej divočine Aljašky. Diváka uchvátia malebné (niekedy až príliš) obrazy krajiny, či dychberúce dobrodružstvo (niekedy až prehnané, hlavne to na ľade a nad útesom). Pozerá sa na to veľmi dobre, aj keď niekedy to vyzerá až príliš digitálne. S hodnotením som balansoval medzi 3 a 4 hviezdičkami, ale ten emotívny záver ma napokon definitívne dostal.

"The accusation is false. Of course, she made the customary protest, but she is a lady. It was not against her will."     Mimoriadne vierohodne podaný stredovek, ktorý teda nepôsobí ani trochu príťažlivo - samé zabíjanie (naturalisticky stvárnené), všade špina, smrad (až som ho z obrazovky cítil), choroby, čierna smrť. Zodpovedá tomu aj farebné podanie, ktoré nie je príliš vábne. Herci v hlavných rolách sú výborní - ako tradične Matt Damon a Adam Driver, ale prekvapil aj nový objav Jodie Comer. Ben Affleck je síce jalový ako vždy (s obvyklou obrnou tváre), ale vzhľadom na to, že ide len o vedľajšiu rolu, až tak to dojem nekazí. Zaujímavá je zápletka, podaná z troch rôznych pohľadov (líšiacich sa síce v detailoch, ale zase dosť zásadných), čo je zjavná inšpirácia filmom Rašómon (1950), skvelým dielom Akiru Kurosawu. A čerešničkou na výbornej torte je doslova dychberúci záverečný súboj (neviem, neviem, či som už niečo podobné videl).

[4,5*]     "Mam dziwne uczucie. Wydaje mi się, że nie jestem sama. Że nie jestem sama na świecie." ("Mám zvláštny pocit. Zdá sa mi, že nie som na svete sama.")     Uhrančivé dielo, ktoré očarí podmanivými obrazmi s krásnou hrou s farbami, nádhernou, priam nadpozemskou hudbou Zbigniewa Preisnera a snovou atmosférou s nábojom tajuplnosti. A v neposlednom rade aj neskutočne pôvabnou a presvedčivou Irène Jacob. Jej sympatická hrdinka Veronika (Weronika / Véronique) je plná životnej energie a pritom veľmi krehká, tak trochu pripomína Améliu z Montmartru. Nádherné farebné podanie tohto filmu akoby predznamenalo štýl "Farebnej trilógie", film aj vďaka tomu dostáva akúsi neskutočnú, priam magickú náladu, čo je ešte umocnené tým mystickým prepojením poľskej a francúzskej linky ("Not long ago, I had a strange sensation. I felt that I was alone. All of a sudden. Yet nothing has changed."). Filmársky štýl Krzysztofa Kieślowskiho mi ohromne sedí a navyše tu bol zrejme na vrchole svojich tvorivých síl (medzi "Dekalogom" a "Farbami"). Z môjho pohľadu je toto jeho vrcholné dielo plne zaslúžene zaradené aj medzi "1001 filmov, ktoré musíte vidieť. než umriete".     "Papa... I'm in love. I'm really in love." "Do I know him?" "No. And neither do I."

Úchvatná hudba fenomenálneho Ennia Morriconeho, nič iné ako 5 hviezdičiek sa jednoducho nedá dať. Videl so viacero maestrových koncertov a oceňujem, že vôbec nie sú na jedno kopyto. Veď tvorca tak bohatého diela má z čoho vyberať, aby bol každý jeho koncert jedinečný. No a pri tých najslávnejších skladbách, ktoré sa hrajú na všetkých koncertoch, je vždy trochu iný aranžmán. Tentokrát je koncert jedinečný predovšetkým spevom výbornej portugalskej speváčky Dulce Pontes, s veľmi exotickým prejavom. Je to totiž jediný Morriconeho koncert, čo poznám, v ktorom sa používa sólový spev klasickým spôsobom (Susannu Rigacci nepočítam, tá používa svoj hlas ako hudobný nástroj a treba dodať, že fantasticky). K úplnej dokonalosti mi chýbali už len titulky k jednotlivým skladbám, aby som vedel hneď identifikovať aj tie menej známe (veľa ich nie je).