tron

Ako z jednotky, aj z dvojky (možno ešte viac) som mal pocit nadživotnosti, posvätnosti, božskosti. Všetko je veľkolepé, vznešené, ozrutné, hrá (či skôr duní) do toho neskutočná hudba a to, čo stvára kameraman, to je vrchol. Akoby sme sledovali pietne (a draho) sfilmované dejiny, akurát nie v podobe historickej fresky, ale sci-fi veľkofilmu. Kým minule som bol trochu v rozpakoch z Davea Bautistu, Javiera Bardema a Stellana Skarsgårda, tu boli skvelí, hoc podľa očakávaní je najmrazivejší Austin Butler. Za Brolinom mi v jednotke bolo smutno, ale musím skonštatovať, že hoc do toho starý dobrý Josh ide v dvojke naplno, tentoraz je skôr už len smutným štatistom. Ale taký je údel pravých rúk budúcich kráľov, všakže? Najpozitívnejší dojem som mal (okrem diabolského 81-ročného Walkena, ktorý je tu však všehovšudy tak 4 minúty) z Chalameta a Zendaye. Majú medzi sebou skvelú chémiu. Akoby sa na seba zo všetkého najradšej tu a teraz zversky sexuálne vrhli, ale zároveň si jeden druhého veľmi vážia a obdivujú ho. Zaujímavá kombinácia. Villeneuve Dunami stanovil istý štandard, ktorý bude typický pre sci-fi veľkofilmy najbližšie roky tak, ako bol svojho času smerodajný Pán prsteňov pre fantasy. Netreba samozrejme azda dodávať, že len minimum tvorcov dokázalo ponúknuť niečo viac, než netalentovanú, pohodlnú kópiu. Vážim si koniec, ktorý ide proti očakávaniam. Zostal som z neho veľmi smutný, ale v dobrom, teda ak je niečo také možné. Taký je predsa život, nie? Veci niekedy dopadnú presne naopak, než si myslíme. Akože hej, scenár obsahuje pár lacnejších dramaturgických zvratov a sem-tam nechápeme, prečo stále bojujú nožmi a mečmi (a kde majú bezpečnostné kamery), keď majú takú pokročilú techniku, ale dá sa to zvládnuť. Účasť ATJ som každopádne nepochopil.

Spoilery. „Myslíš, že je panna?“ – „Podľa mňa nie je ani blondína.“ Za mňa dobrý diel. Jednak veľmi temný a jednak paradoxne veľmi zábavný. To nie vždy ide dokopy, ale tvorcom tejto epizódy sa to nejakým zázrakom (alebo skôr s pomocou čiernej mágie?) podarilo skĺbiť. Atmosféra je mimoriadne temná, ale zároveň je nesmierne vtipné sledovať napr. trpiteľský výraz Foxa vypočúvajúceho nadržanú puberťáčku. Ono celkovo Foxovi a Dane tínedžeri v tejto časti dajú zabrať viac, než Ufo, Bigfoof a Tooms dokopy. Scenáristicky je to ohromný mišung, strašne veľa motívov, z nich niektoré sú slepé uličky a iné nie (telekynéza, čarodejníctvo, satanizmus, sex, okultnosť, konsolidácia planét, tarot). Svoje robí aj umiestnenie do zaspatého mestečka, čo je horor nielen vo svete Dany a Foxa, ale vo všeobecnosti je vidiecke prostredie doslova ako stvorené pre hororový žáner, kedy neviete, či sa zlo ukrýva v okolitých lesoch, alebo drieme v obyčajných, na prvý pohlaď sympatických ľuďoch, otcoch, matkách a dcérach, ktorí toho zas až tak veľa v hlavách nemajú a tak sú náchylnejší veriť blbostiam a následne preliať krv nevinných. Jediné, čo mi vyložene vadilo a z čoho som pravdupovediac v rozpakoch, to je správanie Muldera. Jasné, v tejto časti tak trochu hrabe všetkým, ale najviac jemu resp. správa sa v úplnom protichode so svojím charakterom, s tým, ako bol prezentovaný doteraz. Vravel som si, že je to blbosť a že buď uprostred tretej série Fox (myslím televízia Fox, nie Fox Mulder) vyrazil Chrisa Cartera a scenáre začal písať Jim Carrey, alebo to bude vysvetlené na konci (trepnem blbosť: napríklad otravou vody). Preto ma zaskočilo, že to nejak extra vysvetlené nebolo, čiže... wtf? Alebo mi dačo ušlo? Mulder bol vždy všelijaký, ale nikdy nebol kretén. Myslel som, že sa jeho správanie dá vysvetliť „vplyvom planét“, ale prečo sa tým pádom čudne nespráva aj Dana, veštkyňa a miestny policajný zbor? No nič, tvárme sa, že sme to nevideli. Čo je škoda, lebo inak je to fakt vydarený diel a ak by sa na ňom ešte viac zapracovalo, určite by som išiel na 4*. Mulder má vtipnú a milú chémiu s veštkyňou, ktorá paradoxne ako jedna z minima obyvateľov blbého mestečka pôsobí dojmom, že má všetkých päť pohromade. Stvárnila ju Denalda Williamsová, ktorú si môžete pamätať z časti Neodolateľné (séria dva, epizóda trinásť), samozrejme z úplne inej úlohy. Ryana Reynoldsa tu asi nespoznáte (ja som nespoznal), ale ako nadržaný tínedžer si veľa neužil. Áno, v tejto časti sú nadržaní všetci. Samozrejme okrem Dany.

Lovca ľudí som prvý raz videl dávno po Mlčaní jahniat, Hannibalovi a Ratnerovom Červenom drakovi, ktorý je samozrejme v skutočnosti buď remake Lovca ľudí, alebo skrátka nové filmové spracovanie Harrisovho románu. Tak či onak, nevedel som si predstaviť v úlohe Lectera iného herca, než Hopkinsa (seriál som videl až oveľa neskôr a Madsa Mikkelsena hodnotím zrejme ešte vhodnejšieho na danú rolu, než kultového Hopkinsa). Keď som si Lovca ľudí po rokoch napokon prvý raz pozrel, musel som uznať, že fakt nielenže nebol zlý. On bol dokonca dobrý. Dobrý... lež nie vynikajúci. Predsa len, Mann sa v tom období ešte len rozbiehal. Avšak mnohé jeho neskoršie poznávacie znaky sú badať už tu: vyhrotené scény (poviem vám, pohadzovať bulvárnymi novinármi tak, ako to robí Will Graham, to chce gule... a od daných novinárov vynikajúcu kondičku), prepálené mužne mužské charaktery, užívanie si vyšetrovacích momentov, kedy sa „len“ skúsení profesionáli ticho rozprávajú v jednej miestnosti o dôkazoch a v neposlednom rade láska k mestu, jeho uliciam, unikátnej, pulzujúcej atmosfére. Samotný Lecter tu má len väčšie cameo, čo ale nie je problém filmu, toto bolo už v literárnej predlohe a pravdupovediac tiež v Ratnerovej neskoršej verzii, hoc sa Ratner pred premiérou chvastal, že priestor pre kultového psychiatra lomeno kanibala zväčšili. V skutočnosti mu ale len pridal detaily, ako bolo úvodné polapenie, ktoré by ste márne hľadali nielen u Manna, ale aj u Harrisa. Čo ma na Lovcovi ľudí milo prekvapilo, to je kasting. Petersen je väčší sympaťák, než otrávený Norton, Farina mi ako Jack Crawford sedel viac, ako Harvey Keitel, ktorý nemal čo hrať a dokonca i Tom Noonan mi ako Zubatý králiček sadol o zub viac ako Ralph Fiennes. Vynikajúca je snová, ako keby až hypnoticky nadpozemská hudba Michela Rubiniho a spomenúť prirodzene musím aj prepracovanú kameru Danteho Spinottiho (ktorý paradoxne snímal aj Červeného draka). Naopak, z použitia pesničiek, ktoré začnú na plné gule hrať uprostred scény, som mal rozpačité pocity. Nemajú konca kraja, podľa mňa sa do daných pasáží nehodili. Cox je v úlohe akceptovateľný, ale Hopkins sa do úlohy ponoril náruživejšie, takže ja som (na rozdiel od Coxa) rád, že rola bola po Lovcovi ľudí pre-obsadená a hoc mám Coxa veľmi rád, pripadá mi trochu trápne, ako sa (napr. v dobe premiéry Červeného draka) navážal do Hopkins,ay že je pre peniaze schopný hocičoho. On sám mal možnosť preukázať, že je perfektný Lecter, ale nemal na to a keď ho pre-obsadili, tak si z Hopkinsa, ktorý Lectera poňal stokrát zaujímavejšie, začal robiť srandu. Mám Coxa rád, ale toto si mohol odpustiť, trochu tým v mojich očiach navždy klesol. Mimochodom, legendárny antagonista je tu premenovaný na Lecktora. V Lovcovi ľudí hrá Frankie Faison (ošetrovateľ Barney z Mlčania jahniat, Hannibala a Červeného draka), ale inú rolu. Názov je otrasný. Podľa môjho skromného názoru sa nedá aplikovať ani na Grahama (agent FBI pátrajúci po sériových vrahoch má v mojich očiach ku*va ďaleko k nejakému radovému lovcovi ľudí), ani na samotného „draka“ (ktorý nikoho neloví, je to proste „klasický“ sériový vrah).

Kedysi za takéto úlohy Russell Crowe, jeden z najlepších hercov svojej generácie, dostával Oscarov a rôzne nominácie na ceny. Dnes sú to televízne béčka so škaredým vizuálom a celkovo nielen lacno pôsobiace, ako i lacno napísané. Začiatok vôbec nebol zlý, ale čím viac sme sa vnárali do prípadu z krvavej minulosti, tým viac paradoxne stagnoval. Herci sa fakt snažia, ale boli mi tak nejak protivní a nesympatickí. Jediný, kto dokáže naplno udržať našu pozornosť, je neprekvapivo Crowe. Síce nepodáva strhujúci výkon, ale je taký charizmatický, že z neho nevieme spustiť zrak ani keď v sede spí na gauči. K scenáru by som sa nevyjadroval, nie som si istý, čo malo zmysel a čo nie (za všetko spomeniem baseballovú pálku – prečo ju preboha nechávali na pozemku vraždy?) a pravdupovediac je mi to fuk, keďže prípad vraždy nie je ničím zaujímavý, ani originálny a pozostáva z motívov, ktoré sme už veľakrát videli v minulosti (osobne mi pri neprávom obvinenom čakajúcim na trest smrti behal po mysli najmä Zabudnutý prípad s Connerym). To, že hrdina má takú chorobu, akú má, v praxi znamená, že nemôžeme veriť ničomu z toho, čo si pamätá a ak mu osoba A niečo povie, môžeme vziať jed na to, že na 74% to v skutočnosti bolo úplne inak a daný človek zneužíva to, že Crowe má výpadky pamäte. Chvíľu je to „sranda“, ale po dvoch hodinách som bol z tohto postupu ubitý ako pes. Kniha vyšla aj u nás.

Prekvapivo kontroverzná záležitosť. Keď to dávali v deväťdesiatkach, váľali sme sa doma od smiechu po koberci, pretože čosi ako laminátové podlahy vtedy existovalo len u milionárov a tými sme fakt neboli. To, čo stváral Rowan Atkinson, bolo jedným slovom neuveriteľné. Po desaťročiach, ktoré odvtedy uplynuli, ma zarážajú dve veci. Po prvé, že čosi takéto natočili Angličania. Majú povesť sucharov. V skutočnosti však disponujú humorom. Akurát je podľa mňa veľmi čierny, ironicko-sarkastický, sem-tam azda cynický. Je to svojský humor a nie každý mu príde na chuť. A po druhé: už nemám štrnásť. Mám 42 a musím sa priznať, že mi z niektorých Beanových „dobrodružstiev“ nie je všetko jedno. Už ho nevnímam ako smiešneho chlapíka a komika storočia. Registrujem ho ako zlého, vypočítavého, zlomyseľného a zákerného magora, ktorý snáď ani nemôže byť z našej planéty (čo ostatne priznávajú samotní tvorcovia, keď ho na začiatku každej časti nechajú doslova spadnúť z neba). A filmy toto pravdupovediac nielenže nevylepšili. Oni to ešte viac zvýraznili (v prvom celovečeráku, kedy presídlil do USA, mi pripadal ako niekto, kto rodinu Petra McNicola v spánku podreže a potom si pôjde uvariť kávu a skoro ráno sa vráti späť do UK). Na druhej strane, k tomuto seriálu sa mi z detstva a puberty viažu tak silné nostalgické spomienky, že by som nedokázal žiť sám so sebou, ak by som dal menej ako 4*. Mnohé postavy (priateľka, medvedík) skultovneli a viaceré pasáže sú doslova legendárne (prezliekanie na pláži do plaviek, horor v kine). Na mňa báječne fungujú herci, ktorí vyslovene len stoja pri Beanovi a šokovane sledujú, čo stvára, ale keďže sú to Angličania, nesmú to dať príliš okato najavo. S odstupom času musím žasnúť a uznanlivo prikyvovať za to, z akých doslova drobných blbostí scenárista dokázal napísať niekoľkominútový skeč (obedňajšia prestávka v parku, opisovanie pri teste, cukrík v kostole). Najjednoduchšie veci ozaj niekedy bývajú zároveň paradoxne tými najlepšími. Pravdupovediac ma v dospelosti prekvapila informácia, že hoc som mal seriál v mysli zaevidovaný ako nekonečný, v skutočnosti sa natáčalo len v rokoch 199O – 1995 a za ten čas nevzniklo ani len dvadsať epizód. Ale o to hlbšie brázdy spomienok v niektorých z nás zanechali.

Á ku*va. Jeden z najlepších hororov roka. Dostalo ma to od prvej minúty. Občas tomu padla reťaz, ale oproti iným filmom, ktoré ešte ani poriadne nezačnú a už sú celé padnuté, je to fakt bomba a neskutočne mrazivá, intenzívna, hnusne hustá pecka. Ročne vidím stovky filmov a seriálov, ale v priemere len v piatich prípadoch sa stane, že niečo z toho potrebujem vidieť na druhý deň znova. Neznamená to nutne, že to musí byť geniálny film, ale napr. „len“ to, že je to film postavený na prekvapivom, nepredvídateľnom scenári a ja reprízou potrebujem dotiahnuť do konca niektoré dejové (a iné) nezrovnalosti. V prípade Longlegs je to jednak bombový film a jednak áno, naozaj MÁ nepredvídateľný scenár. Nepozeral som trailery, dokonca ani len skoro žiadne fotky z natočeného materiálu a niekoľkokrát som sa vážne sám seba v duchu uveličene pýtal, kam toto preboha smeruje. Áno, patrím k divákom, ktorí si myslia, že na konci to paradoxne malo byť menej osobne napojené na ústrednú hrdinku, niektoré veci som nepochopil (tá mačka v klietke fakt strávila štyri týždne?) a niektoré veci možno nepochopili ani samotní tvorcovia resp. s nimi relatívne zbytočne strácali čas (čo extra zaujímavé vlastne vyplynulo z toho, že Lee hodinu riešila listy, hlavolamy, prešmyčky, kalendáre atď.?). Cage sa môže Perkinsovi (synovi Normana Batesa!!!) poďakovať, lebo aby bolo so zápornou postavou takto ikonicky nezabudnuteľne narábané, to sa hercovi stane len párkrát za život (niektorým ani raz). Ale bacha, je to skôr cameo, fenomenálny nepríjemný Mr. Longles vo filme strávi ešte oveľa menej času, ako kedysi Hopkins v Mlčaní jahniat a to už je vážne čo povedať.

Nebavilo ma to. Áno, je to iné, ako Zbesilá jazda s Hardym, ale to, že je to iné, ešte neznamená, že je to lepšie. V tomto prípade to nielenže nie je lepšie. Je to horšie. Pristihol som sa pri tom, ako si barbarsky prajem, aby sa Miller na akékoľvek ambície vyflákol a natočil „remake“. Keď sme pred deviatimi rokmi (strašné, ako to letí) boli s manželkou v trenčianskom Maxe na novom Maxovi (ehm), konkrétne samozrejme na Zbesilej jazde s Hardym, po vyjdení z kinosály som mohol smelo skonštatovať: toto som ešte nevidel. Okrem iných vecí si snímku pre seba kradla Charlize Theron, takže nápad na prequel som vítal. Dvojnásobne, keď rolu získal miláčik za Dámsky gambit Anya Taylor-Joy. Žiaľ, napokon som počas sledovania tohto dva a pol hodinového filmu mal hlavu v smútku a to z dvoch dôvodov. Jednak mi bolo smutno pozerať sa na dieťa, ktoré má len pred sebou toľko tragédií, že ho to neskôr sformuje do podoby nemilosrdnej Furiosi, ktorej (a jej háremu) sa pod kolesá auta pripletie Tom Hardy. A po druhé som ľutoval temer osemdesiatnika Millera, ktorý do toho šiel naplno, ale raz darmo, dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Uňho je to dokonca vstúpenie už v podstate piate. A áno, oproti jednotke (1979) a trojke (1985) je Furiosa skvelá, nadupaná, temná a zvrhlo zábavná jazda. Ale oproti dvojke (1981) a štvorke (2015) je to oveľa slabšie. Vôbec ma to nestrhlo. Objavujú sa tváre známe zo Zbesilej jazdy, no len z povinnosti, keďže sa tu de facto musia aspoň mihnúť, ale je to bez napätia, keďže vieme, ako dopadnú (takže absentuje prvok prekvapenia). Okatá Anya je fajn, ale jednak sa dej odohráva vo viacerých časových úsekoch (čiže je tu menej, než by ste čakali) a jednak to ešte nie je to pravé orechové; správne gule postave dodala až Theron. Chris Hemsworth a Tom Burke (o ostatných nehovoriac) podávajú priemerné výkony. Najviac ma zaujala Furiosina nezlomná matka. Zarazilo ma minimum akcie. Viem, že po Zbesilej jazde alias jednom z najvýdatnejších akčniakov desaťročia, to môže znieť neuveriteľne, ale Furiosa je veľmi neakčný film (s miestami dosť do očí bijúcou počítačovosťou). Dokonca by som povedal, že (česť výnimkám) neobsahuje klasické dlhé akčné sekvencie, ale skôr akčné okamihy. Darmo som čakal, kedy sa po akčnej stránke rozbehne. Nerozbehla. Detský úvod skvelý, potom už to šlo z kopca. Z veľmi, veľmi pomalého kopca.

Chcel som dať 4*, ale nakoniec nemôžem, na to to obsahuje priveľa neprehliadnuteľných chýb. Ostatne, už názov mi pripadal divný, ako keby za každú cenu škandalózny, aby pritiahol davy divákov, ale so zápletkou pravdupovediac nemá veľa spoločného, aspoň ja som teda nepostrehol, že by šlo o nejakú extra vojnu, skôr len náznaky, ktoré by mohli pekne ostro vyeskalovať v dvojke... ktorá však zrejme (?) nikdy nevznikne a tak sme zostali uprostred cesty, ako keď močíte a tesne pred koncom vám na dvere zazvoní poštárka. Oprostím sa od politických komentárov. Len dodám, že takto nejako (resp. ešte stokrát hnusnejšie) to tu u nás v deväťdesiatkach skutočne prebiehalo a kto tvrdí, že nie, tak... ho proste ignorujte. Všetko to neskutočné prepojenie polícia, mafia, politika, súdnictvo, takto to na našom krásnom malom malebnom Slovensku chodí ešte i v r. 2024,  akurát sa to naše hviezdy naučili lepšie zakrývať, aby zbytočne nedráždili spoločnosť (viď. legendárna Kaliňákova tlačovka, na ktorej poprel, že na Slovensku existuje korupcia, dokonca v tej chvíli pôsobil dojmom, že to slovo prvý raz v živote začul pár sekúnd pred onou tlačovkou). Stopáž to má ako Pán prsteňov, ale nemôžem povedať, že by mi vadila, aj keď uznávam, že ak to chceli mať dlhé, mali to radšej spracovať ako seriál á la Za sklom. Vtedy by bolo možné jednotlivým výrazným postavám venovať taký priestor, aký by si zaslúžili (Mitaš, Hajdu). Keďže ale z toho urobili „iba“ film, mnohé dejové linky proste zrazu len tak zmiznú do stratena a už sa im nikto nevenuje („amnestia od Mečiara“ ukrytá pri drogách). Prvá polovica trochu ťažkopádne, občas to bolo už i na mňa príliš wtf (cukrík, chlieb so šniclou, karate barmanka, hromadná bitka v krčme, Dušan Cinkota ako šéf protidrogovej jednotky). Kasting je až na Juraja Loja výborný a ani u toho si nemyslím, že by podal zlý výkon, len sa mi proste subjektívne nepáčila jeho rola. Radosť je sledovať (a počúvať) Libezňuka, ktorý si dobre naštudoval správneho filmového policajného šéfa, čo je žáner sám osebe. Najviac si to pre seba kradne Robo Jakab, s ktorým sa do filmu na konci vkradne (falošný?) pocit, že ako krajina ešte máme nádej (symbolické rozsvietenie cintorínových lámp). Párkrát som sa prichytil pri tom, že nerozumiem nadväznosti jednotlivých scén na seba. Resp. som sa cítil ako keby kde-tu nejaká chýbala. Alebo naopak tam bolo čo-to navyše (celkovo ma linka s doktorkou a jej temným „pozadím“ buď úplne nudila, alebo som nerozumel, načo tu vôbec je, čím sa znova dostávame k tomu, že to proste mali spracovať ako seriál). Vedľajšia dejová linka s Mariánom Mitašom úplne mimo, vôbec som nechápal, prečo sa v divokých deväťdesiatkach niekto takto unúval s likvidáciou policajta, navyše keď predtým je jeden brutálne zavraždený a zjavne to nikomu nevadí. Miestami som sa chytal za hlavu, že Mitaš je teda fakt nenápadný jak hovado. Načo vôbec šiel k nemu do bytu? A do krčmy?? A čo to preboha malo znamenať s tou katanou??? Na správnom mieste použitá nadávka vie skvele oživiť text a dodať mu gule, tu to ale bolo miestami samoúčelné.

Svojráznu Miu Goth si pozorne všímam od Nymfomanky (2O13), ale tento film je obecne dosť herecky našľapaný. Neprehliadnuteľní sú napr. Kevin Bacon, Giancarlo Esposito, Elizabeth Debnicki, ale tiež Michelle Monaghan, či Bobby Cannavale. Atmosféra špecifických hollywoodskych sedemdesiatok resp. osemdesiatok (odohráva sa to časovo na hranici) perfektná. Už som vo filmoch videl všelijaké krváky, čiže v tomto smere ma nezadržateľný Ti West nešokoval, ale musím uznať, že pre netrénovaných divákov bude pár sekúnd nestráviteľných. Druhou stranou mince je, že scenár je nie že hrozne nezaujímavý, ale skôr som sa v ňom proste neorientoval resp. som nie úplne všetkému rozumel a ak som aj rozumel, bolo mi to tak nejak fuk. X ma bavil a Pearl som chápal ako istým spôsobom skvelý prequel (hoc už ma to nebavilo až tak, ako X), ale toto sa po dejovej stránke vybralo takým nečakaným smerom, že fakt mám čo robiť, aby som o tom uvažoval ako o plnohodnotnej trojke.

Toto som buď nepoznal, alebo som na to zabudol, každopádne sa to dostalo do mojej plnej pozornosti pri náhodnom prepínaní kanálov v lete 2O24. Myslel som si, že to bude WTF prúser, takže ma prekvapilo, že sa mi to vlastne celkom páčilo. Myslel som si, že to natočili v divokých deväťdesiatkach, čomu odpovedá typicky hnusný a lacný vizuál, ktorý ale v konečnom efekte takisto je istým poznávacím znamením onej doby. Preto ma zaskočila informácia, že to vzniklo už koncom osemdesiatok. Bolo zjavné, že sa doba radikálne mení. Hrdinom, pracujúcim na polícii, sa tak mohol stať mladík-zvodca užívajúci si bujarého sexu, jazdiaci do práce na motorke, pričom tesne predtým si na raňajky nakrája KLOBÁSU. Ešte sa len učí a robí chyby, ale zjavne disponuje talentom a časom sa z neho stane akiste veľké zviera. Na seriáli je poznať prítomnosť dramaturga, čo v dnešnej dobe žiaľ už vonkoncom nie je samozrejmosť. Obrovská chyba. Je to ako keby ste napísali knihu a vydavateľstvo by vám neposkytlo editora, ale by vám ju rovno vydalo, vrátane gramatických chýb. Seriál sa môže pochváliť zábavnými dialógmi, ktoré ma fakt bavilo počúvať – a to by som o sebe povedal, že som na dialógy ako ras. Vladimír Dlouhý bol sympaťák, potešil ma aj zvyšok kastingu (vrátane epizódnych rolí, skvelý je predovšetkým Viktor Preiss ako chameleón Toman). Veľkú rolu hrá hrdinov súkromný život, takže to miestami pripomína sériu o básnikoch. Samotné prípady sú nejeden raz úsmevné, určite nečakajte nič drsné. Napokon to ale zrejme žiadny veľký úspech nebol, seriál skončil po biednej šestici dielov.