Martinius

rodriguez len potvrdil, ze bez tarantina za chrbtom vela vody nenamuti. machete sice povazujem za lepsi ako sin city, avsak neporovnatelne slabsi od from dusk till down. predsa len ide o gore frasku, ktora sa neda brat vazne a ktoru od uplneho braku zachranuju vyborne stvarnene postavy zo strany celeho hereckeho suhviezdia. to, ze filmu chyba hlava a pata ci nejaka zakladna logika, je odpustitelne, to, ze mu chybaju silne sceny a "kultove" momenty, uz nie. o nejakej plynulosti deja ani nehovoriac. najvtipnejsim okamihom snad bolo, kedy sa danny trejo vzil do svojej role "brutalneho zahradnika" zo svojej reklamy pre mountfield. nebyt jeho ako hlavneho protagonistu, na originalite ktoreho rodriguez postavil takmer vylucne cely projekt, a skvelych zaporakov stvarnenych donom johnsonom, robertom de nirom ci stevenom seagalom, film by nemal daleko od uplneho dna.

film, ktory si o sebe mysli, ze je lepsi ako matrix, v skutocnosti ale nie je.

povrchne, plytke, stupidne a miestami nudne, s nezmyselnou symbolikou, s z kontextu vytrhnutym gulasom okultizmu bez realneho suvisu s dejom, s odpudzujucou hereckou a s plytvanim potecialu inokedy skveleho willema dafoa: aj takto sa da charakterizovat posledne von trierovo dielo. cela duchaplna zapletka sa moze zhrnut do jednej vety: zena-matka uprednostnila orgazmus pred zachranou vlastneho dietata. cize ako v spravnej hardcore "alternative" tu mame vulgarnu pornografiu, smrt (hned 2x), sebaposkodzovanie i dilemu umelsiu ako socialisticka limonada. a samozrejme zanechava von trier za hrst abstraktnych, nic neznamenajucich znameni, aby mohli podaktori divaci dodatocne po veceroch hladat hlbsi zmysel a skryte posolstva a nadchynat sa ako z reziserovej tak aj zo svojej vlastnej chytrosti. jedna hviezdicka za pekne (pre triera netypicke) vizualne spracovanie. avsak ruku na srdce - nie v kazdom filme vidite, ako chlap dostane kladou po guliach a zena si odstrihne klitoris :)

sice som sa pekne bavil, nadsenie z filmu sa akosi nedostavilo. keby braindead nebol tak prehnane pubertalny, mohol byt podstatne lepsim. od privlastku kultovy (za ktore v danom zanri povazujem napriklad from dusk till down alebo evil dead) ho deli predovsetkym zmysel pre mieru. peter jackson akosi neodhadol spravnu rovnovahu medzi gore-fraskou a kontrolou vlastnej uchylnosti. uz pocas filmu mi bolo jasne, ze to tento clovek nema v hlave uplne v poriadku. je priam fascinujuce, ako neskor dokazal natocit pana prstenov. zeby prva uspesna lobotomia vobec?

natocit film o facebooku (ktory casto dobre nefunguje, pada a ma stale plno chyb) je asi take vzrusujuce ako natocit film o stranke obchodneho registra slovenskej republiky. sfilmovanie pribehu jeho nejakeho slizkeho zakladatela (ak ste o nom doteraz nic nepoculi, o nic ste neprisli) mi silne pripomina nutkanie roznych tuctovych celebritiek vydat pompeznu biografiu o svojom kratkom a nezaujimavom zivote. nuz a na tuto vyzvu si trufla hollywoodska tabletka na spanie david fincher. verim, ze komu sa pacil fincherov zodiak, tomu sa bude pacit aj social network. pretoze rovnako ako prvy menovany, podsuva popri dvoch hodinach rozvlacneho deja a tryznivej nudy aj tento divakovi iluziu alternativy. v tomto totiz vazi tajomstvo skutocneho fincherovho talentu a tym padom aj priciny jeho uspechu. jeden z naprecenovanejsich (a z mojho pohladu skor podpriemernych) reziserov vobec dokaze divakovi obratne naservirovat dojem vlastnej vynimocnosti tym, ze mu vsugeruje cest divat sa na nieco neobycajne. film o FB je vsak aj objektivne uplnym zlyhanim. dej sa po cely cas nevyhrabe zo zapletky o plytkosti detskeho serbla a v priebehu dvoch nekonecnych hodin prostrednictvom nesmierneho mnozstva zbytocnych dialogov, scen a zaberov len rozmazava az telenovelovu pointu: ako IT-ckarsky "geek" zuckerberg ukradol spoluziakom myslienku facebooku a podrazil svojho priatela spoluzakladatela. cize namet, oproti ktoremu by aj sfilmovanie plenarneho zhromazdenia kamionistov, ci dvojhodinove sledovanie akvarijnych rybiciek bolo hotovou shakespearovskou dramou. dan nafuknuteho scenara sa dalej prejavuje v prehnanej uponahlanosti dialogov. herci sa predbiehaju v chrleni slov viac nez predavaci bazaru svojich ponuk (az im je sotva rozumiet), jednotlive sceny po sebe v tomto tempe nasleduju ako na beziacom pase a svojou zbrklostou pripominaju nezamernu komickost nemych filmov. divak vsak pri kvante textu o nic neprichadza. prvu tretinu tvoria dolezito sa tvariace onanie v zargone pocitacovych maniakov, zvysok je pseudofilozoficky bublifuk k pomylenym ludskym vztahom (a hodnotam) protagonostov. herci okrem jesseho eisenberga (ktory aj napriek obstojnemu vykonu v roli zuckerberga vzbudzuje antipatie) nevynikaju, chyba im hlbka a sotva nejaka tvar utkvie v pamati v suvislosti s niektorym charaktetom. aj herecky vykon ksichtika teenagerskych fanyniek justina timberlaka je rovnaky ako jeho hudba - bezvyhradne nestravitelny. fincher si aj napriek chorobnej ukecanosti svojho hlavneho hrdinu vela namahy so stvarnenim zuckerberga nedal. elegantne sa vyhol akemukolvek naznaku osobnej dilemy ci kontroverznosti. aj preto je ustredna postava nemastna-neslana, poslusne na uzde politickej korektnosti. hudobny podmaz sice nastastie nepripadol "multitalentu" timberlakovi, avsak ani taky majster ako je trent reznor si nepocinal bohvieako. spolu s albumom year zero je soundtrack k tomuto filmu to najslabsie, co kedy skomponoval. ani sa mu nedivim, pretoze zlozit hudbu pre bezpohlavny pribeh musi byt pre diabla jeho formatu dusevne velmi vycerpacajuce. summa summarum, social network je trapny kinematograficky drzkopad, ak nie dokonca "epic fail", pre mna urcite prepadakom roka. neprinasa ziadne hlbsie poznanie ci ponaucenie a urcite ziadne zaujimave myslienky, ktore by v nom ini radi videli na temu socialneho fenomenu takychto sieti a ich vplyvu na osudy beznych ludi. jednu zviezdicku mu udelujem za uvedomenie si, ze by som radsej stravil jeden den v pritomnosti trestancov odsudenych na dozivotie ako hodinu so sociopatickymi IT-ckarskymi kockacmi.

ludia, ktori dali tomuto filmu nizke hodnotenia, nemaju ani len sajnu o tom, o com je (manzelsky) vztah...

remake pirane z roku 1978 je prototypom toho najstereotypnejsieho a najinstantnejsieho mozneho popcornoveho hororu, aky si len viete predstavit. film sice ponuka masaker hraniciaci s holocaustom, avsak ani napriek bezhlavym jatkam vykvetu plastickej chirurgie a buducich cover-girls v hustleri nie je ani jedna jedina scena hrozostrasna. pokus o sokovanie ci desivost zlyhal uz v uvodnych momentoch. rychla a povrchna kamera sa snazi zabrat vsetko naraz, nic z toho vsak poriadne. zabery trvaju pol sekundy, obraz len unahlene kmita od vycerenych zubov na bublinky vo vode, ohlodane nohy, natriasajuce sa kozy, odkusnute penisy ci vylupene oci. pri piranii som v plnom rozsahu pochopil vyraz "popcornovy". pretoze pri spominanych scenach je popcorn tym najzaujimavejsim zazitkom a viac ako na platno sa sustredite na to, aby ste pri zivani nevdychli omrvinky. protagonisti su (okrem "stiflerovej mamy") rovnako plytki, nudni az odpudivi (primitivna scena s idiotom na motorovom clne) ako akcne zabery, uz na zaciatku viete, kto prezije a kto nie (dobry cernoch sa opat raz obetuje pre ludstvo). pribeh nezachranuje ani snaha uputat divaka tuctovymi zabermi na obnazene silikonove vypchavky. tomuto neuroticky ladenemu hororu, recyklujucemu celu paletu kinematografickeho klise, udelujem s bozou pomocou dve hviezdicky. za to, ze som netrpel, za scenu s vlasmi vo vrtule a za rozpuceneho eliho rotha.

jednoznacne najmizernejsie pokracovanie serie s prehnane dlhym vedenim. recyklujuce pozuvane a vyplute, znizujuce latku IQ svojich divakov o dalsiu dvojcifernu hodnotu. pociatocny supermasaker, kedy zduplikovana milla znici tokyo vyzdvihuje aj chucka norrisa na uroven narocneho herca. behaju tu psy z carpenterovej "veci" a agent smith z matrixu si prisiel zahrat zaporaka. okrem vymletych a pateticky posobiacich strielaciek len nuda na en-tu, pricom dej je bezradnejsi ako zilina v lige majstrov. pevne dufam, ze sa na dalsi diel nenajdu peniaze.

sydney pollack sa rozhodol pliest z h... - nazvime to vsak uctivejsie - varit zo sekery polievku. vysledkom sa stala roztahana socialna drama so skvelymi hereckymi vykonmi, ktorej vsak v zavere zlyhal dramaticky obluk. ucelom prilis unahleneho coup de grâce bolo mozno pomoct film narychlo a posobivo ukoncit, namiesto toho sa kobercom trhlo pod celou jeho snahou o psychologicky vieryhodny profil postav i stavbu deja. smutne tiez byva, ked sa niektore dielo zneuzije na ideologicke ucely. film sice ziskal niekolko prestiznych vyznamenani (oskara pre giga younga za herca vo vedlajsej ulohe), cenami a potleskom ale nesetrili ani sudruhovia v kremli, ktori mu pridelili nezanedbatelnu rolu vo svojej propagande.

polanski odviedol cisto po rezijnej stranke kus ozaj kvalitnej prace, pricom jeho staromodny styl vo vedeni kamery, stvarneni pochmurnej atmosfery, gradacii napatia, ci profilovani postav je skutocnou pastvou pre oci. v tomto smere je film dobry a snad by mal sancu stat sa skvelym polit-thrillerom, keby mu ako fundament nesluzila plytka pointa, ktora dokaze potesit nanajvys zarytych antiamerikanistov, militantnych mierovych aktivistov alebo lavicovych pseudointelektualov. maestro sa pravdepodobne konecne rozhodol mstit amikom za to, ze si ho kedysi dovolili stihat a odsudit za znasilnenie 13-rocneho dievcata. ale podme k veci: byvaly britsky premier adam lang (aka tony blair...) je totiz zazalovany medzinarodnym trestnym sudom lebo odovzdal niekolkych "britskych" obcanov s hustymi bradami, zrastenym obocim a handrami okolo hlav (urcite aj rydzo britskymi menami) CIA za to, ze vo volnom case nevinne koketovali s al-kaidou. a CIA tychto neborakov utyra tym, ze im pusta 24 hodin denne desmod a taslera. nuz a samozrejme, ze sa britsky lud na cele s byvalym clenom vlady vzburi a rozhodne sa ucinit spravodlivosti zadost. medzinarodny trestny sud zacne langa stihat za vojenske zlociny a zlociny proti ludskosti (co by bol v realite za podobny skutok holy nezmysel, brutalne pritiahnuty za vlasy...ci bradu). a lud samozrejme usilovne demonstruje za kazdym kvetinovym zahonom, sucitiac s utyranymi laktibradami, ktorych spolubojovnici vo svojom volnom case v londyne radi vyhadzuju do vzduchu autobusy a metra plne ludi v mene allaha najbradatejsieho. do toho celeho sa nechcene zapletie ewan mcgregor ako ex-premierov biograf a prediera sa od pruseru k pruseru, ziskavajuc coraz tajnejsie informacie (tie najtajnejsie najde na internete pomocou google: podozrivy subjekt + CIA = vyriesenie celej zahady). rozuzlenim je samozrejme uplne neuveritelne sokujuca pravda nieco na sposob, ze ex-premierova manzelka raz nasla v stolici starozitny penny a zamlcala ho danovemu uradu (cherche la femme). a k tomu vsetkemu ako ceresna na spicke torty nesmie pre hlavneho hrdinu chybat adekvatny zaver - lacnejsi nez teplaky v cinskom butiku na mileticovej. nebudme vsak k majstrovi zli. polanski sa za poslednych 20 rokov z mojho pohladu posmykol len dvakrat. najprv riadne v deviatej brane a teraz o nieco menej - v ghost writerovi. nemienim ho zasa zatratit kvoli jednemu prejavu ideologickej demencie :)