Georgei

David Bennent, predstaviteľ Oskara, trpel špecifickou telesnou poruchou, ktorá spôsobovala, že rástol veľmi pomaly. V čase natáčania filmu mal 11 rokov a výšku 114 cm. Postupne narástol do výšky 155 cm, a rástol naďalej ešte vo svojich tridsiatich.

Film bol spočiatku zakázaný v Írsku. Po odvolaní sa ho však bolo možné pustiť do obehu nezostrihaný už v roku 1981.

Ide o prvý nemecký film, ktorý získal Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film.

Film zanechal poväčšine negatívne ohlasy, ako pri premiére v Méxicu, tak aj na festivale v Cannes. Jean Cocteau o ňom vyhlásil, že je Buñuelovou samovraždou. Naopak s pozitívnou reakciou na snímku sa režisér stretol napríklad u významného psychoanalytika Jacquesa Lacana, ktorý film viackrát premietal aj svojim študentom.

Pred prípravou scény s pavúkom, ktorý prechádza tieňom kríža z väzenskej mreže, povedal producent Buñuelovi, že žiadneho pavúka nenašli v obave, že režisér stratí potrebný čas. Krátko na to však rekvizitár oznámil, že pavúk je pripravený v malej klietke. Buñuel postrkoval pavúka malou paličkou, ten prešiel tieňom presne podľa predstáv scenára a scéna bola natočená za necelú minútu.

Ide o prvý Paradžanovov film po 15-tich rokoch života vo väzbe, ktoré si na základe vykonštruovaných obvinení zo strany sovietskych úradov musel režisér odsedieť.

Časť pôvodnej zvukovej stopy bola zničená počas požiaru, v gruzínskom filmovom archíve v Tbilisi.

Úvodná scéna vychádzala zo skutočnej príhody producenta Serga Silbermana, ktorú spomínal pri rozhovoroch s tvorcami. Stalo sa mu, že v deň, kedy pozval na večeru hostí, to zabudol povedať manželke, tak ako zabudol aj na to, že v rovnaký deň má večerať mimo domu.

Recept na suché martini, ktorý predstavuje jedna z postáv počas čakania na hostiteľov, je Buñuelov vlastný.

Šimon Stylita starší, podľa ktorého bola vytvorená hlavná postava, bol pustovník zo 4. storočia, ktorý prežil v askéze necelých 40 rokov na malej plošine.

Buñuel mal s filmom finančné ťažkosti, a preto ho musel o polovicu skrátiť. Vo svojej autobiografii uvádza napríklad scény so snehom a s návštevou byzantského cisára, ktoré sa preto do filmu nedostali.

Film sa nakrúcal v Paríži a v jeho okolí.

Exhumácia a verejné upálenie mŕtvoly arcibiskupa vo filme sa viaže v súvislosti s osobnosťou arcibiskupa Carranzu (1503-1576). Po jeho smrti sa údajne našli kacírske texty písané jeho vlastnou rukou.

Jednotlivé kapitoly a asociácie o heréze vo filme vychádzajú z autentických dokumentov.

K myšlienke natočiť film o kacírstve priviedla Buñuela syntetická práca "Dejiny španielskych bludárov" od Menéndeza y Pelaya.

Natáčanie prebiehalo prevažne v Tolede.

Do roly Tristany zamýšľal Buñuel pôvodne obsadiť Silviu Pinal, ktorá stvárnila aj hlavnú postavu v jeho predchádzajúcom filme Viridiana (1961), a neskôr taliansku herečku Stefaniu Sandrelli.

V závere filmu vidíme demonštrujúcich fašistov skandovať heslo "Nech žije Chiappe". Jean Chiappe bol šéfom parížskej polície, ktorý v tridsiatich rokoch zakázal Buñuelov surrealistický film L'âge d'or (1930) po tom, čo fašisti zničili kino, kde bol premietaný.

Všetky kresby a maľby vo filme sú dielom francúzskeho maliara Bernarda Dufoura.

Film sa po vypustení do kín v Mexiku komerčne premietal len tri dni, nakoľko spôsobil rozhnevané reakcie tlače, vlády a publika z vyššej a strednej vrstvy.