Arsenal83

Tesne pred dosiahnutím Tahiti v jednej zo scén vidíme kapitána Bligha, ako ukazuje sextantom na slnko, zatiaľ čo Christian si robí poznámky. Ak sa pozrieme pozorne, uvidíme, že to robí s modernou ceruzkou, s kovovým pásom a gumičkou navrchu.

Keď sú Bligh, Fryer a Christian v Blighovom dome a plánujú plavbu, kapitán Bligh sa vydá na cestu okolo pobrežia „Austrálie“. V čase plavby Bounty v roku 1789 sa to, čo teraz poznáme ako Austrália, bežne označovalo ako Nové Holandsko. Názov „Austrália“ sa začal bežne používať až začiatkom 19. storočia a oficiálne tak bola pomenovaná až v roku 1824.

Na videu je vidieť tahitského náčelníka a jeho dcéru s pokrývkami hlavy. Červené a oranžové perie v týchto čelenkách patrí diamantovému bažantovi, ktorý žije v horách juhozápadnej Číny. Vták bol privezený do oblasti v roku 1820, zatiaľ čo film sa odohráva v roku 1789.

Keď Bounty opúšťa Tahiti, medzi loďou a prielomom v koralovom útese je možné vidieť moderné majáky.

Na začiatku jedla dôstojníci pripijú na kráľa, no robia to posediačky. Britskí dôstojníci musia pri pripíjaní na panovníka vždy stáť.

Anthony Hopkins, ktorý by nakoniec stvárnil kapitána Bligha, bol jedným z dvoch hercov (spolu s Oliverom Reedom), o ktorých sa do tejto roly uvažovalo.

Film stál 25 miliónov dolárov, no zarobil len 8,6 milióna.

Je to posledný film Louisa de Funésa (Cruchot), ktorý sa dostal na vrchol návštevnosti v kinách.

V Nemecku zostal takmer tridsať rokov francúzskym filmom s najväčším počtom vstupov do kín, kým ho v roku 2012 zosadili z trónu Nedotknuteľní.

V roku 1979 bol film najziskovejším vo Francúzsku, čo sa týka zárobkov v kinách.

V roku 2006 sa populárny francúzsky spevák Bénabar zmienil o tomto filme vo svojej piesni "Le Dîner".

Lietajúce taniere, ktoré vidíme vo filme, sú skutočné taniere vyrobené spoločnosťou MATRA (Mécanique Aviation Traction). Je to francúzska spoločnosť, ktorá existovala od roku 1941 do roku 2003. Špecializovala sa na široké spektrum činností, najmä v letectve.

472 je počet vtipov a grimás, ktoré Louis de Funès vymyslel počas natáčania.

Počas natáčania zahynul kaskadér, ktorý stratil kontrolu nad autom a tragicky narazil do výkladu obchodu, ktorý sa nachádzal hneď oproti žandárstvu.

Film bol natočený v máji 1968. Počas nakrúcania sa technici zo solidarity dokonca pripojili k štrajku so študentmi a robotníkmi, ktorý v krajine práve prebiehal.

Pre filmových divákov a pre veľké množstvo fanúšikov je táto epizóda považovaná za najzábavnejšiu a najúspešnejšiu zo série. Podľa počtu návštev v kine je na druhom mieste - 7 miliónov len vo Francúzsku. Je to o jeden milión menej ako mala jednotka - Žandár zo Saint Tropez (1964).

Vo všetkých ostatných filmoch série hrajú Guy Grosso a Michel Modo žandárov Tricarda a Berlicota. V tejto časti si títo dvaja herci vymenili úlohy.

Liselotte Pulver bola ponúknutá rola Josefy Cruchot (Claude Gensac).

Názov filmu bol prevzatý z básne Feliksa Netza napísanej v siedmy deň stanného práva a potom venovanej Kazimierzovi Kutzovi.

Sociálny výbor v bani Wujek pomohol získať peniaze na výrobu filmu (zbierka na tento účel realizovaná po celej krajine však nepriniesla očakávané výsledky).