Arsenal83

Nie, nemusíte. Má to síce len hodinu, ale dívať sa na to nepotrebujete. Aj z tých 60 minút je prvých 10 minút len klavírny koncert a detailné zábery na ľudí, ktorí kukajú bez slova na pianistu. Potom nasleduje rozhovor a potom strih a zas dlhé niekoľkominútové zábery bez slova, ako dvaja cestujú vlakom v rúšku. No a tak to ide až do konca. Jonáš Trúba chcel len využiť tému pandémie a skrze dlhé zábery nechať diváka zamyslieť sa nad témou priateľstva, jeho oklieštenia v dobe bezmozgovej a zvykanie si na návrat do bežného života späť, keď človek z izolácie hľadá opäť medziľudské vzťahy. Takýchto filmov o tom, ako surovo človeka poznačila pandémia, lockdowny, pokrývanie tváre maliarskou pomôckou a strach zo smrti z choroby s úmrtnosťou 0,3% v bežnej nerizikovej populácii, je dosť veľa. Inde tú izoláciu asi brali vážnejšie, lebo inak som mal pocit, že kto chcel, tak cestičku si našiel resp. tú chvíľu bez prírody a lesov mohol vydržať. Aj tak tam na neho čakali medvede.

Skoro nič, čo by sme už nevedeli. Je dôležité, akú máte črevnú mikroflóru, ako sa stravujete, že treba sa stravovať zdravo. Že mozog je úzko spojený s črevami. Dodal by som, že u niektorých jedincov je mozog ešte nižšie ako v črevách, napríklad u Borisa Kollára. Príde mi to ako dokument, ktorý mal vzniknúť len na to, aby vznikol. Oživí tému, no nič extra neprinesie. Vlastne prinesie - je o hovne a doslova. Predstavte si, že niekto vás zastaví na ulici a spýta sa: nedáš mi kus tvojho hovna?... Ale tvrdia, že vraj sa to stretáva s pozitívnou odozvou.

Veľký červený brat ťa vidí. Strach z odpočúvania, zo sledovania. To sa podľa mna tomu filmu nepodarilo celkom previesť na diváka, pretože je to prerušované nudnými dialógmi. Ale ako myšlienka ok, najmä na dobu, kedy to vyšlo do šuflíka. Našťastie dnes už také ucho ani oko neexistuje. To zlo šlo od Sovietov, Rusov, boľševikov, komunistov a rudých kmérov. Dnes už chvalabohu máme vyspelú demokraciu, kde by sa napríklad nemohlo stať, aby na najvyššej úrovni odpočúval spojenec spojenca. Síce vyšli nejaké články, že Pentagon odpočúva Zelenského, Merkelovú odpočúval, Francúzsko tiež, ale to sa nestalo a ak sa stalo tak len na ochranu demokracie. Dnes sa už nikto nemusí obávať, že ho sleduje veľký brat, pretože kamery sú všade, radi sa na sociálnych sieťach nechávame sledovať dobrovoľne, zanechávame digitálnu stopu o sebe pri platení, na internete, používaním mobilom, zapnutím GPS, všetkými hovormi, správami a transakciami, všetkými údajmi, ktoré dávame napr. Google. Dnes sa už našťastie nemusíme obávať, že sa preriekneme pre totalitármi. Dnes šťastne a s veľkým uspokojením všetko odovzdávame nielen demokratickému štátu, ale super demokratickým médiám a súkromným korporátom. Takže dnes už také Ucho nikto nenatočí, pretože sa už nebojíme. Nebojíme sa byť sledovaní.

V Dunaji sa dejú brutálne mirákle! Človek žasne nad vtedajším stavom vedy. To keď Holubec leží ochrnutý v posteli a musí ho kŕmiť manželka, pretože on nedokáže rukou zdvihnúť ani lyžicu. A kŕmi ho síce poskromne, asi 1 mililiter aj s rozvarenou rezankou na hlt, ale zrejme šlo o zázračný elixír, pretože už v ďalšej scénke Holubec pohotovo chromú ruku vymení za ruku skákalku a normálne dvihne telefón. Avšak miráklom nie je koniec! Hoci jeho ženuška vytrhla telefón zo zástrčky, tak v ďalšej scéne Holubec tým istým nezapojeným telefónom už bezpečne vytočí číslo a telefonuje, čo je neklamný znak toho, že práve v Slovenskom štáte vznikli prvé mobilné zariadenia. Predpokladám, že v takomto tempe vozičkár Holubec bude v ďalšej časti už skákať na dvore s deťmi gumu a v prestávke si ešte zastepuje ako Jirka Korn v Lucerne od radosti, že práve predal 10 paušálov na Nokiu 3310.

Hammarskjöld a jeho tajomstvá. Tento film má však jasno. Po prvé, teórie jeho smrti sprevádzajú mnohé špekulácie a konšpirácie. Do roku 2019 bolo všetko jasné, že šlo o chybu polita, v roku 2019 sa objavili svedectvá publikované v dokumente, tie však tiež boli následne vyvrátené, takže tajomstvo ostáva, no film si vybral jednu z možností. Po druhé, bol či nebol homosexuál? Nikoho by to nemalo zaujímať, jeho vec. V jeho životopise sa táto možnosť jasne vylučuje, no dúhovci sú jednoznačne presvedčení a berú ho za svoj vzor, hoci sa tým nikdy verejne neprezentoval. Film si zase vybral jasne jednu možnosť a je jasné ktorú, inú ani nemôže, nebudú dotácie. Inak je posledných 9 mesiacov jeho života zobrazených tak politicky, nie príliš živo, no s odhalením pozadia tej časti histórie, kedy OSN ešte niečo znamenala.

Filmová adaptácia, ktorá je najviac podobná originálnej predlohe. Dokonca repliky úplne kopíruje. Zobrazuje aj situácie, ktoré iné verzie neukazujú. Ale kniha je kniha a filmu to na hodnote nepridáva, teda skôr na pútavosti. Navyše tá dvojička Dantes a Mercedes nemá charizmu a vôbec nie atraktivitu. Jacques Weber pôsobí dojmom obieleného hrobu a skôr vhodného do ságy o Nosferatu. Keď si len porovnám so seriálovou verziou z roku 1998 a v nej charizmatický a Gérard Depardieu ako kráľ historických polôh a potom Ornella Muti, čo je taká Mercedes, že jej ani superluxusný Maybach nestačí... tak toto na nich nemá.

Je prirodzené, že pri záchrane zlata bola silná žena. Ženy si zvyknú zlato chrániť a zvyčajne nejde o ich manželov. Tento bedýnkový tanec bol však nudný a keďže si to uvedomovali samotní filmári, tak vážnu vojnovú udalosť okorenili burianovinami = humor na nesprávnom mieste. Predvedené situácie dávajú silný pocit, že sú zveličené a s historickou realitou asi nemajú veľa spoločného.

Poľská legenda a kultovka, pamflet na komunistickú moc a mnohokrát vtipný, avšak našincom nie kompletne pochopený, pretože tu zaznievajú dosť detailné poľské reálie, s ktorými nie je zžitý. Na satiru ale niekedy stačí, že sa tam hovorí poľsky :)

Keď si začali chlapíci písať na nete, jeden z nich progresívne tváriaci sa na ženu, o tom, ako chce, aby všetky jeho otvory chce maž vyplnené, šesť čurákov v ústach, semeno všade po tvári, nuž to som sa zháčil, či scenár nepísal rovno Rocco Siffredi alebo markýz de Sade. Ale nie, ono to mala byť romantická komédia. Raz za čas oplzlý vtip sa dá, ale niekoľko minút počúvať porno žvásty, nuž proti gustu žiaden dišputát, ale mne The Closer sa týmto vzdialilo až kdesi do stoky.

Nič so survivalu som tu skoro nepociťoval, dokonca by som povedal, že aj tretia sezóna Survivoru je napínavejšia a to tam polovica odstúpila dobrovoľne, lebo jedného bolel malíček, druhý mal žlté v uchu a iná zabudla, že ona tam ani nechcela byť. Boj o život v jaskyni nakoniec vyšiel podobne, veľa vzdávania sa, veľa podvodov a to nielen preto, že sa to odohrávalo pod vodou, málo boja a veľa pátosu, no a nakoniec z toho bola taká jaskynná eutanázia.