TomX2

Rozporuplný zážitok. Na jednej strane je to film emotívny, čo je fajn (vedel som, že to bude smutné, predsa len je to obsadené snáď v každom druhom "Saddest Movies of All Time" rebríčku). Na strane druhej, ten začiatok je pekelne slabý. Snáď až príšerný. Prvá scéna (včetne telefonátu s W. Harrelsonom) ešte zaujme, následujúce smerovanie deju a správanie hlavnej postavy je však tak veľmi chaotické, až som bol nahnevaný a uvažoval som, že film dopozerám inokedy. V druhej polovici to však dostane nový život, film chytí druhý dych a tým si získa moje sympatie. Ku koncu sa mi to už vyložene páčilo a najväčšie zásluhy má na tom pravdepodobne R. Dawson, ktorá ťahá celý film dopredu a aj vďaka nej sa môže Will Smith pyšniť za svoj výkon. Ten samo o sebe nie je nijak zvlášť vynikavý ani špeciálny, ale chémia medzi nimi dvoma je tak dobrá a uveriteľná, že drží celý film pokope aj vo chvíľach, kedy stráca dych. A že tu takých chvíľ je. Vo výsledku tak ide o priemer, ktorý v sebe mal väčší potenciál, ale ten ostal najmä kvôli pokazenému úvodu a celkovo nekonzistentnému scenáru nenaplnený. V jednej veci film ale dokázal splniť svoj účel - vyžmýkal zo mňa zopár sĺz.

Inšpektor Fúzik je animovaný seriál pochybnej kvality (keď som si všimol, že rok výroby je 2007, odmietal som tomu veriť), no súčasne tak milý a rozkošný, že som si ho obľúbil už na prvý pohľad. Ako spôsob odreagovania popri domácich prácach je to do pozadia úplne ideálne.

Na originál sa to nechytá, ale Gene Hackman ani Morgan Freeman sa za svoje role nemusia vôbec hanbiť. Nie je tam síce taký silný náboj ani hutne vystupňovaný záver, no aj tak fajn. Na priemer to stačí. Už len samotné herecké výkony stačia na dve hviezdy, tretia je za to, že mám rád filmy založené na dialógoch.

Počas sledovania filmu sa mi po celý čas otváral nožík vo vrecku a neraz mi hlavou prebehla myšlienka, že niekde mordujem Fica, Kaliňáka a iných. V tomto Sviňa funguje perfektne a spĺňa svoj účel. Inak celkom slabota. Herci sa síce čo-to snažia a napríklad taký Jožko Vajda vyzerá skutočne ako sviňa, no scény a udalosti vo filme sú vo väčšine prípadov pritiahnuté za vlasy, dialógy pôsobia neprirodzene až neuveriteľne a nefunguje tu ani dramatická rovina. Scény, ktoré by mali byť smutné alebo dojemné necítite - nemáte prečo. Čo je škoda, lebo technickú úroveň by to aj malo, no tá réžia je tak slabá, že nebyť aktuálnej témy, ten film by sotva utiahol nad 2 hviezdy.

Vôbec nie zlá vecička. Niektoré scény boli veľmi vtipné a poriadne som sa nasmial (najlepšia bola tá s erotickým telefonátom, za tú by som dal aj päť hviezd), nie všetko však naplnilo moje očakávania. Akoby sa vo filme stretlo niekoľko skvelých nápadov u ktorých to najprv vyzerá, že sa pravdepodobne čoskoro zadusíte smiechom, no ich vyústenie nie je veľmi uspokojivé (reč je najmä o "role playing" poviedke, ktorá bola spočiatku veľmi vtipná a bolo zaujímavé sledovať ako ďaleko sa až dostane, no jej zakončenie bolo akosi chladné a podobný problém má aj poviedka s plačom), pričom napríklad taká línia so spaním sa od ostatných poviedok líšila až tak, že bola vyložene nevtipná a svojou smutnou náladou sa tu ani veľmi nehodila. Dokonca aj tá záverečná "skladačka" bola celkom meh. Nakoniec tak ide o fajnovú komédiu s originálnym konceptom, ktorá vás zaručene rozosmeje, ale keď od nej budete čakať viac než to, tak môžete byť sklamaní (ako som bol aj ja, naivne si mysliac, že sa budem smiať od prvej sekundy až do konca).

Prekvapivo veľmi dobrá vec. Myslel som si, že séria už nebude mať čím novým prekvapiť a že sa bude do posledného dychu držať starých zabehaných koľají, ale svete div sa, mýlil som sa. Bavilo ma to a táto zmena (v podobe intímnejšieho nahliadnutia do vnútra pána Kramera, ktorým sa zaoberá prvých asi štyridsať minút filmu) ma veľmi potešila. Nie kvôli tomu, že by ma film donútil s ním súcitiť (naopak, je to obyčajný sadista, ktorý sa snaží vyzerať ako morálny sudca), ale skôr preto, že je tak nejak zaujímavé zisťovať čo všetko ho poháňa vpred, aké sú jeho motivácie a čo je vlastne zač. Keď príde na tú brutálnejšiu časť, z vážneho tónu prejdeme na zábavnú notu, keďže naháňanie "zlosynov" je vtipne-napínavé a ich dopad uspokojivý. To všetko v doprovode trefných dialógov ("Čo robíte vo voľnom čase?" - "No, mám jedno také hobby") a zvukovo-vizuálneho aspektu, čo pôsobí cool a štýlovo. Páčili sa mi aj dejové obraty na konci filmu, ktoré síce boli tupé jak hovädo, ale je zábavné sledovať s akou chujovinou zase scenáristi prídu. Bavil som sa, dosť. Škoda len toho menej uspokojivého konca, keďže paradoxne človek, na ktorého smrť sa tešíte najviac, utiekol z boja s tým úplne najmenším zranením. Čo je tak nejak... hm? Prečo? Prosím? Uniká mi niečo? Potitulková scéna fajn, len jaksi nedotiahnutá do konca.

Otvorené srdcia sú netradične citlivým, hlbokým a autentickým zážitkom, výrazne umocneným formou Dogmy 95 (tú využil mimo iné aj Thomas Vinterberg v rovnako skvelej Rodinnej oslave), ktorá mu výborne svedčí. Neznamená to, že by príbeh Otvorených sŕdc nemohol rovnako intenzívne fungovať aj v štandardnej filmovej forme, ale je to práve následkom kamery, že môžeme byť takto pripútaní k postavám a sledovať ich životné príbehy zblízka, akoby sme si tým všetkým prechádzali s nimi. Obrovskú zásluhu na tom majú samozrejme aj herci, ktorí svojím rolám dali obrovské množstvo precíznosti a autenticity a tým pádom som mal ja ako divák možnosť precítiť každú emóciu, výraz, pohyb či dotyk, ktorý je zachytený na obrazovke. Bravúrne zahrané - a to nie len zo strany obľúbeného Madsa Mikkelsena (ktorý tu mimochodom stvárňuje jeden zo svojich najlepších a najnáročnejších výkonov), ale taktiež aj Papriky Steen a Sonjy Richter, ktoré tu hrajú dve obdivuhodne silné ženské postavy. Zvyšok zásluh náleží samotnému príbehu, ktorý sa venuje ťažkým témam a je vyrozprávaný citlivým a zároveň civilným spôsobom, bez nadbytočných príkras. Susanne Bier (režisérka, ktorá už raz natočila obdobne realistické zobrazenie života vo filme After the Wedding) cez neho odkrýva osudy štyroch ľudí, ktorých spojí (alebo rozdelí) jedna nešťastná náhoda. Každého z nich táto osudná udalosť zmení a každý si prejde nepredvídateľným psychologickým vývojom. Sú si navzájom odlišní a pristupujú k danej udalosti inak, čo pochopiteľne môže dôjsť k ďalším nešťastným udalostiam, útrapám a bolestiam. Každého z nich spája a ženie dopredu láska, no zároveň každý z nich vie, že sa musí zachovať správne a postaviť sa životu priamo. A teda ich chápete, zdieľate ich bolesť, súcitite s nimi a máte ich radi. Preto musím pochváliť ako veľmi prirodzene, autenticky a ľudsky pracuje Susanne s postavami (obzvlášť to je cítiť v dialógoch a záberoch, ktoré sa odohrajú potom, čo sa Mads poháda so svojou dcérou). Evidentne sa vyzná v ľuďoch a našich emóciách a preto som rád, že existuje takto ľudský režisér, ktorý ich dá pocítiť empatickému divákovi cez filmové plátno. Ale tak ako to bolo v prípade vyššie spomenutého After the Wedding, aj tu mi niečo chýbalo k úplnej spokojnosti. Neviem čo. Možno mi k tomu chýba nejaký čas, možno musím dozrieť a možno ma to malo "hitnúť" viac. Každopádne som rád za takéto filmy.

Denník Bridget Jonesovej som nikdy v minulosti nevidel a teda k nemu nemám taký nostalgický vzťah tak ako iní užívatelia alebo ľudia, ktorých poznám. Za to si však k nemu v budúcnosti nejaké väzby veľmi rád vytvorím, pretože aj keď ma síce film nezaujal ani nevyvolal až také emócie, že by sa pre mňa mal stať obľúbeným filmom, nemôžem mu uprieť istú roztomilosť, vtipnosť a kúzelnú atmosféru, ktorá v človeku zanechá istý komfort. Predstaviteľka hlavnej postavy Renée Zellweger je naviac super a rovnako to platí aj pre zvyšný herecký ansámbl - obzvlášť vtipná bola bitka medzi Firthom a Grantom. Prosto fajnový film, ktorý mi v rámci možností výborne sadol, ale ešte budem potrebovať nejaký čas na to s ním vyrásť, aby sa stal mojím comfort movie.

Barbenheimer fenomén bol súčasťou môjho života už odkedy bol oznámený dátum premiéry oboch filmov, a tak dá rozum, že sme sa na ten deň s mojou drahou polovičkou takto oduševnene pripravovali. Avšak aj keď som sa na oba filmy tešil, v prípade Barbie to bolo skôr z dôvodu vtipu než aby som na ňu išiel kvôli veľkým očakávaniam (ako to bolo v prípade fenomenálneho Oppenheimera). Avšak moje nízke očakávania boli hneď v prvej minúte prekonané a bavil som sa po celý čas filmu. Nie síce tak, ako plný sál, ktorý sa každú chvíľu smial a nahlas tlieskal, ale tak, že som mal úsmev na tvári a všadeprítomné nadšenie, že sa pozerám nielen na fajnový film, ale film, ktorý je skutočne dobrý a v mnohom originálny. Samozrejme tomu môžem vytknúť, že to je o pár minút dlhšie, než by bolo nutné a že to ku koncu skĺza k prílišnej predvídateľnosti, stereotypu a sentimentálnosti, ale inak to má väčšinu času neskutočnú silu, sviežosť, originalitu a náboj, ktorý inak mnohým komédiám chýba. Asi to nebude film, ktorý bude písať históriu (unless?) a tobôž to nie je žiadna filmová ani scenáristická revolúcia. Avšak vynikajúca satirická chuťovka s obrovským množstvom skvelých nápadov a prvotriednych muzikálnych či hereckých čísiel áno. Nepridávam sa k hlasitému potlesku, avšak so spokojným úsmevom musím poznamenať, že som videl skutočne dobrý film. Naviac po takom tiesnivom zážitku, ktorý nám predniesol Nolan, môže byť tento počin príjemným odpočinkom, ktorý znovu privedie k životu a chytí nový dych.

Prelomový filmový zážitok, svetohybný príbeh, epochálny masterpiece. Tvrdenie, že sa jedná o najlepší Nolanov film je zatiaľ ešte diskutabilné, no definitívne je to remeslo, ktoré ostane ešte minimálne na dobu neurčitú neprekonané. Dielo, ktoré vás zaklincuje do sedadla tak, že aj keď sa vám už chvíľu zdá, že si môžete konečne vydýchnuť, v blesku príde ďalšia scéna, ktorá vás znova chytí a nepustí. Ťažko povedať, čo bolo pre mňa najpôsobivejším elementom filmu, keďže všetko bolo neskutočne silné. Bola to prenikavá hudba? Excelentné herecké predstavenia všetkých zúčastnených? Precízne vykreslená morálna dilema hlavného "hrdinu"? A či filozofický presah filmu, ktorý nastolí hneď niekoľko dialógov a scén, ktoré vás prinútia hĺbavo premýšľať nielen počas tých najintenzívnejších momentoch (výkriky počas slávnostného prejavu, záverečná scéna), ale taktiež aj medzi nimi? Tak či onak, celé to stojí na jednej jedinej scéne - a to ticho pred výbuchom sa zaryje do ľudskej kože tak, že ešte 2 hodiny po filme mám z neho napnutý žalúdok. Bola to bomba, doslova a dopísmena.