Anderton

Tak viac ako škandinávsky noir mi In the Mist pripomínalo starú dobrú poirotovku, vrátane spoločného posedeníčka za stolom v jednej miestnosti, kde si to každý s každým vytmaví a potom vyšetrovateľ vytiahne eso z rukáva. Muži sú nesympatickí snoby, ženy hysterické ohováračky, vyšetrovateľ bez výraznejšej charizmy. Film je zaujímavo vyrozprávaný, nie je to klasická retrospektíva, ale medzi dvoma časovými líniami preskakujeme bez upozornenia, ako si to príbeh vyžaduje.

Komu bolo smutno za "starým dobrým" Cronenbergom, tak ten si Crimes of the Future vychutná podobne, ako hlavné postavy operácie. Film poskytuje nekonečný materiál na divoké dišputy, takže pokiaľ vám toto v súčasnej kinematografii chýba, očakávajte hody. Možno si David zobral na paškál kritiku umenia ako celku a jeho vyprázdnenosť, možno si pri necitlivosti ľudí a ich konzumácii obrazov rakovinových nádorov poviete, že si berie na paškál Hollywood, ale nakoniec ide o ľudstvo ako celok, keďže aj tak už všetci žerieme plasty ako vyhladovelý hmyz. Každopádne má film dosť nepopísateľnú, temnú a paradoxne aj veľmi komornú atmosféru. Odhadujem, že sa môže páčiť každému tretiemu divákovi a to mám na mysli tých, čo vedia, do čoho idú. Mimochodom aj tunajších 50% je vyjadrením iba toho, že väčšina radšej konzumuje obyčajný plast.

Hitchcock a jeho filmová reč a forma. O tom to je, pretože zápletka s ukradnutým náhrdelníkom ani v roku 1932 neprepisovala scenáristické učebnice. Prvej polovici dominuje striktná vertikalita, pretože postavy chodia/bežia hore/dole schodmi, pekne točitom a snímanom pomocou tieňov, aby sme sa cítili pomaly ako v horore. Tej druhej dominuje zase prísna horizontalita a to nie hocijaká; ide sa veľmi rýchlo autobusom, vlakom a končíme na lodi. Niektoré súboje sú nakrútené ako groteska a miniatúry sú skrátka kúzelné.

V rámci britskej odozvy na mohutnú sci-fi vlnu o mimozemšťanoch z 50. rokov patria Terrornauts k tým, ktorých kladné hodnotenie bude zmotivované iba zaradením do kolonky guilty pleasure, alebo kto nevidel, neuverí. Prvá polovica pôsobí ale ako vážny film založený na vede, i keď tu môžeme vysledovať satiru (snáď, ale možno to bolo myslené seriózne) byrokracie, pretože vedenie chce výsledky kvôli dotácii, ale vedec sa im snaží vysvetliť, že nájsť inteligentný mimozemský život nie je práca na zopár mesiacov. Ale účty sú účty. No a po presune do otvoreného vesmíru a následne na inú planétu už ťažko brať niečo vážne, tvorcovia navyše "zhadzujú" svoju snahu o nejaké posolstvo a váhu svojho diela kvázi vtipnou upratovačkou, ktorá sa do výpravy dostala omylom.

Slušná teenagerská romantická a navyše aj kriminálna komédia. V ľubovoľnom poradí, vyberte si. Viac ale snímka poteší v momentoch, kedy spolu zápasia v štýle Sám doma paralyzovaný dedo a nečakaný návštevník. Našťastie ale funguje aj chémia medzi oboma teenagermi, snáď až na tú referenciu na Rýchlo a zbesilo nepôsobí ich konfrontácia nikdy otravne. Dokonale pobaví predovšetkým bláznivé finále, ktoré je samozrejme úplne mimo fyzikálne zákony, ale v podstate celý film posunulo o úroveň vyššie.

Príjemný film, keď chcete vypnúť mozog. Lenže pri podobnej survival historickej dráme nechcete vypínať mozog, ale predovšetkým zapájať všetky emócie. A to sa darí iba sčasti. Digitálny look je jednoznačne na škodu, bohvie prečo sa tvorcovia nesnažili urobiť film špinavejším. No vlastne je to jednoduché, chceli teenagerov ohúriť krásnou hviezdnou oblohou, polárnou žiarou a nerealisticky pôsobiacimi zvieratami. Okrem Alfy, tá je veľmi milá. No a v realite dávnej minulosti by náš chlapec zomrel do niekoľko dní a ak nie, tak by mu, predpokladám, narástla dlhšia mustáž.

Možno by The Pale Blue Eye vyznelo lepšie v rámci antológie typu Kabinet kuriozít, pretože mám dojem, že hodina vyšetrovania a odhalenie by vystačilo na hodinu. Cooper má ale pocit, že nakrúca ťažkotonážny art, keďže mu kývlo toľko slávnych hercov a naťahuje, čo to ide. Niežeby dĺžka bola priamo na škodu veci, avšak filmu skrátka chýba zopár napínavých scén navyše, mohli sme tu mať pri trocha väčšej snahe ďalšiu klasiku typu Meno ruže. Záverečné odhalenie som nečakal, respektíve dodatok, dostali sme určite viac zmotivované rozuzlenie než to prvé, zdanlivo všetko objasňujúce.

Briti v roku 1967 prišli s príbehom o invázii z - pozor - Mesiaca na Zem. Situácia sa ale našťastie ukáže o dosť komplikovanejšia, takže tvorcovia nie sú tak blbí, ako si budete myslieť, keď spoločne s postavami po pár minútach zistíte, že trajektória cesty meteoritov smeruje práve z Mesiaca. Francis so Subotskym ale išli v tejto vykrádačke amerických, aj iných domácich, invazívnych sci-fi na vec trochu inak a celá druhá polovica pripomína viac bondovky než iné predobrazy. Je to samozrejme čisté guilty pleasure, ale na záver nás čaká aj nejaká tá pacifistická pointa na zamyslenie.

Briti sa nejako potrebovali vyspovedať zo svojej sexuálnej frustrácie a ak by išlo o projekt Monthy Python a vyzeral by do bodky presne takto, poznali by sme ho všetci. Čo viac k tomu napísať, keď už teda Británia a rok 1979, odporúčam filmový maratón na jeden záťah: Outer Touch, Alien a ak zvýši čas, tak aj neskorší X-Tro.

Kaleidoskop bezpochyby JE experimentálny seriál, ale nie možno až takým extrémnym spôsobom, ako je prezentovaný. Predsa len ide o klasický scenár s chronologickou štruktúrou, len upravenou tak, aby ste v deji nemali bordel, ak seriál budete sledovať podľa vlastného uváženia. Prináša to však niektoré myšlienkové inovatívne prvky, a to najmä fakt, že v podstate každý uvidí síce rovnaký príbeh, ale preciťovať ho bude odlišne. No a k samotnému príbehu? Ten už je relatívne obohraný, podstatné tak je, AKO je prerozprávaný. Čiže nevyhnem sa prirovnaniu s Mementom.