Anderton

Opäť sme v lietadle, veď sme predsa v Zóne súmraku. Tentokrát chlapík objaví zariadenie so správou z budúcnosti a ako on síce nepredpokladá, ale divák áno, začne svojim chovaním naplňovať to, čo počuje. Opäť ide o značne cynickú epizódu s cynickou pointou, som zvedavý, či sú takto vybudované všetky epizódy prvej sezóny. Mimochodom diel je excelentne nakrútený, kameraman si pohral s malým priestorom a Scott sa v ňom skvele pohybuje.

Prvá časť návratu po rokoch ide v čisto mysterióznej linke bez zásahu sci-fi, ale i keď, ako sa to vezme. Scenár sa snaží naviazať na pôvodnú myšlienku o obyčajnom človeku v neobyčajnej situácii a ak je to možné, využiť cynizmus a chybujúceho hrdinu potrestať. Ibaže si viem predstaviť, že ako dvadsaťminútová anekdota by to fungovalo lepšie a myslím si že viem, v akom momente by skončil Sterling a nebolo by to určite zlé rozhodnutie.

Atmosféra moderného westernu, navyše v zasneženom prostredí na úpätí hôr, to si nechám páčiť. Riešia sa rodinné vzťahy, Joel musí premýšľať, ako ďalej naloží s Ellie a nakoniec sa rozhodne. Ono tie vzťahové pletky fungujú síce skvele, ale pokiaľ nie ste na tieto postavy a ich osudy už od počiatku správne nastavení, tak to príliš nezaváži. Opäť sa toho veľa neudeje, v podstate sa dá na základe toho, kde začína šestka povedať, že predchádzajúce epizódy z hľadiska deja nemali príliš veľký význam, keďže sú všetci mŕtvi. Ale NLMDA na konci dostáva ten pravý význam, ktorý jej ešte chýbal na konci pilotu.

Ďalší dôkaz, že Zóna súmraku rovná sa seriál z rokov 1959 až 1964 a všetko potom môže byť síce fajn, ale už to nie je ono. Skutočne výborná poviedka je zrejme len tá prvá, potom nasleduje síce pekné Spielbergovo nostalgické zamyslenie sa nad starobou, ale asi by sme radšej videli niečo podobne cynické ako predchádzajúci príbeh. V tretej a štvrtej poviedke sa dočkáme klasických osemdesiatkových béčkových monštier, pričom príbeh "božieho" chlapca je lepšie vypointovaný ako strach v lietadle, ktorý vlastne ani pointu nemá, ale má sugestívnu atmosféru a skvelého Johna Lithgowa.

Celkom originálny nápad, ako prepojiť príbeh z minulosti s príbehom zo súčasnosti. Ono sa zdá všetko jasné a možno si budete hodinku hovoriť, načo je ten dej tak naťahovaný, ak je divákovi všetko jasné. Lenže Dead Again má eso v rukáve v podobe dvoch, aspoň pre mňa, nepredvídateľných twistov v záverečnej tretine a nakoniec sa možno aj tá dĺžka zdá kratšia ako by bolo treba na vysvetlenie všetkých drobností a predovšetkým na precítenie toho, kto je vlastne kto a ako sa v danom momente cíti. Pokiaľ si Emu Thompson neviete predstaviť ako noirovú femme fatale, tak Branagh ju už natoľko pozná, že ju ako režisér vedie dokonale. Je to síce americký film, ale so silným britským divadelným nádychom.

Derrickson je lepší režisér ako scenárista, respektíve adaptátor predlôh. Keďže je zdrojový materiál poviedka, asi v nej nebude veľa zvratov ani deja a ono to nakoniec platí aj pre samotný film. Očakával som pevnejšie previazanie rád volajúcich s dopadnutím vraha a rozhodne som čakal, že keď už scenár písali dvaja, tak ich napadne, kde hapruje logika. Výskyt čiernej dodávky v meste bez povšimnutia okoloidúcich sa pomaly stáva legendárny lapsus a niektoré veci nedávajú zmysel ani v závere. Atmosféra a herci potešia, avšak oná polemika o násilí mala byť spracovaná pedantnejšie.

Ressurection je trilerové béčko nakrútené ako áčko, čo ho zachraňuje od absolútneho zabudnutia. Bohužiaľ si ale scenáristi, režisér, kameraman a aj Lambert mysleli, že robia niečo výnimočne cool a akosi sa v tom všetci zamotali. Po odhalení vraha nás (na rozdiel od Sedem) už nič prekvapivého nečaká a ono aj tá motivácia vraha je ťažko uveriteľná (opäť na rozdiel od Sedem). Resurrection uplynie rýchlo, je solídne nakrútený, ale neviem si predstaviť, že sa niekto k filmu vracia pravidelne.

K Attenboroughovmu životopisu najslávnejšieho komika (nielen) nemej éry sa dá napísať snáď len jediné, chce to viac spracovaného materiálu. Na ploche necelých dva a pol hodiny totiž pôsobí Chaplinov príbeh trochu skratkovito, i keď sa režisér a herci snažia tak, že z toho občas necháte otvorené ústa niekoľko minút bez toho, aby ste si toho všimli. Bezpochyby ide o životnú úlohu Roberta Downeyho, nech si Marveláci hovoria čo chcú. Potešia scény, kde sa prelína realita s grotesknou fikciou a orámovanie životopisného príbehu rozprávaním fiktívnemu spisovateľovi zase lepší situáciu z toho hľadiska, že film nepôsobí príliš roztrieštene. V tých vzťahoch so ženami sa asi po čase už vyznať nebudete, ale asi vás aj tak bude viac zaujímať Chaplinova kariéra.

Trojica scenáristov ani Siodmak poriadne nevedia, čo točia. Či veľké naivné dobrodružstvo pre dobových teenagerov, alebo vážnu historickú drámu o občianskej vojne. Postavy sú výsostne kladné a záporné, Mexičania dobrí, kolonizátori z Francúzska zlí a tak podobne. O ten poklad tu zatiaľ nejde, na ten si budeme musieť asi počkať do druhej časti. Inak to svižne ubieha, herci sa do svojich úloh hodia a Siodmak skrátka točí inak ako jeho nemeckí kolegovia pri ostatných Mayovkách, čo je aspoň určitá zmena, ak nie priamo zmena k lepšiemu či horšiemu.

Jeden z najmenej typických Mijazakiho filmov, pretože je jeden z najviac civilných, ale zároveň je hlavnou postavou muž s prasačou tvárou. Napriek tomu, v akom období sa odohráva, pôsobí optimisticky, je vtipný a darí sa mu aj v únosnej miere dojímať. Po väčšinu stopáže sa ocitáme vo vzduchu alebo pri mori, čo je ale zmotivované aj "profesiami" postáv a zápletkou. Nemáme tu síce klasického antagonistu, piráti aj Američan sú skôr komickými figúrkami, ale v podobne ladenom filme absencia výraznejšieho konfliktu príliš neprekáža. Poteší záverečný súboj ale mám dojem, že ak by Mijazaki pridal 10 minút a niektoré veci (kliatba) by dovysvetľoval), bolo by tu menej trojhviezdičkových hodnotení.