Anderton

Von Trier a Vintenberg sa pohrávajú s westernovými konvenciami a prinášajú moderný western s klasickou záverečnou prestrelkou na námestí a šušľajúceho Billa Pulmana ako typického amerického šerifa v zapadákove, o ktorom nikto nikdy nechyroval. Dáni reflektujú americkú posadnutosť vlastníctvom zbraní a akosi pod prúdom deja a emócií mám dojem, že nie tak úplne chápu celkový problém a tamojšiu mentalitu. Každopádne ide o originálny počin, ktorý stojí za pozretie, ale je asi skôr určený pre milovníkov Dogmy a porušovaniu jej pravidiel, ako aj pre fanúšikov oboch tvorcov.

Pri Otvorených srdciach a ich pomerne otrepanej zápletke rýchlo zabudnete, že sledujete Dogmu a možno si ani nevšimnete prítomnosť nediegetickej hudby v dvoch scénach. Ide o utlmenú melodrámu ako z partesu, takže dôležitejšie je skôr ako, než čo. V podaní Bier neustále sa dokolečka opakujúce vzťahové vzorce známe zo života pôsobia autenticky a postavy, ktoré by nám nemali byť sympatické, sa nám postupne dostávajú pod kožu. Trier by asi nakoniec všetkým predostrel tragický koniec, Vinterberg by asi vytiahol staré traumy z detstva, Bier si vystačí len so súčasnosťou a drámou bez emocionálne vyhroteného konca.

Doceniť kvality tohto filmu po tak dlhom čase nie je vôbec jednoduché. Príbeh je totiž silno zasadený do svojej doby a postavy sa rozprávajú tak rýchlo (vrátanie hláškovania), že všetko stíhať a chápať nie je pomaly v ľudských silách. Je ale patrné, že scenáristi, Capra aj jednotliví herci dali do výsledku všetok svoj um. Problém tak môže byť v tom, nakoľko máte radi takto ladené politické filmy a volebný gýč. Z toho si mimochodom Capra robí svojráznu srandu. Nechýba morálne posolstvo na záver v podobe kandidátovej reči, voči nej ale nemám žiadne námietky. Ani voči Matthewsovmu idealizmu, predsa je len stále na zemi. S tými Spojený štátmi svetovými sa však splietol.

Nemusí ísť vždy o staré traumy a pomsty niečoho, čo sa stalo pred desiatkami rokov. Motivácia zabijaka je pochopiteľná a úplne jasná. Len je škoda, že sa ním nezaoberáme trochu viac. Postavy by ste najradšej zabili sami, takže chutné vraždy prídu skoro vždy vhod, našťastie hlavná ženská postava je sympaťáčka a keďže je aj final girl, tak sa vlastne o ňu ani nemusíme strachovať. Za mňa atmosféra fungovala, i keď nie je typicky hororová, ale skrátka chatky vo švédskom lese a pri jazere fungujú sami o sebe. Tvorcovia dobre poznajú trópy žánru a síce neponúkajú nič špeciálne originálne, ale v dobe, kedy je slasher skôr menšinovým subžánrom v rámci hororu, každý poctivý kúsok poteší.

Titulok nám oznámi že ide o Dogmu 3 a skutočne sa tu ešte nič z manifestu neporušovalo. Alebo to aspoň takým dojmom pôsobí. Zdá sa, že príbeh plynie len tak mimovoľne, ale ak sa sústredíte, tak vidíte, že scenár bol zrejme dosť pevný. Vo svojom jadre skôr smutný príbeh o dvoch-troch-štyroch stroskotancoch (plus zopár zúfalých vedľajších postáv), avšak aj s komediálnejšími momentami, i keď iba pre divákov, postavám väčšinou do smiechu nebolo. Ale tých zopár šťastných a bláznivých chvíľ, ktoré okrem drámy prežili, sú presne tie, ktoré robia naše životy bohatými. A možno príde aj Toširo Mifune.

Druhá séria radikálne zmenila tón a pravidlá hry. Z počiatočných nepriateľov sa pod ťažbou udalostí stávajú spojenci, aby mohli bojovať proti novej skupine, ktorá vytvára absolútne zbytočné problémy. Okolnosti smrti jedného vojaka v takejto vyhrotenej situácii by asi vojaci príliš neriešili, prvoradým cieľom by malo byť prežiť a zabezpečiť potraviny na čo najdlhšiu dobu, ale ide o základný konflikt celej série. Podľa mňa to nie je horšie ani lepšie ako prvá sezóna, skrátka je len odlišná, má pomerne vyysoké tempo, epizódy sú našťastie krátke, vaty je minimum, napriek tomu tu niečo chýba. V mojich očiach je to absencia mysteriózna, ktoré by malo vychádzať zo slnečnej anomálie a vedľajšia dejová línia, kde by sa skupina vedcov snažila vyriešiť problém, možno napríklad aj tým, či by mohlo ľudstvo vycestovať do vesmíru.

Finále druhej série pôsobí skôr ako predposledný diel, takže ide o mierne sklamanie. Samozrejme sa dobre sleduje, ako sa postavy snažia z posledných síl vyriešiť situácie ako v bunkri číslo jedna, tak v bunkri číslo dva a pred nimi a je to napínavé. Ťažko však uveriť, ako poľahky sa dá prekĺznuť v tme popri vycvičených vojakoch a vzhľadom na Rikovu doterajšiu činnosť nie je jeho posledný krok prekvapením. Dá sa očakávať, kde sa bude odohrávať ďalšia séria, respektíve jedna jej dejová línia, opäť by tak išlo o väčšiu zmenu.

Aj piata epizóda má našťastie vysoké tempo a je krátka. Stále sa niečo deje, postavy musia okamžite reagovať na danú situáciu, len je škoda, že si tie ťažké situácie vytvárajú sami, aby sa niečo dialo. Ako rýchlo sa dá niekam do noci ísť, tam niekoho čírou náhodou stretnúť a vrátiť sa ešte späť, samozrejme nedáva logiku, rovnako ako rýchlosť, akou sa dajú odstrániť sedačky z lietadla, či človek v amoku ničiaci lietadlo.

Aké postavenie nakoniec dosiahne The Killer vo filmografii Finchera ukáže až čas, čiže asi aj mnoho hodnotení bude po nejakej dobe množstvo divákov spätne prehodnocovať. Ide o pomerne priamočiaru jazdu, napriek tomu precízne nakrútenú a podľa môjho vkusu aj zábavnú v tom zmysle, že mi rýchlo utiekla. To je ale subjektívny argument v štýle "rýchlo mi utiekli aj Hranice ovládania", takže pozor na odporúčania v recenziách alebo komentároch verejnosti tu či inde. Vážne by ma zaujímalo, či sa David skutočne inšpiroval u Jima. Jeho vrah je síce precízne chladný, ako sa dozvedáme z voiceroveru, avšak jeho činy sú podmienené čisto emocionálnym podnetom. Ak vás film zaujme, tak nad týmto paradoxom môžete popremýšľať.

Prekvapivo emocionálne najsilnejšia epizóda druhej série. Občas máte chuť sa sami postaviť do ringu a vraziť jednému z vojakov, čo nemyslím obrazne, skutočne tu dôjde na boxerský zápas. Paralelne pocestujeme aj za polárnou žiarou pre semená a zdá sa, že cesta späť bude s novým, nečakaným pasažierom. Len sa treba preniesť cez fakt, že postavy namiesto otázok holého prežitia riešia aj úplne zbytočné osobné spory.