Anderton

Garland je svoj a točí si, ešte viac ako naposledy, presne po svojom. Je to maniéristické, nie vždy presvedčivé, ale stále autorské tak, že musíte neustále premýšľať nad videným a buď tým byť frustrovaní, alebo myšlienkovo naplnení. Záverečné rozuzlenie síce navodí atmosféru ako u Cronenberga, ktorý ale na rozdiel od Garlanda pozná mieru vo využití symbolov a metafor. Ono to nakoniec skôr pripomína Tarkovského, ktorý by asi mal z Men veľkú radosť. Áno, je to namierené proti mužom, alebo skôr proti ľudskej prirodzenosti, ale na akejsi hlbšej, podvedomej úrovni. Viac nadhľadu by každopádne Men slušala, pretože Garland ten Tarkovskij predsa len nie je. Za mňa percentuálne nehodnotiteľné, takže hodnotenie treba brať s rezervou.

Máme tu síce hlavnú postavu, ale traumy zažili skoro všetci zúčastnení a aj o nich je Black Box. Čím u mňa zabodoval asi najviac. Nechať precítiť diváka tragédie viacerých postáv nie je vôbec jednoduché. V polovici filmu nás čaká zásadný zvrat, kedy sa z Black Box stáva takpovediac nový film a dovolím si povedať, že túto zmenu Osei-Kuffour dokázal v závere zúročiť skoro naplno. Je to síce na pohľad indie záležitosť, čo ale pri podobne komorne ladenom príbehu vôbec nevadí. Hororové sekvencie mi pripomenuli Jakubov rebrík. Ono to zmrzačené a strašideľne sa pohybujúce telo dostane nakoniec zmysel. Záverečná scéna je v podstate zbytočná, ale aspoň ukazuje, že tento film bol vážne o všetkých zúčastnených postavách, nielen tej hlavnej.

Malé komorné indie sci-fi, ktoré sa tvári, že je presne podľa môjho gusta, avšak od jeho rozuzlenia som čakal keď nie viac, tak asi niečo trochu odlišné, než len doťuknutie toho, čo sme si mysleli. Ono sa to síce odohráva celé v jednej miestnosti, ale spoločne s Frankovou pamäťou cestujeme ako do jeho minulosti, tak do jedného opakujúceho sa dňa v kaviarni. Nie je to úplne dotiahnuté do konca, ale aj tak všetko do seba nakoniec zapadne. Pekná paralela medzi Frankom a počítačom snažiacim sa ho udržať nažive a jeho otcom pripojenom na prístroji. A asi najviac to pripomenie Moon, Soren Kelly sa dokonca podobá aj na Sama Rockwella.

Asi by tomu viac slušala cca hodinová stopáž a zaradenie do seriálu typu Black Mirror. Extra originálne to nie je, v niektorých scénach sa režisér inšpiroval seriálom Westworld, v retro dizajne starších verzií robotov zase v klasikách typu Silent Running. Treba byť správne naladený, mať slabosť pre podobné komorné sci-fi, zato s kvalitným vizuálom a potom vás prekvapí aj pointa. Tá je nečakaná, nie je síce prevedená totálne odzbrojujúco, ale zase sme pri tej slabosti indie scifíčok. No a Theo James to celé utiahol, myslím si, excelentne.

Kvalitné psychologické sci-fi, ktoré by získalo viac pozornosti, ak by bolo nakrútené v rámci Black Mirror. Príbeh akoby z tohto seriálu priamo vypadol a boli k nemu pridané niektoré vystrihnuté zábery, aby išlo o celovečerný film. Pričom nič zbytočné tu nie je. Chladný svet blízkej budúcnosti, kde sa nechovajú bez emócií iba naši umelí dvojníci, ale aj my, a možno aj preto sú tie napodobeniny tiež chladné. Ak sa tu zobrazené stane niekedy skutočnosťou, myslím predovšetkým v štýle chovania spoločnosti, nie že za hodinu vám vytvoria klon, tak sa asi nikto nebude diviť. Paul a James sú skôr lákadlá, než že by sa poriadne herecky zahriali. Aaron má ale dôležitejšiu úlohu. No a záver bude zrejme myslený tak, aby ste si mohli vybrať jednu z dvoch ponúknutých verzií.

Solídna jednohubková miniséria s dobrým Bleibtreuom v hlavnej úlohe. Chvíľami ide o niečo ľahšie v štýle Kobry 11, chvíľami o skutočne napínavý atmosférický triler. Zaujímavo sú rozhodené zdroje informácií, nezaujímavo potom niektoré vedľajšie dejové línie. Ale Nemci skrátka mysleli aj na menej náročného diváka bažiaceho po emóciách. V konečnom dôsledku to neprekáža, pretože Blackout má od začiatku do konca skvelé tempo. Že tu netreba príliš používať logické myslenie a porovnávať hlavnú zápletku s tým, ako by prebiehala v realite, asi netreba príliš akcentovať.

Skvelé finále, ktoré je už svetového formátu. Aj zabudnete, že ide o nemeckú produkciu, pretože sa pozrieme do Casablancy a celá epizóda pripomína skôr ťažkotonážny špionážny triler. Na konci nechýba prekvapenie, ktoré síce až tak prekvapivé pre diváka nie je, ale pre hlavnú postavu určite. Pierre príde síce jednoducho na to, kde je zakopaný blackoutový pes, ale tu ide aj o prekvapivý moment pre diváka.

Všetko ide naplno, čo je dobre, pretože častokrát predposledný diel seriálov pôsobí dojmom iba nádychom pred finále. Pierre navštevuje bývalých kamarátov vo veľkom, ale zisťuje, že vietor fúka asi odinakiaľ. No a odkiaľ, na to prichádza spomínaná prihoretá polícia, resp. Europol. Ešteže tu máme onú inteligentnú vedúcu už ani neviem čoho. Ale je rozhodne dobre, že zdroje informácií sú takto rozložené do naratívnych dejových línií a určite je dobre, že sa na konci, konečne, preplietli.

Podstatne lepšie než predchádzajúca epizóda. Začínajú umierať nepredvídateľní ľudia, všade je totálny chaos a zmätok a konečne to začína vyzerať postapokalypticky. Pierre sa dokonca skrýva medzi mŕtvolami v márnici. Len škoda, že vďaka omáčkam typu hľadanie stratených dcérok sa riešenie prípadu zdržuje. Ale aj tak všetko hustne, snáď nás čaká na konci aj nejaké nečakané prekvapenie.

Najviac potešia retrospektívy, kedy získate dojem, že počiatok tisícročia bola uvoľnená doba, ale plná protestov, ako šesťdesiatky. Prečo nie, dozvedáme sa tu ale aj dôležité informácie. Bohužiaľ sa ukazuje, že ak tu máme dejové línie, ktoré nejdú k jadru veci, tak to seriál spomaľuje. Načo tu sú tie kravy, nechápem a trochu zbytočné z hľadiska makrozápletky sú asi aj zranenia ústrednej dvojky na úteku.