TeeAge

Doporučení na tenhle seriál mi dal Netflix, protože jsem dokoukal The Last Dance o Michaelovi Jordanovi a Bulls. Problém je, že s výpovědní hodnotou a se scenáristickou úrovní zmíněného seriálu nemá Sunderland nic společného, nesahá mu dle mého názoru ani po paty. Dalo by se mi vytknout: Proč tomu dáváš odpad, když tě to evidentně nezaujalo? Protože umění a sport jsou dvě vrchnější části Maslovho trojuhelníku, kdy člověka opravdu zajímá jenom kvalita kůli zážitku, a odpad z důvodu pobavení. Veškerý průměr v umění a ve sportu je nudný, všedný, a nemá potenciál být všeobecně zajímavým. Ovšem sport i umění průměr potřebuje, protože bez něj by nebylo možné určit, co je vrchol, a co je spodina oboru. To ale ještě neznamená, že by se o tom měl natočit dvousezónní seriál... Ps: Nikomu ale neberu, že se namísto Premiere League nebo La Liga bude koukat na roztáhlý seriál o Sunderland :)

V roce 1993 jsem na trzích v poskomunistických Košicích na kolenou prosil své rodiče, aby mi koupili set Chicago Bulls (triko, šortky, šilt). Tehdy jsem vůbec netušil, co se za Bullsem skrývá, jen se mi moc líbilo logo s rudým býkem, které se objevovalo častěji a častěji kolem mě, v různých formách. Pojmy Michaela Jordana a Bulls mě zastihli až později, kolem roků 96-97, kdy jsem se již víc seznámil se samotným sportem. A ikdyž jsem občas hrával basket, nikdy to nebyl můj šálek kávy, a po střední jsem na něj vlatně úplně zapoměl, že existuje. Až teď, v roce 2020, jsem díky The Last Dance pochopil určité souvislosti, globální kulturální přesah pojmů jako je Bulls a MJ, a uvědomil si, proč jsem pokaždé, když jsem šel mimo domov, chtěl nosit to triko, šortky a šilt. --- Je až neuvěřitelné, jak obrovskou moc má globalizace, a že kult osobnosti nemají jenom diktátoři, ale i sportovní nebo kultruální postavy. Michael Jordan je možná nejsilnějším kultem, který na světě kdy byl, hned po Ježíšovi. Tato ikonickost byla dosáhnutá bez dnešních technologicky-společenských jevů, jako jsou sociální média: bez tweetů, bez insta postů a bez fb. Paradoxně právě kůli social media, kdy může být celebritou i člověk bez sportovních, kulturálních, vědeckých nebo společenských výkonů a výsledků - je vnímání skutečných osobností zrakem společností - naprosto roztříštěné. Díky tomu, je velice nepravděpodobné, že se ještě objeví kulty tak silné a výrazné, jakými byly MJ a Bulls. Neříkám, že je to špatně nebo dobře - spousta lidí dnes má možnost dát o sobě vědět, a přispět tak době a společnosti. Roztříštěnost kulturálních prostorů je za hranicemi úrovně, kdy by slova nebo simboly měli skutečný význam - a tak jen čas ukáže, zda dnešní technokratické způsoby společnosti prispějí, nebo budou se slzama v oku vzpomínat na devadesátky, kdy pojmy měli ještě obsah a hodnotu. Ps: The Last Dance je výborný dokument jak po sportovní, tak po filmařské stránce.

Stáva sa čoraz zriedkavejšie, že veleúspešný seriál dokáže zakončiť úspešnou záverečnou sériou. Ten monštrózny tlak fanušíkov a televízneho trhu spôsobuje zlyhanie tvorcov presne vtedy, kedy by to bolo dôležité dať čerešňu na tortu. Stačí, keď si spomeniem na Dextra, How I met your Mother, Game of Thrones, atď... Vzhľadom k tomu, že Homeland je v mojich očiach najkvalitnejším počinom so špionážnou tematikou vôbec, na základe neúspešných zakončení ostatných obľúbených seriálov som neočakával žiadny silno uspokojujúci záver. Carry so Saulom však odchádzajú so sladkokyslím záverom, ktorý nemohol byť asi korektnejší a zároveň kontroverznejší, a to všetko behom jednoho z najnapínavejších sérií celkovo. A ajkeď má posledná séria občas otázny scenár, čo sa realizmu týka, gradujúce napätie, otáznosť a nevypočítateľnosť pripomenuli to najlepšie z Homelandu, čo mi za osem sérií ponúkol. A tým pádom sa stáva Homeland jeden z mála seriálov, ktorý bude stáť za to si za pár rokov pustiť od začiatku až do konca, znovu. Alex Gansa, Howard Gordon!

Inteligentná komédia so scenárom, obsadením a réžiou, ktorá pohladká filmové zmysly. A ajkeď sa príbeh ku koncu trošku zúži, čo je u podobných detektívkach bežné, Knives Out je film, ktorý nemá čím uraziť, a tiež si ho ale nepustíte každý rok znovu. Taká čéesefdácky rudá, osemdesiat percentná záležitosť. Ps: Je radosť vidieť Craiga, jak si herecky svoju rolu užíva - a je vidieť, že je oborovo širokospektrálny.

Nebudem sa sám seba pýtať, prečo si podobné kusy ešte aj dodnes pustím, pretože by som žiadny zmyslupný argument nenašiel. Kedysi som takýto výber ospravedlňoval faktom, že každý z nás má potrebu obšas vypnúť mozgové kotúče a navodiť neutrálny myšlienkový stav. Dnes mi to už ale nejak u sebe sama neprechádza, a tak sa vyhovárať nebudem. Tento žáner je dôkazom toho, že človek občas potrebuje robiť alebo vidieť veci, ktoré vôbec, ale Vôôôbec, nedávajú zmysel. Je to základnou podmienkou žitia a zdravého fungovania. Asi.

Odjakživa nemám rád samoúčelne sprosté a hanebné spôsoby podania obsahu. Good Boys sa môže zdať ako stelesnením spomenutých spôsobov. Paradoxne v ňom ale nacházam niečo viac vo forme nadhľadu, originalite a schopnosti prekvapiť. Prenesené vlastnosti dospelých debilných ludí na deti môže z prvu pôsobiť pejoratívne a totálne nemiestne, ale hodinársky presná réžia a majstrovské herectvo detského obsadenia robí z Good Boys nalepšiu "podpsovú" komédiu roku 2019. Ps: Priznávam, že som film videl s dabingom z kmeňa finnugorského, takže výsledný dojem je značne ovplyvnený. Tento kus tak tvorý 2 percentá ročného objemu zhliadnutých snímkov, ktoré som nevidel v originálnom jazyku.

Ako kultúra, tak i jeho dnes už neoddeliteľná súčasť vo forme médií je z velkej časti zbierkou inštantných kvalít, bezobsahovosti a povrchnosti. Presne vďaka tejto konštalácií vyvráteých hodnôt môže skončiť ktokoľvek ako ľuďská troska vďaka médíím. Nie náhodou sa médiá označujú ako štvrtá hybná sila moci. V dobe, keď má zdelovaciu silu takmer každá osoba na svete, je rozoznateľnosť relevantnosti a bezpredmetnosti husárskym počinom. Aj o tom je Richar Jewell. Nenápadný film so žiariacou aurou aktuálnej problematiky z rúk majstra citlivého filmového prístupu, Eastwooda.

Je veľmi zaujímavé, že ma ako diváka aj na stý krát dokáže zaujať téma, ktoré je o samoúčelných vojnách a o jeho dôsledkoch. Je to asi tým, že i keď človek začína aspoň v náznakoch chápať závažnosť a bezzmyselnosť vojnových konfliktov, jednotlivé ľuďské príbehy sú pre diváka či čitateľa uchopitelnejšie - dokážeme sa s nimi ztotožniť. Naproti tomu s pojmami ako vojnový konflikt či ich devastujúce následky môže človek len šedo tušiť, čo v skutočnosti obnášajú - až na tých ľuďských nešťastníkov, ktorý sa s vojnou naozaj stretli. Dodnes som nevidel ani jeden film, ktorý by bol schopný priblížiť pojem vojnového stavu a jeho následkov bez príbehov jednotlivcov. Divák by sa pravdepodobne cítil už len z reprodukovanej formy depresívne a utlačene, a to si neradi spôsobujeme. Koniec koncov sme deti postmodernej doby, a i reprodukovanú bolesť a utrpenie si chceme užívať - na to, aby sme niesli skutočné bremená tohoto kalibru, už nemáme mentálnu ani fyzickú výbavu. :(

Keď chcel Hotel Mumbai byť filmom, ktorý vykreslí dezorientovanosť a nelogické konanie ľudí v krízových situáciách, tak sa mu to podarilo perfektne. Nenechajme sa zviesť: absencia všadeprítomného hrdinského amričana - ktorý by bol na rozdiel od pracovníkov Mumbaja zachránil všetkých, a to za omnoho kratšiu dobu - nie je slabinou či chybou filmu. Je to faktor, ktorý film činí autentickejším, ale zároveň pre mňa tým pádom otravným svojou ťažkopádnosťou. Problematika politického Islámu sa vykreluje vo filmoch či seriáloch dosť často veľlmi povrchne, a Hotel Mumbai tiež nie je žial výnimkou. Plochý film, kde keby človek nemohol fandiť jedným-dvom postavám, tak sa nie je na čo pozerať.

Film, ktorý si takmer všetci pozreli až v roku Koronavírusu. Príroda a Bill Gates majú zmysel pre humor alebo pre: Ja som vám to vravel dopredu!!!