PALINO

Tom Cruise pre nezhody nahradil pôvodne vybraného Joea Carnahana (čo nikdy neveští nič dobré) za doposiaľ televízneho režiséra J.J. Abramsa a ten sa mu naštastie odvďačil slušne odvedenou, ale rozhodne nie dokonalou prácou. Veľkým pozitívom tretej Mission Impossible a zároveň jednou z vecí, ktoré sa mi na filme najviac páčili, je zvýšená serióznosť, ktorú dokumentuje hneď úvodná scéna s odratávaním času, ktorú by som zároveň označil najlepšou v celom filme. Dobrým dojmom pôsobia i akčné scény, úvodná oslobodzovacia misia i akcia na moste dokážu rozprúdiť krv v žilách, napínavo pôsobí i scéna únosu Daviana, aj keď na Langley z jednotky nemá. Prvých približne 70% filmu je skrátka veľmi vydarených, ale najdôležitejšia záverečná časť ma trošku sklamala. Možno to chcelo nejakú bombastickú akciu, či nejaké originálne vyvrcholenie, no potrebná gradácia sa nedostavila. Takisto je škoda, že Davian v podaní P. S. Hoffmana nemá väčší priestor, že mu chýba výraznejší background, že nie sú v dostatočnej miere prezentované jeho motívy, nehovoriac o tom, že sa ani nedozvieme, čo je to vlastne tá Zajačia labka. Ale nevadí, M:I 3 je rozhodne dobrý a vydarený film, no zároveň vo mne nedokázal zanechať silnejší dojem. Pre mňa čistých 70%.

V okamihu, keď sa filmový svet dozvedel, že sa Rob Marshall pustil do spracovania tohto krásneho príbehu, začalo sa o GEJŠI šuškať ako o potencionálnom oscarovskom kandidátovi. Ambície i potenciál tomu rozhodne zodpovedali, no nakoniec sa GEJŠI podarilo zabodovať "iba" vo vedlajších kategóriach. A pre tentokrát musím s akademikmi súhlasiť. Rob Marshall mal k dispozícií skutočne fascinujúci príbeh, ale vyrozprával ho pomerne nezáživne, bez výraznejších emócií. Výtvarná stránka jeho filmu je ale prekrásna, oku lahodiaca, uši poteší i tradične kvalitná hudba Johna Williamsa, skrátka na prvý pohľad vyzerá všetko veľmi sľubne, no ak by som mal GEJŠU nejako charakterizovať, prirovnal by som ju k jedlu, ktoré vyzerá veľmi lahodne, no ak si z neho trošku odkusneme, zistíme, že chuť nezodpovedá výzoru. Bolo by ale nespravodlivé, keby som GEJŠU úplne odsúdil, pretože sa mi rozhodne páčila a považujem ju za kvalitný film, ale zároveň mi je tiež veľmi ľúto, že Steven Spielberg zostal v tomto prípade iba u produkcie.

RUDY je jedným z mnoha filmov točiacich sa okolo amerického futbalu, no aspoň jeden originálny prvok v sebe nesie. Samotný RUDY nie je ani tak veľkým futbalovým talentom, ani nerozhodne rozhodujúci zápas v poslednej sekunde, ale práve naopak, je skromným chalanom s bojovným srdcom, ktorého snom je aspoň raz vybenhúť na trávnik v majstrovskom zápase po boku prvého mužstva. Celkovo je RUDY pekným filmom, no zároveň v ňom driemu všetky atribúty priemernosti. Až na jednu vec! A tou je nádherná hudba Jerryho Goldsmitha. Ústredný hudobný motív je vôbec jeden z najkrásnejších a najdojemnejších, aké som v priebehu svojho života počul a nebyť toho, že sa mi jedného dňa naskytla možnosť si ho vypočuť, asi by som si RUDYHO s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nepozrel.

Rodinka comicsových filmov sa nám týmto zaujímavým počinom rozrástla o ďalšieho člena, ktorý sa aj napriek svojim nepochybným kvalitám nezaradil v mojich očiach k absolútnej špičke žánru. Režisér James McTeigue ale odviedol slušnú prácu, vynikajúci príbeh sa mu podarilo obliecť do nápaditého a štýlového kabátu, čo je pri debutantovi príjemné konštatovanie. Ja osobne veľmi nepatrím k akciuchtivým divákom, ale v tomto prípade by som viac akcie určite privítal, lebo aj to málo, čo tu možno vidieť, stojí za to a napríklad taký nápad s odrážajúcimi sa siluetami dýk je vynikajúci a hlavne veľmi efektný. Scenár je ale napísaný skutočne dobre a tak nás V ako Vendeta dokáže pohltiť bez ohľadu na to, či na plátne vidíme akciu, výbuchy alebo kľudné scény. Určite na tom majú svoj podiel i výborní herci v hlavných i vedlajších úlohách. Natalie Portman hrá dobre ako obvykle a Hugo Weaving hrajúci celý čas v maske zase vytvoril vskutku nezabudnuteľnú postavu, vo svojej (myslím, že už kultovej) maske sa nestráca a nedovolí jej, aby ho pohltila. Celý film mi trošku pripomenul Wimmerov Equilibrium s Christianom Baleom v hlavnej úlohe, ktorý považujem za celkom vydarený film a V ako Vendeta je v porovnaní s ním ešte veľkolepejšia, prepracovanejšia i zábavnejšia. A povedané slovami školskej klasifikácie, McTeigueho film je naozaj V ako Veľmi dobrý.

Ang Lee pri vyberaní filmových scenárov len málokedy vstúpi dvakrát do tej istej rieky a tentokrát si vybral vskutku zaujímavú látku. A spracoval ju vynikajúco. Jeho filmu nechýbajú kvality, srdce, ani schopnosť získať si diváka. Takisto sa mohol pri natáčaní spoľahnúť na bezchybných hercov, Heath Ledger i Jake Gyllenhaal si svoje oscarové nominácie právom zaslúžili. Príbeh (ktorý je z veľkej časti zasadený do naozaj prekrásneho prostredia) je asi tou najväčšou devízou filmu, ťažko povedať, ako by Skrotená hora vyzerala, keby rozprávala tradičný ľúbostný príbeh muža a ženy, možno by jej to neubralo veľa z výslednej kvality, ale jej celková zaujímavosť by určite poklesla. Nedá mi si trošku nerýpnuť do hudby Gustava Santaolalla, ktorá je síce dobrá a do filmu vhodne pasuje, ale získaný Oscar je precenením jej kvalít (ani sa nedivím dvakrát spoločne nominovanému Johnovi Williamsovi, že sa tak divne zatváril po otvorení obálky). Ale kašlať na Oscarov, napokon v hlavnej kategórií, kde by si tohto zlatého chlapíka zaslúžil vyhrať Brokeback asi najviac, nakoniec vyhral úplne iný film. Ale to, že Ang Lee natočil výborný a pekný film, mu už nikdo nevezme.

Po Timothy Daltonovi berie Walther PPK do rúk Pierce Brosnan, ktorý je mojím zatiaľ najobľúbenejším bondovským predstaviteľom. Jeho bondovky mám zo všetkých najradšej a ZLATÉ OKO odštartovalo brosnanovskú éru vo veľkom štýle. Hneď úvodná predtitulková sekvencia si vďaka svojim dvom zoskokom (z priehrady a zoskok priamo do lietadla) získala kultový status a vo vysoko nastavenej latke sa pokračuje aj počas úvodných titulkov, kedy zaznie Golden Eye, jedna z najlepších piesní (ak nie najlepšia), aké boli pre bondovskú sériu napísané. Ani záporáci nezaháľajú, okrem šialeného Ourumova zaujme predovšetkým Alec Trevelyan v podaní Seana Beana. ZLATÉ OKO je skrátka veľmi podarenou v poradí už 17. bondovkou s vynikajúcim hlavným predstaviteľom, ktorý dokázal priniesť tejto sérií nový sviežy dych.

Pohodový filmík v podaní tentokrát komornejšieho Ridleyho Scotta, pod ktorého vedením žiari Nicolas Cage, ktorý zahral svojho tikmi trpiaceho neurotika naozaj vynikajúco a hlavne uveriteľne. V závere nás prekvapí aj scenárista, ktorý na nás vybafne s prekvapivou pointou, tá však v dnešnej dobe už nepôsobí tak zaujímavo, ako by tomu bolo ešte v minulom storočí. A tak treba byť vďačný hlavne za prítomnosť Scotta s Cageom, v podaní menej talentovaných ľudí by asi vznikol obyčajný priemer, no vďaka nim je to aspoň zábavný a zapamätaniahodný priemer.

Steven Spielberg siahol po veľmi zaujímavej a závažnej téme, ale aj napriek tradične slušne odvedenej práci zostal tentokrát mierne dlžný svojmu menu. Po formálnej stránke nie je jeho filmu čo vytknúť, Spielberg dokáže naozaj pracovať v každom žánri, ale po stránke obsahu nie je MNÍCHOV dokonalým filmom. Ponúka síce veľa vynikajúcich scén, ale zároveň mu chýbajú výraznejšie emócie, výraznejšia filmová sila. Hereckí predstavitelia na čele s Ericom Bana zahrali svoje postavy dobre, ale scenár z nich niekedy až zbytočne robí neprofesionálov a tiež to, že sú pri hľadaní ľudí zo zoznamu odkázaní na francúzskeho vševeda, pôsobí skôr proti filmu akoby zvyšovalo jeho atraktivitu. Spielberg pristúpil k tejto téme veľmi citlivým a obozretným spôsobom, no aj napriek tomu už stihol pohnevať obe strany konfliktu, čo naozaj nechápem, pretože viac tolerantnejším a objektívnejším spôsobom sa to natočiť asi nedalo. Hudba Johna Williamsa je v priebehu filmu skôr minimalistická, no keď sa poriadne rozozvučí (predovšetkým Avnerov motív), je to veľký hudobný zážitok (ale aj tak si myslím, že jeho hudba k Pomste Sithov by si zaslúžila viac nomináciu na Oscara ako táto). Celkovo sa mi MNÍCHOV páčil, no aj napriek tomu som musel pri výslednom hodnotení prižmúriť oči, ale to nie je až tak dôležité, pretože jedna vec je istá; Steven Spielberg rozšíril svoju bohatú filmografiu o ďalší dobrý film.

Vianočné filmy mám rád, počas vianočného obdobia dokážu pekne spríjemniť chvíľe a navodiť tú správnu atmosféru. Niečo podobné dokáže určite aj ELF, ale ja som ho zhliadol deň po Silvestri, kedy vianočná atmosféra už trochu vyprchala, čo mi ale zároveň umožnilo pozrieť sa na film kritickejším okom. ELF ja slabý film, scenár je plný klišé (človek nedotknutý veľkomestom prichádza do New Yorku), čo by ani tak nevadilo, keby bol aspoň vtipný, no naozaj zábavné momenty by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Škoda, ja som z filmu príliš nadšený nebol, spokojní ale musia byť producenti, ktorým ELF priniesol pod stromček prehnaných 173 miliónov $ na amerických tržbách.

Vtipná a zábavná záležistosť, ktorá svojim spracovaním a príbehom v dobrom osviežuje českú kinematografiu. JEDNA RUKA NETLESKÁ dokáže baviť skôr svojimi momentami, než ako celok a treba uznať, že niektoré scénky dokážu vyvolať úsmev, niektoré i úprimný smiech. Takisto herci miestami nemajú chybu. Jiří Macháček si tu vystrihol jednu zo svojich ďaľších blbečkovských postáv, ktoré mu tak dobre sedia a pohľad na jeho indiánske vlasy v úvode filmu naozaj stojí za to. Výborní sú i Jan Tříska, či Vladimír Dlouhý so svojou reláciou Načapám tě, ale najväčší herecký koncert predvádza Ivan Trojan, ktorého výrazové prostriedky vyvolávajú neudržateľné výbuchy smiechu, ktoré naplno explodujú pri jeho hitlerovskom prejave.