PALINO

Ak by som mal prstom ukazáť na film, ktorý sa mi z tohtoročných letných blockbusterov páčil najviac, namieril by som ukazovákom práve na Supermana. No zároveň, kým jedno oko sa spokojne pozerá, druhé plače, pretože Bryan Singer mal v rukách všetko (obrovský rozpočet 270 mil. $, skvelého superhrdinu, príbeh...), ale napriek tomu podľa mňa nevytvoril 100%-ný film. Ale nevadí, novému Supermanovi určite nechýba hĺbka, srdiečko, zápal pre vec a ako celok musí potešiť nejedného priaznivca muža z ocele. Singerovi sa však opäť nepodarilo naplno presvedčiť v akčných scénach, čo je škoda, pretože Supermanove schopnosti ponúkajú nekonečné možnosti. Vo výsledku to ale veľmi nevadí, lebo nový Superman rozhodne nestojí na akčných scénach a zimomriavkové momenty dokáže vyvolať mnohými inými spôsobmi. Brandon Routh je príjemným prekvapením a aj keď Christopher Reeve bol rozhodne jedinečným a svojim spôsobom aj neprekonateľným Supermanom, v jeho tieni sa však nový predstaviteľ muža s S-kom na hrudi nestratil. Producenti pri porovnávaní tržieb a rozpočtu síce nemajú dôvody na majestátne oslavy, no napriek tomu dúfam, že dajú peniažky aj na ďalšie Supermanove dobrodružstvá. Superman i Singer by si ďalšiu šancu rozhodne zaslúžili.

Toto filmové leto je pre mňa plné zmiešaných pocitov a druhí Piráti ako ďalší očakávaný film nie sú výnimkou. Sú síce opäť zábavní, výpravnejší, veľkolepejší, po príbehovej stránke bohatší, ale svojho staršieho súrodenca v mojich očiach neprekonali. Zo strany tvorcov cítiť snahu vytvoriť z celej pirátskej trilógie veľkú epickú ságu a tak je škoda, že v tomto ohľade skončili na pol ceste. Všetky dôležité postavy z jednotky sa samozrejme vracajú a sú opäť fajn, len z Jacka scenár niekedy až zbytočne robí komediálneho šaša a aj keď Gore Verbinski povedal, že nám ho bude servírovať s mierou, aby sme sa ním neprejedli, myslím, že túto hranicu prekročil. O to viac potešia vážnejšie postavy, predovšetkým bravúrny Davy Jones, ktorého scény sú vždy okorenené tou správnou atmosférou a otec Willa Bootstrap Bill. Napriek tomu, že som od Truhlice mŕtveho muža čakal viac, som veľmi rád, že sa z Pirátov stala trilógia, pretože rozprávajú príbeh, ktorý sa oplatí byť vyrozprávaný.

Zaujímavý austrálsky počin, ktorý sa svojim obsahom radí ku skupine kontroverzných snímkov. Nie je veľa filmov, pri ktorých mám pri pohľade a konaní hlavných postáv chuť vstúpiť do deja, zobrať na seba schopnosti Supermana a všetkých ich poriadne zmalovať. Film sa ich ale v rámci možností snaží zobraziť ako ľudí, ktorí konajú pre dobro svojej krajiny, veď napokon zlí ľudia väčšinou nevedia, že sú zlí a pri postave Daveyho dokonca možno povedať, že vo vnútri skrýva aj niečo, čo sa podobá na svedomie. Na opačnej strane ale stojí nekompromisný Hando, z ktorého ide poriadny strach a klobúk dole pred Russellom Croweom, ktorý ho takto bezchybne dokázal stvárniť. Ale nech si o neonacistoch myslíte čokoľvek, doležitý je v tomto prípade samotný film a tu naozaj možno hovoriť o kvalite.

Match Point je pre mňa veľkým paradoxom. Nepatrím medzi veľkých priaznivcov Woodyho Allena i jeho najoceňovanejšie filmy ako napríklad Annie Hall ma nechávajú chladným, ale Match Point sa mi až prekvapujúco páčil a v mojich očiach je to rozhodne najlepší Woodyho film. A to paradoxne Match Point nie je typický Allenovský výtvor; neodohráva sa v New Yorku, nehrá v ňom ani Woody a hlavný hrdina nie je ukecaný okuliarnatý chlapík. Woody skrátka podstúpil určitú zmenu a ja som po prvýkrát pri jeho filme nepocítil ani na chvíľku pocity nudy.

Wolfgang Petersen dostal do rúk slušnú filmovú látku a nemenej slušný rozpočet 160 mil. $, ale dokázal z nich vykúzliť snáď len dve poriadne scény (úvodný dlhý neprerušovaný záber na Poseidon a scéna s prívalovou vlnou). Vzhľadom na priemerné kvality samotného filmu je veľkým prínosom, že Poseidon nemá ani 100 minút a tak sa ani poriadne neusadíme do kresla a prívalová vlna už zmieta ľoď hore nohami. Od tohoto okamihu sa prakticky stále niečo deje, jedna akcia strieda druhú, na nudu nie je ani pomyslenia, ale napriek tomu ma film nedokázal výraznejšie ohúriť a ako celku mu chýba výraznejší náboj, väčšie emócie, väčšia filmová sila. Už Trója naznačila, že Petersen stráca formu a Poseidon to bohužiaľ iba potvrdil a tak dúfam, že sa z toho Wolfgang dostane.

Ďalší, pre mňa veľmi očakávaný film tohto leta a ďalšie mierne sklamanie. Prečo si len museli producenti vybrať priemerného Bretta Ratnera a neurobili všetko preto, aby sa Bryan Singer vrátil? Iste, po komerčnej stránke si teraz môžu mydliť ruky a asi ich veľmi netrápi, že nejedného priaznivca X-Menov Ratnerov film neuspokojí. Ale treba byť aj úprimný, tretích X-Menov považujem rozhodne za dobrý film, ktorý sa mi páčil, ale na druhej strane z tohto príbehu plného obrovského filmového potenciálu a skvelých postáv by ani Ed Wood nedokázal natočiť zlý film. A môj kritický komentár vyplýva hlavne z toho, že pod taktovkou talentovaného režiséra a s doladeným scenárom mohol byť tento príbeh vyrozprávaný v 100%-nom filme. Ratner to ale bohužiaľ nedokázal. Podľa všetkého ide o vyvrcholenie celého príbehu, celej ságy (aj keď posledný záber a scénka po záverečných titulkov tomu úplne nenasvedčujú), kde sa spečatí osud nejednej dôležitej postavy a z tohoto pohľadu mal byť tretí diel emocionálnym vrcholom celej série, niečím podobným ako bola Epizóda III pre novú STAR WARS trilógiu. Ale ak zo mňa dokázali tretí X-Meni vydolovať nejakú emóciu, bolo to hlavne preto, že mám tieto postavy rád a prežil som s nimi v predošlých dvoch dieloch pekné filmové chvíle a nie preto, že by Ratner dokázal prekvapiť svojou réžiou. Mohol dať ešte väčší dôraz na serióznosť, pridať viac politiky (napríklad modrák Beast ako minister pre záležitosti mutantov je jednoznačne najlepším nováčikom) a hlavne pridať viac minút (kľudne mohol mať film aj vyše 140 minút), pretože celková stopáž je na vyrcholenie takejto skvelej ságy nedôstojná. Ale čo čakať od režiséra, ktorý sa orientuje hlavne na popcornové publikum. Som presvedčený o tom, že keby dokončil tento príbeh Singer alebo nejaký ešte talentovanejší režisér, boli by tretí X-Meni jedným z najserióznejších a najlepších comicsových filmov všetkých čias. A takto, aby som mohol povedať, že X-Meni mali vynikajúce a nezabudnuteľné vyvrcholenie, bude sa musieť stať X-Menovská séria minimálne tetralógiou.

Sklamal alebo nesklamal ma Da Vinciho kód? Vymyslený príbeh Dana Browna je rozhodne neskutočne fascinujúci a zaujímavý, súčasne i málo pravdepodobný, ale zároveň nie je ani nemožný a i preto núti diváka sa nad ním zamyslieť. Z toho pohľadu sa mi Howardov film (ako divákovi, ktorý nečítal Brownovu knižku) páčil a zapôsobil na mňa, pretože dobrý a zaujímavý príbeh bol, je a vždy bude kľúčom k dobrému a zaujímavému filmu. Ale takisto nemenej dôležité je jeho spracovanie a z tohto pohľadu (aj vzhľadom na prítomnosť talentovaných tvorcov) nesplnil Da Vinciho kód moje očakávania. Ron Howard natočil Brownov príbeh rutinne, staticky, bez výraznejších filmárskych chutoviek (flashbacky sú ale celkom pekné) a potenciál, ktorý mu naservíroval Brown bohužiaľ utopil vo svojej nenápaditej réžií a to je vzhľadom na jeho predchádzajúce vynikajúce filmy nepochopiteľné. Takisto Tom Hanks v úlohe Langdona zaostal za očakávaním, autor ho síce v knižke prirovnáva k Harrisonovi Fordovi, no z jeho povestnej charizmy, ktorú rozdával z čias najväčšej slávy, ponúka Hanks iba slabý odvar. Herecké obsadenie si ale rozhodne nezaslúži kritiku, napokon aj Tom Hanks sa snaží a na plátne je to stále sympaťák, problém je skôr v nie príliš podarene napísanom scenári.

Do tretice všetko dobré alebo lepšie povedané, aj tretí pokus Piercea Brosnana v úlohe Jamesa Bonda sa pretavil vo vydarený film. A spolu so Zlatým okom by som túto, v poradí už 19. bondovku zaradil medzi najkvalitnejšie Piercove kúsky. Okrem toho ju zdobia i vydarené akčné scény, či už je to úvodná predtitulková sekvencia, vrtuľník so sekáčikom alebo tradičná bondovská disciplína - lyžovanie. Zaujímavá, trošku až smutná situácia nastáva v okamihu, keď nám Q v podaní nezabudnuteľného Desmonda Llewelyna predstavuje svojho nového nasledovníka R v podaní dobre vybraného Johna Cleesea, akoby spolu s tvorcami vycítil, že už v nasledujúcej bondovke sa nikdy nebude môcť vrátiť. A bohužiaľ osud to tak naozaj zariadil. Tradičnou a veľmi dôležitou súčasťou bondoviek sú i záporáci a Robert Carlyle i Sophie Marceau v tomto ohľade určite nezklamali. Postava Renarda v podaní Carlylea je síce z lekárskeho hľadiska nezmyselná, ale z filmového ide o veľmi zaujímavý nápad.

Po úspechu Zlatého oka len málokdo mohol predpokladať, že by sa do obleku Jamesa Bonda obliekol niekdo iný ako vynikajúci Pierce Brosnan a ten svojim výkonom opäť konkuruje fenomenálnemu Seanovi Connerymu. Úvodná predtitulková sekvencia a vlastne celý film sa síce nevyrovná predchádzajúcemu Zlatému oku, zato nám ponúkne nefalšovaného typického bondovského záporáka Carvera v podaní výborného Jonathana Prycea, ktorý spĺňa potrebné kritéria pre túto kategóriu; je to megalomanský vyšinutý blázon, spája sa s ním zaujímavé prostredie a po svojom boku má silácku vraždiacu mašinu, tentokrát nemčúra Stampera. Celkovo však táto, v poradí už 18. bondovka nemá toľko zapamätaniahodných momentov a v konfrontácií s ostatnými troma Piercovými kúskami obsadzuje v mojich očiach posledné miesto. No zároveň platí, že Pierce Brosnan nenatočil slabú bondovku.

Mel Gibson vytvoril svojim druhým režijným počinom nezabudnuteľné filmové dielo, ktoré sa v mojich očiach okamžite zaradilo medzi vrchol kinematografie. Sila STATOČNÉHO SRDCA spočíva v množstve vynikajúcich nezabudnuteľných filmových momentov, pri ktorých sa nikdy nedokážem ubrániť zimomriavkám. Za všetky stačí spomenúť vynikajúci bojový preslov na modro zmalovaného Williama, ktorý je zároveň jeden z najpamätnejších v histórií kinematografie, krásnym dojmom pôsobí i ľúbostná línia, vydýchnuť nedajú ani dobre natočené bojové scény, zvlášť jedna z nich sa končí neobyčajne pôsobivou scénou, kedy zranený William poznáva tvár zradcu, no a samozrejme záverečná poprava končiaca sa Williamovým výkrikom ´SVOBODA´ nenechá chladným žiadneho filmového fanúšika. Na tom, že je pre mňa STATOČNÉ SRDCE veľkým emocionálnym zážitkom, má svoj veľký podiel i nádherná, pre uši lahodiaca hudba Jamesa Hornera, ktorý opäť raz dokázal, že pri vytváraní krásnych a ľúbivých hudobných motívov patrí k absolútnej špičke. STATOČNÉ SRDCE zostane navždy v mojom filmovom srdci.