Real Tom Hardy

Piaty film ságy v nedohľadne a 8 rokov čakania na toto hovno? Keď som na margo Band Camp uviedol, že nemá s pôvodnou trilógiou nič spoločné a späté s ňou nie je ani na spirituálnej úrovni, pri pohľade na Girls' Rules som si teda pekne nasral do huby. Universal stavil na istú kartu, že ak k filmu pripojí magické dvojslovie American Pie, priláka o hodne viac potenciálnych divákov, ako keby ho pomenoval jednoducho bez neho. Pre koho ale bolo APGR robené je mi normálne záhadou, lebo pochybujem, že toto si išli a užili dámy a dievčatá. Asi to idem zistiť... Jediná svetlá chvíľka snímky bola masturbácia počas historického prejavu Johna Fitzgeralda Kennedyho a, samozrejme, Danny Trejo. --- ♪♫ (x / x / x / x / x / x / x / x) (6.10.2020) (27.10.2021)

Je pravda, že už dlhodobejšie hľadám nejaký dokument a zároveň sa tiež chcem viac dozvedieť o histórii porna, najmä v počiatočných rokoch vzniku filmu ako takého, od 1900s do konca povojnového obdobia, prakticky dokým sa z neho v rámci možností nestal "mainstream" na prelome 60. a 70. rokov, ktorému vráta otvoril Deep Throat. A hoci Skin od Dannyho Wolfa v tomto smere moc neposkytuje, je najbližšie k želanému produktu zo všetkých dostupných. Navyše, v téme, ktorej sa venuje, absolútne exceluje. Poctivý, kvalitný a informatívny prierez históriou nahoty vo filme od prvých dní existencie pohyblivých obrázkov na sklonku 1800s cez zrod Hollywoodu až po príchod notoricky známeho Haysovho kódexu a presne kvôli takým pokryteckým puritánom typu W. Hays a J. Breen a ich drbnutého produkčného kódexu, minimálne aspoň z môjho pohľadu, ukradli časť americkej histórie a ovplyvnili jej prirodzený vývoj vpred (čo tým a ako to myslím, dúfam chápeš). --- Z istého pohľadu je Skin taký menší spin-off ku dokumentárnemu seriálu Moguls & Movie Stars, pretože čo sa informačnej nálože a spôsobom, akým prechádza naprieč históriou, týka, za týmto sedemdielnym počinom nezaostáva ani trochu. Nesmierna spokojnosť... (x)

Už dlhšiu dobu snorím a hľadám filmy posledných rokov, ktoré by sa nostalgickou optikou dívali na prelom milénia, ale primárne na ranné 00. roky. Lov de facto prestal po tom, ako mi niekto povedal, že potenciálni filmári, ktorí by cítili nostalgiu k tomuto obdobiu buď ešte filmy netočia, alebo ju necítia. A hoci tu už bolo niekoľko takých, ktoré sa do tohto "namočili" aspoň neúmyselne, napríklad Looking for Alaska či Bad Education (neúmyselne vo význame, že skutočné udalosti príbehu a predloha sú v predmetnom období zasadené, čiže aktívne si ho nevybrali a teda inde by sa odohrávať nemohli), tak už tu máme aj prvého adepta, ktorý sa do nultých rokov vrátil dobrovoľne a úmyselne – Yes, God, Yes (plus o dva roky staršie Lady Bird). Obstojný malý indie film s neopozeraným príbehom o mladej katolíckej školáčke, ktorá prostredníctvom vibračného režimu starej Nokie, spomaleného AOL internetu a drevenej rukoväte mopu objavuje krásy sexuálneho uspokojenia. A nielen o tom, ale aj o pokrytcoch a človečích odpadoch v spoločnosti... ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ (28.7.2020) (22.10.2021) --- "I was feeling envious of my best friend when she got a Bimmer for her birthday, because I drive a Buick LeSabre."

Film som videl dnes po obede, no po 4 hodinách ho dávam znovu. Obsahovo navonok nemá čo ponúknuť, rieši falošné sexuálne obvinenie profesora dramatického krúžku elitárskou rozmaznanou zazobanou sociopatickou študentkou z Beverly Hills. Pod povrchom sa ale venuje viacerým témam sociálneho charakteru a v tom čase aktuálnych soc. problémov americkej spoločnosti. To všetko je síce pekné, dominuje ale v inej oblasti. Vizuál je v skutku impozantný a pôsobivý. Scénograf s rejžom a kameramanom sa tu vyhrali a vybláznili asi do úplného bezvedomia, bo čo záber, to perla, veľmi precízne nasnímaná. Ale nie zvyčajným filmárskym postupom, kedy sa takéto vytvárajú čisto len preto, aby pozdvihli vizuálnu stránku diela. Toto boli "obyčajné" zábery etablujúce a snímajúce dané scény, nič viac, nič menej, avšak vymaznané do zblbnutia... Mimo toho pôsobivý herecký koncert Evan Rachel Wood, ktorá zatieňuje aj prítomného Jamesa Woodsa, čo som nikdy neveril, že poviem. K filmu sa opäť čoskoro vrátim... (x) "I like this music. Can you buy the soundtrack to pornos?"

"Komentár" čisto iba pre mňa, aby som nezabudol a vedel sa k tomu eventuálne vrátiť, tak v kľude môžeš teraz prestať čítať. --- Posledné dva/tri mesiace boli vysoko plodné a do značnej miery sa darilo, najmä na fronte nostalgie, ale v neposlednom rade aj na fronte stalkerčiny. Po dlhých rokoch hľadania sa mi podarilo nájsť film, z ktorého som takmer 20 rokov dozadu videl zhruba dve sekundy, podarilo sa nájsť dievča, ktoré som párkrát videl ako tretiak na základnej škole, taktiež takmer 20 rokov dozadu, po asi 6 rokoch hľadania sa podarilo "nájsť" moju crush-kamojdu zo strednej, ktorá sa slušne prefetovala a už tu nie je, po asi 5 rokoch kutrania sa podarilo nájsť vizuálne materiály a fotografie jedného už 16 rokov neexistujúceho objektu so mnou silne spätého, po 2 rokoch zúfalého a intenzívneho snívania o tom, ako by Mike Dean mohol prepracovať outro z bangeru 'Highest in the Room' do samostatnej skladby (čo by bol precedens ako vínko, nakoľko takéto niečo za svoju 30 ročnú kariéru čítajúcu vyše 2000 prod. skladieb neurobil ani raz!), to fakt seriózne ten starý pardál minulý mesiac urobil! A po tiež zopár dlhých rokoch hľadania sa mi za pomoci veľmi milej Carly podarilo nájsť (rozumej ona našla) presnú konkrétnu epizódu seriálu, z ktorej som si pamätal, čo som videl 10/11 rokov dozadu – len dramatickú hudbu a drevené schody do podkrovia. A toto všetko sa našlo/udialo v rámci posledných 2 mesiacov! Neuveriteľné... Už len čakám, kedy niekto blízky v najbližších týždňoch skape, aby sa "to" vyrovnalo :D (x) --- A na margo ep. samotnej? Drobná intenzívna genialitka s dusivou temnou atmosférou, ktorú treba vidieť aj za predpokladu, že fanúšikom seriálu nie si.

Dvojhodinová prehliadka obyčajných skurvencov poháňaných emóciami a sebeckými vnútornými motívmi s klapkami na očiach a chytajúcich sa slamky manipulácií, klamstiev a neoblomnosti ich vlastného presvedčenia. Odhliadnuc od tohto sa jedná o poctivo spracovaný televízny produkt z dielne HBO s uspokojivými výkonmi všetkých zúčastnených, ktorým vojvodí vždy fenomenálny James Woods. Dobre fungujúca dráma zo súdneho prostredia založená na skutočných udalostiach, kde by som len ťažko niečo vytýkal. --- "And maybe I'm part of what's fucking up the system, because the system is fucked up."

Dokument o vykúpení, nie o am. futbale. Problém nepretržite prítomný pri všetkých doku o Michaelovi Vickovi je, žiaľ, v hojnej miere účastný aj v tejto takmer štvorhodinovej "delikatese" z dielne nepremožiteľnej produkcie ESPN. Vick, ktorý zadefinoval jednu éru a svojou hrou zmenil celú súťaž, Vick, ktorý svojimi schopnosťami urobil revolúciu v tom, akým štýlom môže v NFL hrať quarterback, Vick, ktorý bol v '04 ročníku Madden videohier až tak dobrý, že jeho pass nebolo možné nikdy zachytiť, no a všetko, čo dokumentaristov vždy zaujíma je len to, s kým sa stýkal, s kým sa asocioval, v akých hudobných repíkoch vystupoval a, samozrejme, psie zápasy. Nebyť toho, Vick by dostával už dávno tony oslavných dokumentov venovaných čisto iba jeho hre a pôsobeniu na poli, kľudne aj vo viachodinovom formáte ako The Last Dance. Za tým si stojím, hoci je možno pravda, že jedna dekáda môjho fanúšikovstva môže trochu zahmlieť oči. A aj keď s obsahom a jeho pomerom nemusím súhlasiť, po odosobnení a z čistého pohľadu na samotnú dokumentaristiku, jedná sa o kvalitne odvedenú prácu, ktorú od 30 for 30 môžeš bez obáv očakávať. Moje osobné sklamanie je ale zreteľné. A záverečných 15 minút v znamení návratu na najväčšie javisko pod orlie krídla Filadelfie potešili a zahriali srdiečko, zimomriavky a radosť. Škoda len, že čakať bolo treba vyše 3 hodín. --- "He was designed to do certain things. He was a marvel. He is once in a lifetime athlete." (7 & 10 <3) (x) (x) (x) (x) (x) (x) (x) (13.5.2020) (13.7.2021) (22.10.2021) --- Sedieť minulý rok v lietadle vedľa bývalého hráča NCAA a sledovať s ním 3 zápasy Eagles z rokov 2010-2013 (Vick x Jackson) po sebe a rozprávať sa s ním o nich, bol jeden z tých krajších a lepších momentov v živote, za čo budem navždy veľmi šťastný. --- "And everything just stops..."

Baywatch na bicykloch a bez Pamely Anderson. Silne a dlho sa zamýšľam, prečo nad týmto seriálom už od počiatku hromží čierne sfarbenie, 28% a čestný titul 298. najhoršieho seriálu. Je ale pravda, že sme na ČSFD a tu by človeka po správnosti nemalo prekvapiť už vôbec nič. Borci tu mávajú poväčšine napozeraných až príliš málo sračiek. Aj napriek tomu ale dokážem tomuto prípadu pochopiť a vychádza mi z toho niekoľko teórií – policajti na bicykloch proste nie sú dosť frajerskí a/alebo seriál robený so snahou, aby každá scéna vyzerala cool, proste nie je cool (a slovo cool tiež nie je cool). Štýl nad obsahom, pekne vyzerajúce scény, no nič nehovoriace. --- Niekoľko ďalších vecí: #1 Ak nerátam Pokémona a Digimona, je to práve Modrý Pacifik, ktorý stál na čele toho úplne prvého, čo som na televíznej obrazovke videl, samozrejme, v rámci medzí mojej pamäte, až po ňom som začal v 4-5 rokoch závisláčiť na rozprávkach Jetixu x) --- #2 Určite nemusím dávať do pozornosti, že sa v posledných rokoch produkujú počiny s 80s nostalgiou ako na bežiacom páse. Keď sa o niekoľko rokov z tejto fázy dostaneme a nostalgický cyklus sa namieri plnou parou na 90. roky, stojím si za tým, že počas poctivej rešerše poctivými tvorcami bude inšpiráciou nielen vyššie spomínaný Baywatch či Friends, ale aj (a právom) Pacific Blue. A hoci je tiež pravda, že deväťdesiatky po vizuálnej a estetickej stránke neboli tak dištinktívne ako dekáda predtým, sledovanie tohto seriálu mi názor trochu poopravilo a niektoré elementy a prvky sú zachytiteľné minimálne v rovine vnímania, ich artikulovanie do slov zatiaľ nedokážem. --- #3 Spomenúť treba ešte jeden veľký klad – tvorcovia tu až prekvapivo dobre utilizujú lokácie a prostredia, a to nielen v hlavných scénach, interiéry sú tiež dobre využívané. Komentáre, že kamera je na smiech, sú absolútne mimo misu. Ale hej, scenár je vážne beznádejne v pi**, neexistujúci. --- PS: Na konci každej epizódy je tento statický záber (pochádzajúci zo scény pilotnej epizódy) (x) a presne ten sme sa ako malí bastardi snažili "vytvoriť" tak, že si ležal na zemi vedľa obrubníka a kamoško sa na bicykli snažil preskočiť tvoju hlavu.... 20 rokov dozadu... A vyzeralo to z tvojho pohľadu plus-mínus rovnako x) (s/o... †2018 Burgo <3 x) (x)

Po takmer dvojmesačnej púti naprieč diskografiou jedného a jedinečného Quincyho Jonesa (dal som, čo sa dalo ~ 200 albumov – jeho sólo/sideman projekty plus tie, kde figuruje ako skladateľ, producent, dirigent a/alebo aranžér) bolo vhodné cestu ukončiť týmto dokumentárnym dielkom, ktoré je krásnym, úprimným a emotívnym prierezom jeho života, od vyrastania v drsnej južnej časti Chicaga bez schizofrenickej matky až po vrchol a hudobný Olymp, s pravidelným prelínaním aktuálneho diania počas natáčania doku. 70 rokov hudby v krvi, 300 albumov, 3000 skladieb, 1000 originálnych kompozícií, 50 soundtrackov... hlava ti ide buchnúť z týchto čísel. --- Poznanie tvorby bolo príjemným bonusom, pri sledovaní záberov všetkých tých albumov a započutí ich nôt sa človek fakt cítil ako doma. Perfektné zakončenie záverečným úryvkom z rozhovoru, monumentálnym textovým súhrnom jeho kariéry, no a pár minút predtým emočnou poctou Raya Charlesa, ktorou keby sa dielo skončilo, asi pouvažujem nad piatou hviezdou. Neopísateľná spokojnosť a za tento počin som moc moc rád. Potešenie sledovať a ešte viac potešujúce dva mesiace plné jeho skladieb, ktoré teraz budú "chýbať." Aj o tomto je hudba... ♪♫ / ♪♫ / ♪♫

Nejakej treťotriednej britskej produkčnej firme sa podarilo do svojho dokumentu prizvať všetkých troch amerických detektívov, ktorí vyšetrovali smrť Michaela Jacksona. A toto malo za následok pre diváka veľmi príjemný výsledok – nielen zaujímavé a relevantné výpovede prítomných, pohľady na dôkazové predmety z prvej ruky (videl si napríklad, ako det. rozstriháva pôvodný evidenčný box), ale najmä fotografické materiály vo vysokej kvalite priamo z "miesta činu" a rovno tonu, nie iba pár kúskov v tom čase neustále prepieraných médiami. Zo 45 minút sa nakoniec vykľuli takmer dve hodiny, pretože som každú chvíľu zastavoval a očami prezeral každý jeden centimeter zobrazovaných fotografií. Z niektorých zimomriavky, z niektorých zlá nálada. --- Tiež cením, že sa doku držal svojej témy a tendenčne neschádzal do kktín, o ktorých by nemal pojednávať, čo dnešní dokumentaristi veľmi radi robia. --- Počin padol nesmierne vhod, nakoľko som dnes opäť zjazdil celú majstrovskú diskografiu Kráľa popu. A aj samotná téma (opioidné analgetiká/anestetiká) je v hľadáčiku môjho vyššieho záujmu, takže dve muchy jednou ranou x) (x) ♪♫