ScarPoul

Všetci sme obeťami lásky. Či už je to láska rodičov k deťom, muža k žene, alebo priateľa k priateľovi. Láska tvorí jadro celého príbehu. Dominantným prvkom je ale vojna, ktorá zasiahne do životov obyčajných ľudí. Deti, priatelia a manželia odchádzajú na front a nechávajú svojich blízkych v úpenlivom čakaní, či sa vôbec s frontu vrátia a keď hej tak v akom stave. Kalatozov natočil veľmi citlivý film o hrôzach vojny a jej dopadoch, ktoré podáva cez mladé dievča Veroniku. Jej láska k Borisovi je silná a keď odíde na front rozhodne sa na neho počkať. Lenže vojna sa dostane aj do ich mesta. Pri bombovom nálete príde Veronika o rodičov a zo zúfalstva a s náporu Borisovho bratranca Marka (za ktorého sa vydá) zrádza Borisa a jeho lásku, čo si neustále vyčíta. Paralelne sledujeme situáciu na fronte, kde Boris plní rozkazy a nesie si pri srdci Veronikin obrázok. Neopúšťa ho optimizmus, čo sa mu stane osudným. Kalatozov sa snažil vybudovať takú atmosféru, ktorá by umocňovala Veronikine zúfalstvo a samotu. Chcel aby to čakanie, bez toho aby vedela, čo sa deje , sa stalo neznesiteľným, rovnako ako chcel ukázať, dôsledky vďaka, ktorým ľudia strácali nádej. Aj keď Veronika stále verí, že sa Boris vráti, my vieme, že je to zbytočné čakanie. Vzťahy sa začnú rozpadať a keď príde koniec vojny v radostnom pochode pôsobí Veronikin osud tragicky. Pritom sa na fungovaní sveta veľmi veľa toho nezmenilo. Žeriavy stále lietajú po oblohe, tak ako to robia každý rok. Len ľudia sa stali chudobnejší.

Je pravdou, že som mal s pozeraním problém. Nemal som vôbec náladu, pozerať podobný druh filmu, ale aj tak som sa prinútil. Náboženstvo a viera bola a je nemennou súčasťou ľudského života, nech už sa jedná o akúkoľvek vieru. Rovnako je to aj s túžbou, ktorá môže zostať skrytá, neuspokojená, alebo sa naplno prejavuje. Viridiana mi neprišla ako satira na kresťanstvo. Je pravda, že v niektorých scénach - posledná večera, príchod matky predstavenej do domu - podkopávajú kresťanskú inštitúciu, ale nerobia to z dôvodov sakrálnych. Skôr z dôvodov čisto ľudských. Pre mňa bola Viridiana kritikou ľudí a ich správania. Ľudí, ktorý sa prezentujú ako chudáci, alebo starci - ako dobrý ľudia, ktorý potrebujú trocha láskavosti, ale vo svojom vnútri sú skazený, ublížený a v samom základe zbabelý a nebezpečný. Hlavná hrdinka prechádza zo stavu milosti a túžby pomáhať, ktorá je umocnená jej vierou, k rezignácií a k strate viery. Buňuel nemusel šokovať a už vôbec nemusel tlačiť na pílu či už v tom aké obrazy zobrazuje alebo aký majú zmysel. Rovnako ako v mnohých filmoch sú mu blízky jednoduchý ľudia, ktorý sa zmietajú vo víre bezútešnosti a okolitého odcudzenia. Nemyslím si, že je to najlepší Buňuelov film ale svoje miesto v jeho tvorbe má. A aj keď som nebol na neho úplne naladený, ťažko mu odoprieť silu z akou vypovedá o ľudských hodnotách.

Spočiatku som nevedel čo si mám myslieť. Máme tu dve postavy. Jednou z nich je Ethan Hawke ako policajt neskúsený v prostredí narkotík, ktorý sa zaúča. Druhou je jeho učiteľ v podaní Denzel Washingtona, ktorého úlohou je predstaviť nováčikovi nebezpečný a skazený svet drogového priemyslu. Keď som to začal pozerať neprišlo mi to ničím výnimočné. Denzel trepal piate cez deviate. Nedávalo to zmysel. Bolo to iritujúce. A čo je plusom filmu, nevedeli ste - spoločne s Jakeom(Ethan) čo si vlastne máte myslieť. Prvá hodinka je taký rozbeh, kde sa zoznamujeme s postavami, kde sa zoznamujeme s prostredím a s nejakými pravidlami, ktoré sa v niektorých prípadoch dodržujú v iných obchádzajú. Druhá polovica začne byť viacej vyhrotenejšia a film nám servíruje udalosti, ktoré začínajú byť ťažko stráviteľné - ukradnutie peňazí a následne zastrelenie človeka, útok Kubáncov na bezbranného Jakea a finálna prestrelka v černošskej štvrti. Všetky tieto sekvencie majú drsný nádych a pôsobia veľmi naturalisticky. Aj keď Fuqua nie je s tých režisérov, ktorých filmy by som mal rád, musím priznať že tento sa mu podaril. Iste nie je to jeden z tých filmov, ku ktorým by ste sa vracali často, ale keď ho uvidíte v televízií, tak si ho s chuťou pozriete. Veľmi dobrý nadpriemer.

Politika je sviňa. Aj najúprimnejší človek sa v politickej mašinérií mení na bezcharakterné hovädo. Clooney je očividne fanúšikom politicky ladených filmov. Dokáže v nich navodiť tú správnu atmosféru a núti vás zamyslieť sa nad špinavými technikami a skazenou morálkou. Podobný husársky kúsok sa mu podaril aj vo filme Good night and good luck. The Ides of March sú filmom na trochu inej úrovni. Jednak je tu jednoduchá zápletka roztiahnutá do 100 minutovej dĺžky. Je tu kopec detailov, ktoré sú podmienené charaktermi. A mimo iného je to aj kritika ľudskosti a vlády. Goslind, Clooney a Hoffman sú pevnými piliermi, vďaka ktorým sa dostávame stále hlbšie a hlbšie do bahna a ktorý predvádzajú herecký koncert. Jednak sú uveriteľný, jednak ich počínanie má reálny podtext a v neposlednom rade oni budujú zápletku. Všetky vedľajšie postavy sú skvelými hereckými sekundantmi, ktorý dotvárajú komplexnosť príbehu. Aj keď to nie je veľký film, je natočený poctivo a nápadito, čo ho robí pútavým a zaujímavým aj pre toho, kto sa do politiky nevyzná, alebo sa od nej dištancuje. Film, ktorý má skvelé konverzačné pasáže k opozitu k dramatickým scénam, kedy sa zápletka prehlbuje. K dokonalosti mu rozhodne veľa nechýbalo.

Jadrom celého príbehu je tragédia. Na nej je postavený charakter hlavného hrdinu a vďaka nej je film viacej temnejší ako by mal skutočne byť. Ak si totiž predstavíme romantický film, máme v ňom zaužívané nejaké pravidlá. Tieto pravidla, alebo konvencie, môžme prekročiť, alebo zmeniť, aby sme ponúkli niečo nové. Aby sme film spravili pútavejším a zaujímavejším. V tomto prípade to nefunguje natoľko, aby som hovoril o filme v superlatívoch. Pravdou je, že mi nebolo ľúto nikoho aj keď sa hlavnej dvojici stávali naozaj zlé veci. Ich spojenie, nebolo osudovo prepojené, ani nebolo plné jednoduchých náznakov ako to vyznievalo z rozprávania hlavného hrdinu na začiatku - alebo retrospektív. Samozrejme, že to bol účel filmu a niekomu sa práve toto môže zdať dobré, mne to akosi nestačilo. Pretože po skončení to bolo vlastne o čom? O konfrontovaní sa s problémami? O láske? O životných postojoch, ktoré sa musia zmeniť? O kamarátstve? Film sa nám snaží nahovoriť že o všetkom, ale pravdou je, že žiaden s týchto aspektov nefunguje naplno. V rozmedzí svojho pôsobenia sú tieto aspekty nezaujímavé a bez nejakého ráznejšieho, alebo invenčného prevedenia. Je tam, všetko vďaka čomu je príbeh ucelený, ale ani jedna z vecí, vďaka ktorej by bol zaujímavý. Na konci som mal v sebe namiesto jednej pozitívnej, alebo negatívnej emócie, emotívny guláš.

Dospelejšie, vtipnejšie, ukričanejšie a politickejšie. Neuveriteľne dobre som sa pri tom bavil.

Pláž posiata kameňmi, uprostred toho hlavný hrdina, ktorý hľadá jeden správny. Nájde ho a dostane dievča. Síce sa musí emocionálne otvoriť, čo mu robí značný problém, ale dakedy to nie je na škodu a dakedy je za tým šťastný koniec. Občas stačí naozaj málo, aby príbeh, ktorý sledujete bol v mnohých aspektoch čarovný. Nepotrebujete k tomu ani vtipy, ani rozhovory pred stovkami ľudí. Nepotrebujete aby sa hrdinovia ktorých si počas sledovania obľúbite zmenili. Stačí len keď sa uvedomia a rozhodnú sa, čo vlastne chcú. Stačí len prestať byť zmätený. Ak nie vo všetkých, tak aspoň v niektorých veciach. A potom to bude fungovať. Theroux je herec, ktorý mal možnosť stvárniť rôznorodé postavy. Na režisérskom poli je to tvorca s veľmi špecifickým rukopisom. Dedication rozpráva sa o spisovateľskom bloku, smrti, láske a živote. Takže mi dáte za pravdu, že je to typický kotlík na romantickú komédiu. Lenže po uvarený a ochutnaní, je to iná romantická komédia na akú sme zvyknutý. Je to viacej pri zemi. Viacej minimalistické. Viacej uveriteľné a viacej úprimné. A kupodivu chutí lepšie ako tie komédie pred tým. Možno je to film o ktorom sa nebude veľmi hovoriť, ale keď ho náhodou niekto vo vašom okolí spomenie, môžete do diskusie prihodiť niekoľko vlastných pocitov a dobrých slov. A v rámci toho, si nemôžete priať nič lepšie.

Práve som dopozeral posledný diel desiatej série. Klark sa konečne stal Supermanom a čo je dôležité, konečne sa naučil lietať. Keď som začal sledovať tento seriál nepredpokladal som, že to u mňa vzbudí túžbu pozerať ho s poctivou pravidelnosťou a s túžbou preklenúť ten most medzi filmami a komiksom. Je pravda, že prvé dve séria sú typickým teen seriálom o nadprirozdených silách, ktorých výskyt je v takom počte a v takej rôznorodosti prvoplánoví a vlastne ničím zaujímavý. Lenže potom sa odrazu stane, že sa objaví diel, ktorý prezentuje Supermanov mýtus a dovolí nám spoznať a objaviť náznaky a skúšky, ktoré musí Klark ( ešte pred svojím prijatím toho kto skutočne je) absolvovať. A tieto diely sú to, za čo mi stálo dopozerať to až do konca. Ak sa tam vyskytol diel, ktorý len vyplňoval vatu - nenávidel som ho, lebo zaujímavý veľmi nebol aj keď hlavne dopĺňal (okrajovo) vzťahy, ktoré sa skutočne tvorili v tých podstatných dieloch. Od piatej série to začalo viacej gradovať ako upadať a vydržalo to tak až do konca, kde sa všetky veci pretli a ubezpečili nás, že je to naozaj seriál pred Supermanom, ktorý necháva aj v tom prepojení ešte 7 rokov dobrodružstiev nevyjasnených. Ale tak to má byť. Stále je totiž čo rozprávať. Výborne zakončenie jednej dekády, ktorá ma sprevádzala skúškami, nudou aj ťažkými obdobiami. A Toma Wellinga, Rosenbauma, Kreuk a Durance som si veľmi obľúbil. 80%

Prvý diel bol zábavný. A hlavne sa pozeral na jedného z mojich obľúbených hrdinov iným spôsobom. Priznám sa, osobne viacej inklinujem atmosférou aj mierou inovácie k Britskému seriálu, ale ani Guy Ritchie sa ako skúsený filmár nenechal zahanbiť a vytvoril pútavé dielo na pozadí mýtu, ktoré ho v tomto prípade znovu utvára a prispôsobuje súčasným trendom a potrebám. Tým, že Ritchie je skúsený filmár a okrem Trosečníkov a Revolveru sa za svoju tvorbu nemusí hanbiť, bol skvelou voľbou pre Amerického Sherlocka. Skĺbenie humoru, akčnosti a romantiky tu dosahuje vysokú úroveň a v rámci fungovania príbehu je to všetko krásne vyvážené. Iste tým, že dvojka má ukázať väčší rozpočet a prezentovať nové postavy, pričom si ale ponechal feeling prvého dielu, dostáva sa druhý diel, do problémov s tempom príbehu, ktoré je pred finálnou polhodinou a po výborne zvládnutej prvej hodine veľmi slabé,až uspávajúce. Dôvodom je fakt, že všetky logické odbočky, sú zrazu nepriehľadné a strácate sa. Zakončenie tohto všetkého spomalenou prestrelkou v lesoch je potom akési nefungujúce až umelo akčné, neprirodzené. Ale na druhú stranu, nové postavy ako Moriarty a Mycroft zvládli svoju úlohu na výbornú, rovnako aj Holmes a Watson vo svojich starých. Cigánka nevyužítá a škoda Rachel McAdamsovej. Obhliadnúc od toho - Holmes mal dôstojného protivníka, vďaka ktorému sa dočkáme dramatický skvelého finále, ktoré filmu vybojovalo štvrtú hviezdu. Možno sa nejedná a výbornú jednotku, ale rozhodne ju nezahanbuje a núti nás tešiť sa na ďalšie pokračovanie.

Keď sa človek túla, je tulákom. Keď človek žobre, je žobrákom. Tuláci a hrdinovia, ktorých poznačila prvá svetová vojna a zobrala im domov, zázemie a čo je dôležitejšie zmysel. Lebo vlastne, keď si to tak vezmeme, čo je zmyslom života? Havetta je považovaný za tvorcu, ktorý aj napriek skúposti svojich filmov, vytvoril nový hlas slovenského filmu, ktorý rozprával hlasno a bláznivo, kde smutné veci, kde vážne veci, boli schované za smiechom a veselosťou. Ľalie poľné majú veľmi veľa spoločného so Slávnosťou v botanickej záhrade. Či už povedomými postavami, ktoré sa vo filme mihnú ako vojaci, alebo veselosťou, ľudovosťou a prostosťou hrdinov, ktorý tancujú, milujú, smútia a bláznia sa v bláznivom, absurdnom svete, ktorý formuje realita – ktorá sa zdá ďaleko, ale každý je ňou poznačený. Niektorý viditeľné – muži bez nôh – iný si nesú bolesť a jazvy v duši. Ťažko povedať, čo tento film ponúka dnes. Príde mi skôr ako špecifikum Havettovej tvorby, ktorá bola rozpoznateľná a v istom zmysle aj iná. Film je ako ranná Jakubisková tvorba. Aj napriek tomu, že sú to tvorcovia, ktorý vedia točiť filmy, ich filmy mi nikdy nič moc nepovedali. Aj keď sa musím priznať, že Slávnosť v botanickej záhrade sa mi páčila podstatne viacej.