kamil.i

Dramédia, ktorá nepatrí k tomu najlepšiemu, čo Scorsese natočil, no stále nadpriemerný kúsok s pekne vygradovaným finále, kedy si obľúbite aj inak otravného Pupkina. Škoda len, že film nemal podobné tempo od začiatku.

Ruská archa je ako obraz majstra maliara, ktorý bez žmurknutia oka sledujete v múzeu. Je prekvapivý, udivujúci, možno šokujúci, proste nemôžte z neho istú dobu strhnúť oči. Tá doba však prejde a pokiaľ nie ste vyslovene zažratý kunshistorik, nevydržíte obraz skúmať viac ako hodinu a pol bez toho, aby ste sa začali nudiť. Ruská archa je technologický i myšlienkový skvost v jednom monumentálnom zábere. Je to filozofia o ruskej histórii, politike, umení a slobode s hypnotickým účinkom tancujúcej kamery a hlavného hrdinu v jednej osobe. Takmer transcendentálny zážitok umocňuje pocit, že osobou pohybujúcou sa po Ermitáži je samotný divák. Prelínajúce sa historické obdobia, postavy a výjavy prirodzene plynú bez strihu ako myšlienkový tok a potom... došli mi slová. Je obtiažne opisovať, čo archa ponúka a nepopieram, že keď pominie prvotné nadšenie, môže prísť z nemennej formálnej stránky nuda. Preto som váhal, či udelím absolutórium, no uvedomil som si, že pocit únavy z tohto diela je spôsobený jeho dokonalým prevedením, ktoré primárne neslúži pre zábavu, ale ako umelecké podobenstvo a zároveň provokácia s podtitulom: kam až môže zájsť technické vybavenie, aby obsiahlo komplexnú, zložitú výpoveď. Potom som si bol hodnotením istý.

Nikdy som si nemyslel, že téma krízy stredného veku uprostred židovskej komunity v Spojených štátoch koncom 60. rokov môže byť zobrazená tak zábavne a originálne. Som veľký fanúšik irónie Coenovských filmov a priznávam, že moje komentáre pri ich filmoch majú sakramentsky ďaleko od niečoho ako objektivita, ale jednoducho milujem štýl ich natáčania, výrazný práve pri tejto skvelej dramédii.

Čakal som hocičo, ale až takýto shit nie. Viac ako film to pripomína kamerové skúšky propagačného materiálu začínajúcej firmy orientujúcej sa na vizuálne efekty, kostýmy a masky. Namiesto zdĺhavého písania scenára, remeselníci len tak vymyslia niektoré scénky. Následne do nich obsadia kamarátov, ktorí chodia do posilky, rodinných známych, firemné upratovačky a podobný staff. Po tom ako zistia, že majú príliš veľa nevydareného materiálu, spoja ho do jedného celku. Vznikne Barbar Conan. Jediná hviezdička za masky.

Tarnation je čisto autorský film snažiaci sa autentickými zábermi, zachytenými väčšinou na domácu Super 8 kameru, odzrkadliť psychickú stránku tvorcovho maximálne nešťastného detstva za čo treba režiséra a hlavného predstaviteľa v jednej osobe len pochváliť, ale najproblematickejšou stránkou tohto autodokumentu je jeho vizuál, ktorý zvolil nešťastnú cestu klipovitého prestrihu medzi ukážkami zo života, televíznymi produktmi a kvázi umeleckými fotografiami podporený hororovým šumom, čo má zrejme za úlohu vytvoriť psychedelický zážitok, no len vzďaluje dielo od diváka, robí ho doslova nepozerateľným a osobne by som ho púšťal iba odsúdeným väzňom ako formu trestu. Jednoducho- dobrý námet a skvelý autentický materiál, no veľmi zlý výsledok.

Vitajte v krutom svete bratov Coenovcov, kde sa nedočkáte milosti, ani spravodlivosti, ale iba štýlovej vraždy od "charizmaticky" desivého Javiera Bardema. Nedá sa povedať, že by mu ostatní herci len sekundovali, práve naopak, obstojne sa držia svojich partov. Je mimoriadne zaujímavé sledovať ciele jednotlivých aktérov ako spôsobujú konflikty alebo naopak držia postavy mimo diania. Napriek celkovému chladu obsiahnutom vo formálnej i v obsahovej stránke je samotný film paradoxne silno divácky príťažlivý a neustále udržuje napätie. Raz vás rozosmeje coenovskou iróniou, inokedy šokuje výbuchom násilia, ktoré je prezentované ako najbežnejšia vec na svete. Vysokoprofesionálna práca režisérov, štruktúrou takmer identická s ich majsterštikom Fargo (komu by to aj vadilo) je hodná všetkých svojich ocenení. Táto krajina nie je pre starých a už vôbec nie pre dobrodruhov pokúšajúcich šťastie podobne ako toto dielo nie je pre ignorantov neobľubujúcich kvalitný mainstream (či umenie?), ale s tými nech sa poráta Anton Chigurh.

Kultový antiwestern v ktorom je originálne a nápadité úplne všetko - od chytľavej gitarovej geniality Neila Younga (neustále si ju pískam, aj keď to nie je práve najmelodickejšia skladba), cez "poetický" čiernobiely vizuál striedajúci romantiku s bizarnosťami, výber hercov, až po samotný nepredvídateľný scenár plný zvratov a Jarmuschovho ironického humoru.

Mlčanlivá a brutálna surovosť podobne ako krajina, ktorou putuje ústredný anti-hrdina. Viacerí namietajú, že napriek putovaniu sa charaktery, ani tempo deja nikam neposúvajú. Toto je výčitka? Cesta nemusí byť symbolom zmeny, práve naopak. Refn ukazuje, že plynutie času a zdolávanie prekážok síce môže človeka zoceliť, ale i utvrdiť vo fatalizme, tichom a pasívnom prijímaní utrpenia a priblížiť neodvratnú smrť.

Maximálne inovatívny a zábavný filmík. Je minimum filmov, ktoré by boli v každom zábere originálne a prakticky neustále si uťahovali z hororového klišé.

Chuťovka, ktorú treba vzhliadnuť pred pozretím Braindead. Jacksonova prvotina na ktorej makal 4 roky s takmer neexistujúcim rozpočtom sa stala kultovou záležitosťou už počas svojho uvedenia v kinách. Dôkaz, že s filmovým entuziazmom (hraničiacim s posadnutosťou) sa dá dojsť od Bčkovej produkcie k absolútne kvalitnému mainstreamu.