Arkanoid

Zvezenie sa na popularite o rok staršieho filmu Cannibal Holocaust. Načo bolo dobré spraviť prológ s vraždou? Mizerná technická stránka. Dej mimo kanibalizmu neprináša žiadnu kvalitu. Jedna z najhlúpejších výprav do pralesa (pri jazde autom) v podaní mizerných, afektovaných hercov výsledku veľmi nepomáha. Aspoň ale všetci neriskujú toľko, čo jedna výprava v Cannibal Holocaust. Exploatácia a zákony džungle sú pre film plus. Romantická hudba po vzore Cannibal Holocaust robí možnému nebezpečenstvu výrazný kontrast, no nefunguje rovnako dobre, ako v spomínanom filme. Pitva korytnačky z Cannibal Holocaust nie je prekonaná, rovnako ani násilie, spôsob rozprávania príbehu a tak ani film samotný.

Dcéra konského mäsiara jazdí na hojdacom koníkovi. Bizarne vtipné. Noé sa nebojí nechutných záberov, ktoré vie prestriedať podmanivého strihu na obrazy smútku, prázdnoty a depresie. Bezútešnosť z filmu priamo sála, no nechýba mu dynamika, vďaka ktorej nenudí. Prázdne motivačné citáty ozývajúce sa z televízie nepomáhajú, neponúkajú presný návod na riešenie problémov a ostáva po nich len pachuť menejcennosti. Hlavným hrdinom chýbajú zmysluplnejšie ciele a prejavuje sa v nich deštruktívne nutkanie a temnota. Odvážny počin, ktorý si zasluhuje viac pozornosti.

Upozornenie na používanie kondómov mohlo byť zábavnejšie. Spoiler: Končí to samozrejme happyendygom, ale neveľmi uspokojivým.

Bufalo je badass, scéna štylizovaného násilia podporeného hudbou s ním dvíha adrenalín. Freddo sa vyrovnáva so sociálnym statusom. Smerovanie gangu a Freddove zásady sa míňajú a kryštalizujú do fatálnych rozmerov.

Odveký boj sociálnej nerovnosti doháňaný cirkvou do extrémov využíva makety prostredia, síce malebné ako obrázok, ale stále len makety. Jazyk a všetko, čo sa dialo, je trochu scenzurované, čím ubúda na reálnosti. Tým pádom ubúdajú aj negatívne vlastnosti postáv, ktoré by sa inak dali celkom zaujímavo rozvíjať. Herecký prejav Zdenka Štěpánka film drží nad vodou.

Keď sa zámer filmu zredukuje na zobrazenie ľudí ako dobytka pre sexuálne chúťky vyššej vrstvy, nevychádza mi z toho kvalitné hodnotenie. U filmov, ktoré chcú len šokovať, len samotný šok nikdy úplne nefunguje, v spojení s naladením sa na postavy, zobrazením ich originality, ako aj originality samotného filmu aj jeho formy už taký šok zafunguje oveľa lepšie a nie je len samoúčelným predvádzaním explicitnosti.

Láska k letectvu roztiahnutá na 11 minút, točené s nadšením, no málo toho nadšenia bolo preneseného k divákovi.

Dážď aj exteriéry na začiatku sú zaujímavé, traja obyčajní ľudia spočiatku nie. Rozprávanie prvého obsahuje príliš veľa času chodenia (a pohybu na úkor dejových zvratov) v lese, kým sa dostaneme k veci. Toshiro Mifune poteší. Hrá podobne fyzicky správajúcu sa postavu ako v Shichinnin no samurai. Rozoberajú sa hlavne negatívne vlastnosti ľudí na základe výpovedí rôznych nespoľahlivých rozprávačov, čo podaniu príbehu veľmi pomáha, dnes však existujú zábavnejšie využitia tohto typu rozprávania. Poučenie o morálke a viere tu vychádza ale lepšie ako u Tarkovského Stalkera.

Nenáročný úsmevný kraťas poteší pohodovou atmosférou a príjemným rozprávačom, ku plnému počtu mu chýba však viac humoru.

Originál je vo svojej jednoduchosti dokonalý. Remake/reboot v podaní Takeshiho Miike stráca na charizme svojich hereckých predstaviteľov, chýbajú aj niektoré hlášky. Farba obrazu tiež narúša zaužitý výborný dojem Kobayashiho filmu. Prezradenie žiadosti v 25. minúte film okráda o tajomstvo a lepšiu gradáciu, čo sa originálu nestalo. Spôsob rozprávania je horší ako v originále, chýba charizmatický hlas, ktorý by zobrazené sprevádzal. Priveľký dôraz sa kladie na chudobu a chorobu, akoby sa bez zobrazenia všetkých ich tragédií nedali v príbehu uveriť. Záverečná bitka vyzerá smiešna, kým tá v originále mala svoju dôstojnosť. Ako upozornenie na originál film stačí, ale nevyrovná sa mu.