Arkanoid

Srdce zaplesá, že ľudia sa snažili v začiatkoch točiť všetko možné, aby poslali nejakú informáciu ďalej, ale rozum nedovolí vďaka prakticky nulovej výpovednej hodnote oceniť tento film vyššie ako 40%.

Plné hodnotenie som dal preto, lebo tu sa všetky postavy berú vážne, jednoducho s každou tvorcovia narábajú tak, že z nej dokážu vydať všetko, zakrátko sa dokáže vybudovať napätá atmosféra. V Death Note sa divák skoro nikdy neoboznámil s odsúdenou postavou, tu však áno a dokázal sa do nej aj vcítiť. Som zaťažený na dej v obmedzených priestoroch, lebo väčšinou v takých dielach dokážu tvorcovia naplno využiť potenciál daného miesta a postáv a toto nie je výnimkou.

Tento film je zručne natočená výpoveď o hlúpych ľuďoch, ktorí nepomýšľajú na následky svojho konania. A ako bolo povedané vo filme, ich jediným spôsobom vyjadrenia môže byť práve vandalizmus. Neobjavili sa tu scény, z ktorých by divákovi padla dole sánka, ale aj tak tvorcovia dokázali zaujať. Nechápal som postavu mladíka Martina Sobotku, ktorý menil názory podľa toho, koho momentálne v danej situácii viac uznával. Spočiatku to mal byť nositeľ morálnych vlastností, no tvorcovia sa asi pokúšali o nejakú jeho charakterovú zmenu, tak vznikol hlúpy miš-maš, z ktorého táto postava vyšla ako bábka, ktorá sa nechá strhnúť každým silnejším vetrom. Nezmyselná agresivita je vo filme A Clockwork Orange v čírejšej aj komplexnejšej forme. Ale poteší, že sa aj v Československu dokázali k tejto téme vyjadriť.

Spoilery. Film by sa dal rozdeliť na štyri po sebe idúce časti: Realita po prvýkrát, Prvý trip, Realita po druhýkrát a Druhý trip. Realita po prvýkrát: časť, ktorá je asi najsympatickejšia väčšine filmových fanúšikov. Predstavuje väčšinu postáv a hovorí o hodnotách hlavnej hrdinky s dôrazom na zbytočnosť hercov vo svete technológií, kde je vrcholom príbeh Harveyho Keitela v postave agenta hviezd Ala. Prvý trip: asi najdlhšia časť, nie je jasné, kde sú hranice vytvoreného sveta a halucinácie, resp. v podstate splývajú do jedného. Dôraz sa kladie na slobodu, postavám bránia len hranice ich myslí. Realita po druhýkrát: zo sveta sa stalo šedivé bezútešné miesto, väčšina ľudí sa rozhodla pre halucinácie, tu sa mohlo pritlačiť na pílu, veď len tých obrázkov, ktoré parodujú súčasnú dobu ľudí závislých na technológiách je neúrekom, táto fiktívna budúcnosť obišla veľmi dobre, bolo ukázané len málo, ale možno sa stratili rozdiely a všetci jednoducho splynuli do jednej tupej, nehybnej, závislej zombie masy. Táto časť slúži len na zoznámenie sa hrdinky s týmto svetom a čo sa udialo s jej blízkymi. Následne sa rozhodne znova pre svet halucinácií. Trip po druhýkrát: hľadanie samého seba, replay vlastného života. Nekončiaci kolotoč. The Congress je film rozhodne zaujímavý, vizionársky aj myšlienkovo príťažlivý, ale nekonzistentný a miestami nejasný a mohol niekde viac pritlačiť na pílu a inde zase niečo vypustiť. Ale ktovie. Možno najlepší zmysel dáva s LSD a hríbami.

Klasické typy vojakov, niečo z vojenskej taktiky, heroizmu, sem-tam suchý britský humor, ktorý však situáciu veľmi neodľahčuje. Bezmocné zúfalstvo v malom. Odsúdenie vojny absentuje. Film je hlavne o jednej bitke s nutnými rýchlymi rozhodnutiami na pozadí napätej atmosféry možnej blízkej smrti. A to je dotiahnuté na maximum.

Taký poctivý kus nefalšovaného nihilizmu a cynizmu sa len tak ľahko nevidí. Obsahová a režijná genialita sa nesie v románovej štruktúre príbehu, akú som videl len v Breaking Bad. Tomuto seriálu sa podobá aj prerodom hlavnej postavy. No kým Waltera Whitea ovlyvňovala hlavne narastajúca moc, v Danielovi Plankiewovi narastá mizantropia vplyvom jeho sklamania z ľudí, ktorí ho ovplyvnili, je mu jedno, či mu chcú poškodiť, využiť ho alebo len od neho odísť, každé ďalšie sklamanie v ňom prebúdza čoraz väčšiu nenávisť k ľudskému pokoleniu ako celku a čoraz viac sa uzatvára. Tento film vás donúti ešte dlho po jeho skončení rozmýšľať o hlavnej postave, a tak reflektovať svoje vlastné sklamania a túžby. Best of P. T. Anderson, Daniel Day-Lewis and Paul Dano. Masterpiece.

Z poctivej tortúry vykonávanej s láskou môže vzísť len pravda a nič než pravda. Účel film splnil, vykreslenie nespravodlivých vykonštruovaných procesov, kde sa zlo zobúdza a dáva vyniknúť chamtivým zákerným sviniam, ak všetci dobrí mlčia, sa podarilo. Chápem výpovednú hodnotu tohto snímku, aj pridanú hodnotu a význam v dobe vzniku, ale tvorcovia nevytvorili nič prekvapivé, čo by ma zdvihlo zo stoličky alebo na ňu prikovalo, ani hodné väčšieho zaujatia zafixovaním očí na obrazovku a so žiadnou postavou mi nedovolili stráviť toľko času, aby som ju nebral len ako schematické zobrazenie danej doby. Len kvôli závažnej téme nebudem udeľovať plné hodnotenie. Keby som nebol filmový fanúšik, na tento film zabudnem hneď po prvom pive.

Tarantino vybral napätie a úvahy z Reservoir Dogs a The Thing, skombinoval zo svojimi geniálnymi dialógmi a spoľahlivými, no vo väčšine prípadov výbornými a veľmi vydarenými hereckými kreáciami všetkých zúčastnených hrajúcich postavy, kde väčšina skrýva tajomstvo alebo aspoň vlastnosti a podal to vďaka svojmu rozprávačskému umu, kde pred postavami aj divákom zámerne skrýva informácie, pritom z diváka nerobí hlupáka a rozumne dávkuje napätie aj pomocou svojich kapitol v divácky veľmi atraktívnej forme, v ktorej vyniká aj výrazný Morricone. Opäť prezentoval svoj charakteristický, fanúšikmi milovaný rukopis a zároveň znova vytvoril niečo, čo tu predtým nebolo a tak vznikol ďalší jeho výrazný zárez do sveta kinematografie.

Hviezda za výkon Struana Rodgera, vďaka nemu sa je načo pozerať. 2 scény sú málo, aby sa interpretácia Django Unchained dala brať vážne, navyše keď tu absentuje atmosféra pôvodného filmu a režisér tam nevtlačil žiadny svoj zaujímavý výrazný autorský rukopis. Ak vôbec nejaký má.

Modernejšia verzia Popolušky potešila vhodne vybranými hercami, vkusnými interiérmi aj exteriérmi, z ktorých dýchala doba 50ych rokov minulého storočia talianskeho Ríma, celkom slušnou kamerou a čo je hlavné, láskou k točenej látke. Avšak dojem kazili trápne kecy sestier, zdĺhavosť spôsobená viacerými menej podstatnými odbočkami od hlavnej dejovej línie, ktoré mali za úlohu rozšíriť charakter a záujmy Popolušky a princa, no v konečnom dôsledku vyšumeli do prázdna rovnako ako princove emočne, ale nie logicky odôvodnené správanie (ako inak, vzhľadom na príbeh) ku koncu filmu aj prepálený záver. Týmto filmom som sa chvíľu nechal unášať, ale určite ma nestrhol.