Arkanoid

Na začiatok čiernobiele protesty a vojaci vo Wakamatsuovom filme, nejaké pokriky. Potom sa z čiernobielej prepne do farby a máme tu na hlave poraneného utekajúceho mladíka za tónov ľahko napínavej jazzovej hudby. Po úvodných titulkoch panelák, potemnelá izba so svetlom zvonku a celkom presvetlená izba zvnútra vo farbe a v nej drsný, hlučný, hádajúci sa mužský hlas. Žena štrikuje a starší brat policajt fackuje poraneného mladšieho brata Kena Yoshizawu, revolucionára, ktorý ho presviedča sa pridať ku jeho skupine, no niisan to odmieta. Ken sa nebráni bratovej bitke, no uráža ho slovami. Žena to nevydrží a do incidentu fatálne zasiahne. Po zásahu sa ozýva veľmi vážna, osudová hudba nešťastnej udalosti. Vlaková stanica a vychádzajúce slnko v krajine vychádzajúceho slnka. Preživší zahladili stopy a vo vlaku pozorujeme ich rozhovor bez otvorenia úst. Hovoria, ako pripravili plán a čo bude po ňom, no vidíme len mlčiacu scénu. Sneh v Japonsku som vo filmoch zatiaľ často nevidel, no teraz prišla tá príležitosť. Atmosféru nepeknej vlakovej stanice, podobnej tým slovenským, dotvára spevavé asi žobranie. Utečenci sa stretnú aj s čudákom, čo doplával z mora na pláž a chce znásilniť hlavnú ženskú hrdinku napriek tomu, že má mužskú spoločnosť. Obranca sa snaží filmovo škrtiť dlaňami, ale to samozrejme nefunguje. Wakamatsu využíva pestré farby na podporenie atraktívnej vizuálnej zložky, a to svetložltú, červenú a zelenú. Scéna zastania sa bičovanej nahej ženy nedáva žiadny zmysel, lebo kto by to už spravil, keď je sám na úteku? Výčitky v postavách ostávajú a neustále sa nimi zaoberajú. Tému zločin a trest najlepšie spracoval asi Dostojevskij a Wakamatsu s Adachim tomu veľa nepridali, no bolo to obstojné, aj keď dej dlho stál na jednom mieste. V závere Adachi v scenári pridáva mysteriózno nezodpovedanými otázkami vytvárajúcimi ďalšie problémy a výzvy a Wakamatsu k tomu pridáva napínavú hudbu, ktorá predznamenáva tragédiu. Tento žánrový posun je zaujímavý a bavil by ma asi viac ako romantika na úteku, keby dostal väčší priestor.

Videl som sedemdesiatminútovú verziu. Wakamatsuov (réžia) a Adachiho (réžia, scenár) film z prostredia univerzity Masaa Adachiho začína rovno znásilnením študentiek hneď v prvých sekundách. Nechýba ani Wakamatsuov dvorný herec, Ken Yoshizawa. Ten káže svojim kamarátom, že znásilnenie je rýchla láska a keď to nie je násilné, tak to nie je znásilnenie. Oni s nadšením konajú a nadobudnuté vedomosti dávajú do praxe. V úlohe jedného znásilňovača je aj hlavný mužský hrdina Yuke yuke nidome no shojo. No o chvíľu sa dozvedáme, že sex všetkých zúčastnených je predsa len dobrovoľný. Ken Yoshizawa následne ráno všetkých naschvál budí vodou a hlasnými zvukmi. Keď sa ostatní ponáhľajú, on si číta pinku komix. Neskôr, cestou v aute spomínajú mladí študenti na svoje prvé, a zatiaľ jediné znásilnenie. Rozhodnú sa pridať na intenzite a unesú známu študentku za bieleho dňa priamo z ulice. Dokonca ju zoberú do športovej haly univerzity. Ona, významná členka ľavicového hnutia, im nechce veriť, že ich nikto neposlal jej niečo urobiť. Po znásilnení a jej vysadení z auta sa Ken Yoshizawa rozhodne zistiť, či je študentka v poriadku a ide za ňou. Dialóg medzi nimi znie neuveriteľne, aj vôbec schopnosť ženy byť v takom náročnom emočnom stave so svojím agresorom. Táto časť mi znie teda trochu ako rozprávka. Ona sa mu predstaví ako Umezawa Aeko, on jej ako Ken. Idú spolu za mesto za jej bratom, čo v prírode skúša vytvárať molotovov koktejl, čo chce hodiť na metro. Po tomto objavení revolucionárstva začne hrať veselá pesnička. Vďaka filmu som sa zoznámil s pojmom blankizmus (blanquism). Ktovie prečo, sa ona do Kena zaľúbi. Scéna, ako Ken zastaví svojich rodičov, ide s nimi na obed, ďakuje im a hovorí, ako a nad čím masturbuje a že je smutný a uteká, je jedna z Wakamatsových a Adachiho najkomediálnejších vôbec. Film prestáva byť čiernobiely, keď chce hlavná ženská postava rozhodnúť, kto bude otcom jej nenarodeného dieťaťa a viídme ju oblečenú ako gejšu. Tu natáva vrcholná scéna filmu, kedy ona chce, aby s ňou všetci členovia teroristickej bunky mali sex, oni nechcú a na scénu prichádzajú hlavní mužskí hrdinovia, študenti, ktorí ich to nútia urobiť s vyhrážaním sa ich molotovovými koktejlami. V závere sa dozvedáme, kto je otcom jej dieťaťa. V epilógu máme asi najtrúfalejšiu scénu od Wakamatsua – hajlovanie a prechádzanie sa plnými prechodmi pre chodcov v Japonsku v armádnych uniformách tretej ríše. Film bol zaujímavou zmesou dramatických a komediálnych scén, kde bola téma znásilnenia zvoľňovaná, ako to už v Japonsku býva a obete si činoch povedali, že obete ani nie sú a nič hrozné sa nestalo. V príbehu mi ale chýbala konkrétna téma a pointa, čo by určili zameranie filmu, čo behal od sexu, znásilnení, rodiny, až k teroristickej bunke. Pointou malo byť asi, že sex je super, s čím sa dá síce súhlasiť, ale táto pointa vyznieva trochu vágne.

Podnázov Lunatic blood sľubuje zaujímavé násilie. Konečne Wakamatsu zameriavajúci sa na to, v čom boli jeho filmy najintenzívnejšie – znásilnenie. Spočiatku nás víta vážna, príbehová hudba. Film má už pinku dĺžku, na rozdiel od viac ako predošlých osemdesiatminútových filmov. Utrápený Sakuma po štyridsiatke v obleku cestuje vlakom. Osloví ho neznámy tridsiatnik, ktorého nepozná, no on počul že šiel do Tokia stať sa detektívom. Potom začne Sakuma ja rozprávanie, je šéfom detektívov v Tokiu. Práve ide domov na vidiek, kam nechodil, odkedy má prácu v Tokiu, lebo si nechcel pripomína temnú históriu dediny. Chlapa, čo ho oslovil, identifikuje ako kšeftára, ktorý radšej vystúpil pred dedinou. Domov inde kvôli incidentu, čo sa stal v Tokiu. Yoshio Kanbara, dvadsaťtriročný študent, naháňal po ulici ženu s roztrhanými šatami. Nechytil ju a vrátil sa do bytu, kde mali sex viacerí jeho kamaráti s náhodnými ženami. Tu Wakamatsu formálne zaujal s extatickým strihom, pozorujúci všetky postavy v opojení, ktorý zabalil do softcore hávu, čo je o rating viac ako minimálne jeden jeho film z minulého roku. Detektív ho tam šiel zatknúť a zistil, že sú z rovnakého mesta. Detektív verí, že kvli evil manovi je jeho rodné mesto prekliate, a že evil manova krv prúdi aj v jeho žilách. Z formálnej stránky potešia kamera a herci v úlohách detektíva a Yoshia Kanbaru. Vraciame sa tak do Meji éry do Choshu Domain. Wakamatsu v tomto prípade ponúka statok a dedinu. Prvý zločin spáchal muž menom Genshishi. Stratil svoj rank a bol nútený žiť s povrazom na krku a zápästiach v stodole. Jeho herec dokonale stvárnil neprítomný pohľad, ktorý je charakteristický pre všetkých bláznivých maniakov. Genshishi už nemohol mať žiadny rank, ani deti. Raz do roka, v presný, opakujúci sa deň, mu ale dali ženu. V tejto scéne, v 11. minúte Wakamatsu pri vyzlečení si ženského kimona volí farbu, ktorá prerušuje čiernu. Nechce to robiť so Saki, no ona ho prosí, lebo je to jej povinnosť. Boli manželia, on sa s ňou rozviedol a ona si ho napriek posmeškom všetkých, stále váži. V tejto chvíli hrá romantická, citová, melancholická, jemná hudba, na pridanie citov nebezpečnému zločincovi a gejši, či prostitútke. Jej herečka až tak dobre nehrá, skôr prehráva, ale scéne to veľmi atmosféru neuberá. Dnes ho ale kapitán druhej kavalérie, ktorej bol členom, Kanbara, pozve na svoju narodeninovú oslavu. Upravený prichádza, ponížený ale musí prísť inými, než hlavnými dverami a čelí posmeškom. Genshishi počúva posmešky na adresu jeho ženy a prebúdza to v ňom nepríčetný hnev. Japonský strunový nástroj scéne zvyšuje napätie. Potom tu máme znova farbu. Práve preto, lebo nasleduje po sexe druhý typ scény, ktorý sa v pinku zvýrazňuje, a to násilie a krv. Genshishi si počká svojho trýzniteľa a s krátkym samurajským mečom koná. Krv z úst obete je bohužiaľ menej kvalitná, ako Tarantinov kečup, ale pôsobivosť scény tu stále máme. Akcia scéne je umne zostrihaná tak, aby vyvolala šok a zahnala všetky pochybnosti o jej prevedení, keďže úplne celú ju nevidíme. Scénu kazí len neskoršia tenká vertikálna zelená čiara, čo ide cez celý obraz. Genshishi vyzerá byť po čine ešte väčším maniakom. Stále tu máme farbu, keďže po vražde naháňa samurajovu ženu a znásilní ju, bez odpovedania na jej prosbu o odpustenie. Strunový nástroj tu hrá teraz zlovestnú temnotu. Po skončení ju nahú nechá utiecť a zlovestne, na plné hrdlo, sa smeje. Ďalšiemu agresorovi, Kanbarovi, znásilňuje ženu pred očami. Potom príde za Saki a chce s ňou stráviť noc predtým, ako ho zabijú. Toto je emočná scéna, tak tu máme čiernobielu. Scéna ich sexu je farebná, ale má trochu modrý odtieň. Po sexe sa so Saki zabili, aby vyjadrili svoje oslobodenie. Kanbara bol ale stále nahnevaný a zmrzačil Genshishiho telo pred pohrebom. Jeho gény ale prežili – a to v znásilnenej žene Yoichira Kanbaru. Zomrela pri pôrode jeho syna Yoichiho. Teraz je prvá polhodina filmu za nami. Nasleduje Taischo éra a Yamaguchi prefektúra a Yoichi sa opičí po svojom pravom otcovi – ale okrem znásilnenia ženy aj zabíja a jeho poddaní mu chodia vravieť, že ženy napadol vlkodlak. Jeho činy ale boli už v čiernobielej. Jeho druhé videné znásilnenie je podkreslené už zlovestnou hudbou bez strún, kedy neposedné svetlo sviečky robí čiernobielu temnou. Yoichio syn a dcéra zase ponúkli jedno znásilnenie a konečne nenásilný sex – zato ale incestný. Ich scéna obsahuje zase jemnú ´, zvučnú, romatickú hudbu. Dva obrazy púšťané cez seba ma ale veľmi nepotešili. Táto časť s komunistickými myšlinekami bola najslabšia preto, že jej chýbal vraždiaci a znásilňovací chtíč. V ďalej generácii tu máme detektíva a niečo ako incest. Najslilnejšou scénou z tejto časti je banzai! pokrik. Vojnová tematika ale s predošlým dejom pramálo súvisí, preto je jej podsúvanie teraz nepatričné a kazí tak predošlými časťami spoľahlivo budovaný obraz násilia jedinca. Záver ale našťastie prináša celkom uspokojivé finále napriek predošlým dvom slabším častiam. Veľmi sugestívne rozprávanie, čo nabieha pocitu uveriť, že jedna dedina je prekliata zlom, ktoré si kedysi sama spôsobila a žije stále členmi jednej rodiny. Jeden z Wakamatsuových filmov, ktorým sa oplatí začať, pretože sa zaoberá tým, čo mu vo filmoch šlo vyjadriť najlepšie, násilím.

Začína sa čiernobielym obrazom na vychádzajúce slnko spolu s veselou pesničkou o rozdieloch generácií. Hneď v druhej minúte sa presunieme na autobusovú stanicu mesta, či veľkomesta. Kamera mení svoj uhol, nepozerá sa postavená na zemi, ale z vyvýšeného bodu ponúka pohľad zhora. Hlavný hrdina, stredoškolák Hiroshi Nakajima, je skúšaný spolužiakom, či pôjde von napriek tomu, žeby sa mal učiť na skúšky. Neodoláva, párty je fajn, ale nie je ničím výnimočná. Dej sa sústredí aj na dospelých, ktorí riešia vážne veci, hlavne na Hiroshiho brata. Wakamatsu strieda zobrazovanie postáv z diaľky asi štyroch metrov a rôznych uhlov ich tvárí. Túžba hlavného hrdinu po ženách je naštarotvaná práve po párty. V 9. minúte sa obraz mení na farebný pri hrdinovom sne/predstave, kedy na ružovo-fialovom pozadí pozoruje chodiace ženy. Sen sa vyvíja, zobrazuje túžiace ženy na hrdinovi, detail plných ženských pier aj mračiacu sa tínedžerku sediacu obďaleč či lízanie ušných lalôčkov za doprovodu šokujúcej, napínavej, dramatickej hudby. Ale čo je najhoršie, predstavy končia preliatou krvou. Po viac ako dvojminútovom sne sa vraciame znova ku čiernobielej. Farebné fragmenty v čiernobielom filme sú pre Wakamatsua z tohto obdobia typické. Hiroshiho dospelý brat mu dá skoro bezdôvodne facku. Hiroshi zasa pozoruje jeho a jeho ženu, ako majú sex a začne skákať po podlahe, aby ho narušil. Hiroshimu sa prihovára spolužiačka Itsuko, ktorej otec Shunpei Mihara chce vyjednať lepšie podmienky pre robotníkov, no myslí si, že odbory ho zradia. Ona je na neho hrdá a pozitívne naladená. Hiroshimu vraví, že sa chce dobre vydať za úspešného chlapa, on jej ale vraví, že každý chlap po univerzite zapadne do nejakého nezaujímavého office jobu. Na ich kamarátskom posedení pri rieke, čo iniciuje ona, ju on chce pobozkať, no ona ujde. Jeho brat Yuichi dostane od šéfa, prezidenta spoločnosti, úlohu – vyhodiť jej otca z nejakého hodnoverného dôvodu. Šéf zasa spáva z jeho ženou, ktorá Nakajimu sleduje a pohŕda ním ako malým dieťaťom. Hiroshi nachádza v pouličnej nočnej bitke záchrancu v Amaonim, ktorý kedysi viedol štrajk a bol preto vylúčený zo školy. Jeho odvaha je odmena ženou, ktorá ku nemu vzhliada a on má konečne prvý sex, pri ktorého scéna je podkreslená výrazným tlkotom srdca. Postupom času sa vyvíja a dokonca vydiera bratovu ženu. V závere sa ku Amonimu Hiroshi vracia a scény sú farebné. Po nej sa dočkáme záberov na ruku, ktorou to hrdina spravil a prestrihov na tri jedlá s červenými omáčkami. Nie je to ale tak nechutné, ako podobné scény v neskoršom Hasebeho neskoršom Bōkō Kirisaki Jakku. S hlavným hrdinom sa zahrá nešťastná súhra náhod, no scénam chýba väčšia katarzia. Pre milovníkov áut sa tu nájde pár kúskov mne neznámej značky. Scéna prvej vraždy je zaujímavá, čo sa pinku a exploitation týka, nie však toľko ohľadom prežívania hlavného hrdinu. Auto čakajúce v noci na iné auto pripomína kultovú gangsterku. V exteriérových scénach sa podarilo scény rozjasniť slnečným svitom. Wakamatsu sa nesnaží urobiť z párty scén nejaký kult, umne ich ale strihá so sexom Yuichiho a jeho ženy a modlením sa Hiroshiho matky. Wakamatsu ponúkol po 64. minúte viaceré statické obrazy, ktoré striedal s klasickým videom počas scén párty, pričom hudba počas oboch druhov obrazu beží v poriadku. Doba natáčania bola iná. Za facku nevernej žene by bol dnes jeden z hrdinov odsúdený možno celou spoločnosťou. Ochrancovia práv zierat by sa asi nepotešili odrezaniu hlavy kuraťa a chodením s jeho mŕtvolou po ulici. Režisér pracuje so svojmi tradičnými témami – mladý, spočiatku sexuálne deprivovaný muž nevidí vo svojom kariérnom živote priestor na zlepšenie, hľadá cestu, ako z toho von a vyberá si tú najhoršiu, tiež s ľavičiarskou témou - bojom robotníkov za lepšie podmienky. Wakamatsu sa tu ale ešte nepúšťa do opájania sa pinku scénami tak, ako trebárs o 3 roky neskôr vo svojich filmoch, čo sa viac zameriavali na znásilnenia a vraždy žien. Tu sú sexuálne scény krátke a zo zapojených osôb odhaľujú akurát tváre, krky a lýtka. Wakamatsu mal týmto filmom odkázať na taiyozozoku filmy päťdesiatych rokov, k čomu sa ale nemôžem vyjadriť bez zhliadnutia týchto filmov a lepšieho pochopenia konceptu. Wakamatsuho mix tém nemal pre mňa taký úžitok, ako jeho lepšie zameranie sa vo výraznejších kúskoch.

Masao Adachi režíroval, Koji Wakamatsu produkoval. V prvej minúte vidíme veľký múr nejakej pevnosti, počúvame klasickú, románovú vážnu hudbu a gynekológ začína svoje rozprávanie. Momentálne je označený za blázna. Prax vykonával spolu so svojou ženou Mitsuko, sestričkou. Dozvieme sa čo to o tehotenstve, je tu zobrazený aj pôrod. Mitsuko sa hnevá na nezodpovedný mladý pár a potom im vysvetlí, ako sa plod vyvíja. Po spokojnosti budúcej mamičky prichádza na scénu hlavný hrdina, ktorý páru vyčíta náhlu zmenu nálad a hovorí ku divákovi do kamery o svojej práci, počte tisícov detí, čo potratil a jeho zamýšľanie sa nad nezodpovednou kultúrou. Aj v tomto filme, ako to je už u Wakamatsua zvykom, sa rieši znásilnenie a dáva sa do súvislosti zo sákazom prostitúcie 10 rokov dozadu. Chce preto vytvoriť maternicu mimo tela žien. Hovorí, že momentálne je nemožná úprimá diskusia o sexe v čase vojny a vyrovnávania sa s nepriaznivými dôsledkami kapitalizmu. Tiež wakamatsuovská a a adachiovská téma. Doktor sa musí vyrovnať aj s nápadmi nymfomanky, ktorú lieči uspokojovaním erotogénnych zón mimo pohlavných orgánov. Pinku sa ale veľmi nedočkáme. Z opojenia ženským telom vidíme totiž len výsledok na doktorovom stole, z ktorého sa stáva poúčanie o morálke. Kamera strieda blízke pohľady na tváre postáv napríklad spod stola so vzdialenejšími, kedy vidno skoro celé telá hercov. Po 50. minúte tu je komediálna hudba, ako keď sa podarí výrazný husársky kúsok. Vrchol filmu nemal tú správnu katarziu. Herci vybraní do daných úloh hrajú obstojne, no na Oscarov by to nebolo. Nastolenie dôležitých spoločenských otázok ešte neznamená kvalitný filmový zážitok. Tu sa to nepodarilo vplyvom nezaujímavých postáv, s ktorými ich osudy nedokázal divák prežívať a málo zaujímavou formou rozprávania príbehu a jeho zobrazenia.

Casca vyčíta Gutsovi jeho nezodpovedné správanie v bitke. Grifftih mu vraví, že plány si vystaval aj podľa toho. Grffithovi je pridelené územie – kráľovstvo – za zásluhy v bitke. Jeho plán sa plní tak, ako si to vysníval. Guts odhaľuje pascu a zachraňuje veľa vojakov, aj Griffitha. Epizóde chýba poriadna bitka, ale nie všetko vo vojne je zase extrémne napíanavé. Kráľ Midlandu má za stolom nespokojných podriadených s Griffithovou bandou, ktorá získala významné postavenie. V závere sa Grifftih chytá za beherit a môžeme sa tešiť na Zodda.

Judoau vedie priateľský rozhovor s Griffithom, v ktorom mu vysvetľuje, ako as veci majú. Epizóda má aj voľnejšie scény. Griffith s Gutsom sa oblievajú kýbľami vody, ale Griffith Gutsovi povie o svojom beherite a keď mu ho hodí, ožije. Epizóda vysvetľuje vzťah Gutsa a Gambina a prečo ho Guts musel zabiť. Tento flashback je najlepšia časť epizódy. Griffith Gutsovi vysvetľuje svoje videnie sveta a dej končí bitkou jazdy. Mali sme tu aj intenzívnejšie epizódy.

Súboj Griffitha a Gutsa je opäť napínavý, Guts dokonca okrem guráže, čo ide cez vlastnú krv, využíva aj zákernú taktiku – šplechnutie zeme mečom do očí protivníka. Griffith sa ale nedá zlomiť kvôli svojim schopnostiam a fight IQ, aj keď skočenie na meč vyzerá nereálne a nie je zobrazené. Dočkáme sa aj vykĺbenia ramena. Zbrane rinčia aj nad rámec svojho pohybu, ale v podstate tak dotvárajú atmosféru. Počas dialógov súboja tu máme meditačno-napínavú hudbu. Po Casciných slovách Gutsovi zasa zaznie dramaticky moderná hudba ranených citov, ktorá ale zároveň uvoľňuje. Pri nočnom prepade zásobovacieho tábora hrá hrdinsko-romantická hudba. Od dupotu koní útočníkov sa trasie pomyslená kamera. Poteší celková vojenská taktika nad jednotlivé súboje, ktoré v bitke nie sú výrazné. Opäť výborná epizóda.

Počiatok Gutsových dobrodružstiev. Zaujme klasické striedanie statickej a dynamickej animácie v tomto seriáli, kde tá statická ponúka väčší šok a atmosféru, tu pri dobýjaní brány mesta. Pred mocným obraom v brnení so sekerou, sivým rytierom Bazusom, padajú nepriatelia ako muchy. Jediný, kto sa mu odváži postaviť, je práve Guts. V epizóde sa nedeje všetko na jednom mieste. Mesiac, krv, obleihacie stroje, ranení a mŕtvi, to je atmosféra ďalšej statickej animácie. Guts nechce pokračovať v armáde, lebo boj skončil a opúšťa žoldnierov. Griffithova armáda síce ustúpila, ale utáborila sa neďaleko dobytého hradu. Tam Gutsa prepadáva Corkus, no po strate mužov musí nastúpiť Casca a dokonca Griffith. Súboje sú zaujímavé, napínavé a akčné, vždy podľa schopností bojovníka, väčšina je ale krvavých. Jediná slabšia vec v epizóde je Gutsov sen, keď ako malý bojuje s veľkým mečom v hmle proti démonovej ruke, poteší ale, keď neskôr bojuje aj proti démonovi. V tejto časti ale zaujme strih animácie, ktorá znázorňuje pohyb démonovej ruky. Keď vidí, že je boj márny, žiada o pomoc Gambina, ktorý ho učil boju, no nakoniec ho zabil. Môžeme si domýšľať, či dôvodom nebolo zneužívanie, keďže Guts bol extrémne agresívny po chytení za ruku od veliteľa žoldnierov. Po prebudení mu Griffith vraví, ako ho hodnotí, čo sa horkokrvnému, drsnému hrdinovi nepáči. Epizóda končí v najlepšom, v druhom súboji Gutsa a Griffitha, rozumu proti hrubej, riskujúcej sile. Výborný, akčný, atmosférický začiatok.

Buster Keaton chce byť bohatým biznismenom, aby získal ženu. Ukradne peniaze, od zlodeja kupuje nábytok, čo nie je jeho a telefonuje koňovi, ktorého legálne kúpil, aby ho vozil a nestál len tak podaromnici. Nápadov na útek pred policajtami vo vtedajšom meste je tu neúrekom, pobaví aj Keatonov balans pri vyvažovaní horizontálne postaveného rebríka, ktorý sa snažia na svoju stranu nakloniť skupiny policajtov.