Arkanoid

Krátky dokument prinášajúci možné vysvetlenia ohľadom regenerácie zranenia nohy McGregora po jeho treťom zápase s Poirierom a tiež zmeny jeho muskulatúry a stavby tváre a rúk. Spracovanie výborné, ale stále je tu priestor na špekulácie.

„Here we go. See you in the afterworld.“ Úvodná hláška napumpuje zvedavosť v súlade so smutnou, ale rytmickou hudbou. Pohľad zhora na dedinčanov objímajúcich sa pod rozkvitnutými ovocnými stromami rozhodne poteší. Ibaže by to neboli dedinčania, ale Japonci objímajúci sa mechanicky so zahalenými Arabmi. Jeden z Japoncov ale má emócie a teší jarnému zakvitnutiu. Harmonická, pozitívna hudba kontrastuje s napätými pohľadmi Japoncov na letisku pri otváraní kufrov. Majú v nich zbrane a naposledy sa rozlúčia. Samotný masaker nevidíme, ale stále znie harmonická hudba. Vidíme len smrť dvoch z trojice – vybuchnutím granátov, ktoré použili na svoju samovraždu. Granát tretieho nevybuchne a je zatknutý a uväznený. Nedostáva ani smrť, ale doživotné väzenie, čo nesie sklamane. Vraví, že znamenitá, krásna príroda pri výcviku jeho a ďalších teroristov motivovala. Prijíma dohodu vyšetrovateľov, že im povie o ďalšom pláne teroristov a oni ho nechajú zabiť sa. Podajú mu však nenabitú pištoľ, čo ho rozzúri. Táto scéna je štylizovaná nervydrásajúcou hudbou. Je mučený, zajatý v okovách, nemôže vstať a má preludy. A neustále opakovanie uvedeného začne veľmi rýchlo nudiť. Po výcviku, v ktorom ho naučia žiť ako psa, ho dajú do jednej cely s väzňom/hercom, ktorý ho tiež cvičil. Jeho šikane v osamení sa však hneď ubráni a láme mu ruku v lakti aj zápästí. Herec v hlavnej úlohe hrá šialenca prinajmenšom obstojne. Strihač mal ale dovolenku a tak nepomáha nasadiť únosné tempo utrpeniu a vyšinutým predstavám hlavného hrdinu. Od Adachiho ma ale potešili viac 2 filmy v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch.

Videl som 83 min. verziu. Dokumentárne titulky predstavujú devätnásťročného mladíka, ktorý pomocou ručnej zbrane zabíjal minulú jeseň za štylizácie veľkého, japonského bubna. Poteší zachytenie ľudových tradícií v pochode. Hudba ku nim sa zdá byť nevhodná. Kamera nikdy neukazuje sériového vraha, ale možné prostredie, v ktorom žil. Film tak ide veľmi mimo mňa, keďže nedostatočne prepája rozprávanie rozprávača a kamery.

Mladá stredoškoláčka Yasuko premýšľa o sexe, pričom ju uspokojujú dvaja rovesníci a rovesníčka sa pýta na to, čo cíti. Pýtajú sa tiež nahnevaní chlapci, čo cíti. Vyčítajú jej, že spala s učiteľom a nevie potvrdiť, že sex je zbytočný, na tom sa predtým dohodli. Chcú poraziť sex tým, že z neho nebudú cítiť potešenie. Yasuko tvrdí, že je tehotná a zastaví tým aj drsnejšie zaobchádzanie, ktoré rýchlo odpúšťa. Dominantnejší z chalanov dokonca zoberie partiu pozrieť sa na sex jeho mamy, aby sa opýtal tehotnej, či cíti pri sexe to, čo jeho mama. Potom sa všetci rozhodnú, že z Yasuko spravia prostitútku a tá má priemerne 10 klientov denne. Z politických postojov tu nemáme nič, ak nerátame experimentálny postoj ku sexu, kamera ale zachytí hrdinov filmu dívajúcich sa na armádnu prehliadku. Film je formálne zaujímavý, pri niektorých dramatickejších scénach prepína do farby, ale ťažko povedať, v čom sú iac dramatickejšie ako predošlé, ktoré boli čiernobiele. Kamera tiež ponúka zobrazenie odrazov zrkadlových plôch. Byť príliš intelektuál a nevedieť vypnúť samotný sex kazí, ale to je na inú debatu. Možno japonská mládež alebo dnešná liberálna v tom nájde viac hodnoty. V poslednej polhodine sa film mení z mechanického prežívania a hodnotenia života na niečo viac, a to, že nikto nemôže pochopiť toho druhého stopercentne a najmä, keď sú medzi ľuďmi priepastné rozdiely. Potom tu máme predsa len snahu o vzťah a v závere uvažovanie o samovražde z nepremyslených dôvodov. Yasukine predstavy/spomienky s krvavou brutalitou v závere sú trochu pritiahnuté za vlasy, možno majú význam v jej prežívaní, ale ja som ho nenašiel. Za Yasuko otrávenej plynom prichádza učiteľ, s ktorým spala a vraví jej, že by mala byť viac beautiful v čase svojej samovraždy. Postavy nedokážem plne prežiť.

Film je už do začiatku vyhrotený tak, že divák rozmýšľa, kto prvý vybuchne a kto koho odstráni. Scéna starej boháčky v stoji medzi plaziacimi sa prisluhovačmi je pôsobivá. Z formálneho hľadiska poteší aj druhá scéna dotieravého, slizkého známeho, z ktorého kamera najprv zobrazí jeho práve rozprestieraný dáždnik, až potom slávnostný úsmev a mudrovanie hlavnému mužského hrdinovi. Okrem milostného trojuholníka je tu aj majetkový štvorec, ktorý sa s milostným trojuholníkom na 75% zhoduje.  Rozhodnutie ohľadom premyslenej vraždy a zahladenia stôp si vyžiada aj riskantné momenty, kedy páchatelia pre získanie dôveryhodných svedkov zastavia auto naložené obeťou a mŕtvolou. Z drámy a pinku sa film pekne preklápa do vražedného thrilleru, za aký by sa nemusel hanbiť ani Hitchcock, keby sa zameral na ambivalentné, a nie na kladné postavy.

Čiernobiely obraz. Stredoškoláci fajčiaci na poli prirovnávajú tankistov v prechádzajúcich tankov ku white collars robiacich kariéru. Študentky nevidiace študentov zasa snívajú o sexe s vojakmi a študenti ich počúvajú. Hovoria o pláne zničiť ceremóniu odovzdávania diplomov. Študenti pred ne prídu a pokúšajú sa ich znásilniť, no ony sa ubránia, vďaka tomu, že sú tri a oni dvaja. Pri úvodných titulkoch vidíme pohybujúce sa svetlo baterky v škole, ako v horore. Do toho hrá veselá militantná hudba. Zoberú diplomy a namiesto nich tam dajú odkaz podpísaný absolventmi, že neprišli do školy, aby sa naučili, ako to chodí v manželstve. Porazenie vojakov jediným úderom do semenníkov vyznieva len komediálne, lebo je samozrejme nereálne. So zbraňami okradnutých vojakov sa ukryjú v lese. Veľmi rýchlo ich však odhaľuje premotivovaný vojak, ktorý ich zajme a študentku, čo ho napadla, vyzlečie, akoby sa ju chysta znásilniť a od ostatných chce, aby pritom spievali. Začne jej tľapkať rukami o hruď tak, ako to robia deti. Táto scéna svojou absurdnosťou doterajší dej oživuje. Vydieranie školy nafunguje podľa predstáv, jednota skupiny sa načas rozpadne a všetci si uvedomia, že nedosiahli veľa, dá sa povedať, že nič. Z neznámych dôvodov sa film v 50. minúte prepína z čiernobielej do farby, neskôr ide do čiernobieilej a v závere znova do farby. Film intelektuálny svojimi postavami, jednoduchý dejom a trochu nudný tempom.

Trpezlivý moderátor, ktorý sa drží faktov.

Muž uväzuje o konár 2 slučky, no s milenkou si to nakoniec rozmyslia. Ona navrhne drogy, tak pijú. Ráno si myslí, že len sám prežil, no po chvíli trasenia ženou sa mu ona smeje, že ich samovraždu nemyslel vážne, necítil sa skutočne vinný za krádež peňazí zo spoločnosti, kde pracoval a že vymenila polovicu práškov na spanie za lieky na žalúdok. On to ale bral vážne a ženu uškrtí filmovo, dlaňami. V tejto scéne nie je film červený, ale stále čiernobiely. To by bol prológ. Cez úvodné titulky hrá pohodová, trochu melancholická pieseň. Hlavný hrdina sa zamestná v malom meste, kde si nájde aj prácu salesmana. Tam sukničkárom, čo pristane ku výberu jeho herca s mohutnou tvárou. Starší kolega mu radí zviesť vydatú štyridsiatničku, majiteľku hotelu. Dve jeho milenky sa zatiaľ medzi sebou pobijú. Obe pracujú spolu ako gejše a Ushiwara napadne Kiku, lebo má pocit, že s ňou hlavný hrdina spáva. Hlavný hrdina je sám v sklade oblečenia a príde tam mladá upratovačka, ktorá si ho nevšimne a začne masturbovať. On ju pozoruje a kamera sníma jej lýtka v popredí a medzi nimi vzdialene jeho. Uschiwara je zákazníkom neokrôchane vyzvaná na striptíz a prijme. Pri zhodení rúcha však zákanzíkov dráždi len jemným poodhľavaním partií, na ktoré sú zvedaví menej, až s nimi vybabre a ide sa poza plentu obliecť. Opitej Kiku to však nedá a v rámci konkurenčného boja sa rozhodne zákazníkom predviesť iný striptíz. Odhodí nohavičky a pod sukňou objíme sklenú fľašu tak, že ju nevidno ani s vyhrnutou sukňou po kolená. Ženská súťaživosť býva niekedy aj zábava a v tomto filme tomu tak je. Po tomto čísle to práve drzého zákazníka stimuluje, tak ju napadne s úmyslom znásilniť v malej, opustenej miestnosti. Keď Kiku vie, že sa neubráni, začne hovoriť o cene a vypýta si 5000 yenov, čo zákazník prijme. Ďalší zákazníci ich potajme pozorujú a rozhodnú sa skúsiť šťastie s druhou gejšou. Meno hlavného hrdinu spoznávame, až v jeho nočnej more, keď ho zajme policajt, ktorý ho spozná ako Marukida Sadaa z Tokia. Hlavný hrdina si predstavuje v sne hrozné scenáre vyplývajúce z jeho odhalenia, ako ho vydierajú ženy. Zobudí sa u Uschiwary, ktorá mu vraví, že Kiku spáva s každým pre peniaze, ona taká nie je a  cez jeho predstavu sexu s Kiku mu oznamuje, že je s ním tehotná. Hlavný hrdina je mučený predstavou sexuálneho, psychického mučenia, čo je zobrazené v ružovej farbe. Na Uschiwarine oznámenie a predstavu šťastného života reaguje svojím obľúbeným škrtením. Myslí si, že je mŕtva a začne to ľutovať, že nechcel. Vzápätí sa ale Uschiwara preberá a on ju ide doraziť. Pri jeho prelude jej vysmievania sa sa scéna prepína do červeneho-ružovej. Nevie ju uškrtiť, do toho si slávnostne sľúbi, že neakceptuje ponuku od majiteľky stať sa prvým manažérom v hoteli a bývať tam a ide rezať Uschiwaru britvou po tvári, hrudi a ruke. Uschiwara v jeho predstave vstáva mŕtva zo zeme do sedu, začína po ňom lapať a počuje jej škodoroadostný smiech napriek tomu, že sa nesmeje. Zo svojej predstavy s preberie, odhadzuje zo seba mŕtvolu a ide jej ďalej rezať chrbát aj ruku. Do toho mu už znie jeho škodoradostný smiech, napriek tomu, že sa nesmeje. Vydáva aj zvuky podobné vzlykaniu a kropí si tvár krvou z rezov, no neprestáva. Dokonale zobrazená obsesia. Po doriadení jej tela vyjde z jej domu a obraz je znova čiernobiely. Neodoláva ani ďalšiemu neduhu, a to ukradnutiu peňazí z firemnej kasy. Ide ju zaniesť majiteľke. Povie, že prijíma ponuku práve vtedy, keď by inak majiteľka zrátavala peniaze, čomu sa teraz vyhne. Hlavný hrdina to mal vďaka svojmu prirodzenému talentu, extrovertnosti a šarmu dobre rozbehnuté, no jeho šialenstvo a úzkosť zo záväzkov voči ženám ho dostali mimo legálne koľaje. No jeho šialenstvo je zábavné a je sa na čo pozerať. Problém mám s rozjazdom, keďže na začiatku sa zdá, že hrdinu neskôr dobehne minulosť a nie šialenstvo a tak tu máme veľa normálnych, nevinných scén, ktoré ho ukazujú v lepšom svetle.

Na začiatku máme letiace vetrone, čo poteší dobrodružného ducha, podporené jazzom. Obraz na rozdiel od predošlých filmov Sain a Datai farebný a nie čiernobiely. Na siedmich chlapov pri aute a v aute sa pozeráme najprv zhora. Asi jeseň, kabáty. Kamera sa zameria na tvár chlapa, ktorý vyzerá neiste. Počujeme aj ženský hlas hlasno hovoriaci do ozývajúceho sa priestoru. Auto sa nedarí naštartovať. Chlap zmätene pozerá, fajčí a vidí šťastnú ženu, ktorá ku nemu beží a na druhej strane hrabáčov, ktorí ťahajú hrable za sebou po piesku. Stane sa prvý zo zobrazených incidentov, kedy neovládne svoju agresivitu. Do toho hmlistý opar, akoby hmla bola súčasťou dňa rovnako ako slnko a vytvárala tak fantastickú krajinu, resp. snovú atmosféru. Počas filmu je asi trikrát zobrazená nejaká násilnosť alebo surreálna násilnosť, za ktorou nasleduje kresba škaredých, deformovaných ľudí, ktorá zobrazuje práve tento násilný incident. Z formálnej stránky rieši Adachi zjavovanie sa vecí mágiou bohužiaľ len strihom, čo v tomto roku trochu zamrzí, ale vzhľadom na menší rozpočet sa to dá pochopiť. Filter obrazu sa mení na ružový pri scénach na zdanlivo nekonenečných schodoch. Dej je absurdný, ako v predošlom režisérovom Sain a tiež nie je jasné, čo je realita a čo predstava. Fanúšikovia dadaizmu si prídu na svoje, ja som filmu neporozumel. Hlavnou témou je asi vracanie sa ku svojmu mladšiemu ja, možno ku vnútornému dieťaťu, ktoré hlavný hrdina zatratil a chce ho oživiť, lebo nevie, kým sa stal. Tomuto by zodpovedalo miznutie všetkých vecí, ktoré používate v detstve, ako bicykel, basketbalová lopka, kniha, špeciálne hodiny, ktoré necháva mág, ktorý hlavného hrdinu psychicky mučí a poodhaľuje mu z neho samého niečo, miznúť. Interpretuje sa to ale len veľmi ťažko.

Prvý celovečerný film režírovaný a zároveň napísaný Masaom Adachim, známym skôr ako scenárista filmov Kojiho Wakamatsua má len 55 minút. Anglický názov na čsfd ešte nie je, tak vám ho prezradím – Closed Vagina. Práve o tom je tento film, o žene, ktorá nesexuje vo svete, čo ju vníma ako objekt túžby, resp. sexuálny objekt. Začína sa lekárskym termínom, netradičným zobrazením názvu filmu a škrípavými zvukmi. Šero, konsenzuálny sex so ženou dole a príliš veľký kontrast čiernej a bielej. Mladý chlap vyzerá byť neuspokojený. Sex je pod plachtou, nie explicitnejší, ako v neskorších Wakamatsuvých dielach. Nepočujeme žiadny dialóg, len búchanie biča. Kamera sa pomaly presúva na sochu ženy ako z doby kamennej, ktorá má oblečenú podprsenku. Nemá ale len torzo, ale komplet telo a kamera upriami pozornosť na jej ohanbie spolu so škrípavými zvukmi. Atmosféra sa Adachiho dielu rozhodne uprieť nedá. V piatej minúte dostávame aj dialógy. Žena vraví, že ju nebaví predstierať, že je pes. On vraví, že je už uspokojený, no ju to neuteší. Hlavná hrdinka sa bodne nožom na maslo do vagíny. Máme tu aj asi krematórium. V ňom pripravujú mŕtvolu starej ženy na poslednú cestu za sprievodu pridaných škrípavých zvukov. Na pohrebe už chýbajú titulky, ktoré sa objavia o chvíľu neskôr. Niekoľko postáv stojí nad niečím nerozoznateľne bielym položeným na stole. Dozvedáme sa, že ide o to ľudské telo starej mamy, rozložené na kosti po spálení, ktoré pomenúvajú toto sú nohy, členok, bok. Pri tejto scéne už nemáme škrípavý zvuk, ale napínavé zvuky potupného vybitia, ktoré dodávajú scéne pravidelne sa opakujúcu nepravidelnosť. Scéna je aj vďaka možnej naturálnosti, a vďaka štylizácii a schovaniu si jednej časti kostí niekým pôsobivá a nechutná. Potom sa deje niečo nezrozumiteľné kvôli obrazu vo výrazne bielej farbe, podporeného šokujúcimi, náhlymi zvukmi. Potom tu máme nejaký surrealizmus, kde hlavná hrdina leží oblečená tvárou k posteli vysilenej nejakými plagátmi alebo novinami a štyri postavy okolo nej chodia a do postele zatĺkajú klincami tie plagáty či noviny, pričom počujeme bičovanie mladíkom a vidíme jeho výraz tváre. Vidíme nohy bicyklujúce v priestore, niečo akoby náhly úder a strih a náhle nájazdy kamery na ženy jediace kvety a pozerajúce do neprítomna. Zádumčivá hlavná hrdinka nasadne do autobusu a počujeme nejakú jej myšlienku ohľadom operácie. Pri jazde autobusom tu máme obraz na ňu prelínajúci sa s obrazom okolia. Vstupuje do miestnosti so zvedavým, plíživým pohľadom a nabok položenou hlavou. Položí sa na zem a odpadáva. Potom vidíme ošetrenie lekárov a komentovanie rany. Počujeme dialóg páru o smrti a sexualite no nevidíme ich hýbajúce sa pery. Surrealizmus pokračuje a vôbec nie je isté, či tam je aj niečo reálne a ako to interpretovať. Lynch by mal ale radosť. Atmosféra pri určitých scénach ale nie je všetko a vďaka nie úplne zorozumiteľným scénam a deju som príbeh a film nemohol naplno prežiť.