dr.horrible

Všetci okrem Poitiera a manželky zavraždeného boli sprostí možno až trochu moc. To mestečko musela byť naozajstná prdel. Oscar za scenár ‘67 by som povedal fajn, keby to ovšem neporazilo Absolventa.  Steiger top. Rip Jewison.

Ťažká halucinácia. Vizuálom je to asi jak keby Caraxova Annette stretla Karla Zemana. Neustále kombinovanie humoru so sexom, a filozofovanie, pri ktorom si nie som istý, či od nás Lanthimos chce, aby sme nad tým rozmýšlali, smiali sa na tom, alebo sa smeje on na nás. Trochu mi nesadlo zvážnenie v prechode do parížskej časti a herci podľa mňa nie sú na oscara. Ale bavil som sa veľmi. Prvý raz som sa u Lanthimosa bavil. Dajte tomu všetky ceny.

Asi jak Match Point mixnutý Tajomnou vraždou na Manhattane. Nečakal som už od Allena takýto film. O to príjemnejšie to bolo prekvapenie. 85% a Lou de Laâge je veľmi krásna.

Smrť Brittany Murphy som vždy považoval za jedno z najtragickejších celebritných úmrtí. Preto jak bola cute; hrala samé labilné typy, človek mal chuť ju ochraňovať.  Zaslúžila by si lepší dokument. A toto nekonečné opakovanie tých istých verejne známych informácií prestrihávané názormi influencerov, kam si pre príbeh absolútne irelevantná bývalka Brittaninho manžela prišla poplakať, nie je nič než bulvárny brak.  Pár pekných spomienkových montáží v úvode a závere a ústredný song. Zato dve hviezdy.

Výkon Sandry Hüller je zatiaľ jediným, stopercentne oscarovým, hereckým výkonom tohoto roku. Miestami možno trochu papierová, avšak chirurgicky precízna konverzačka a zážitok.

Ťažko povedať.  Z Barkerových kníh mám prečítanú zhruba polovicu, a Druhé knihy krvi (z ktorých Dread vzišiel) sú od neho tým bezkonkurenčne najslabším. Ignorujúc jednotlivé detaily, ich hlavný problém má spoločného menovateľa, ktorým je dĺžka. Vždy je tam nápad, do určitého momentu je to fajn, následne by ale mali skončiť, miesto čoho pokračujú nasilu vždy ešte nepotrebnou druhou polovicou. Takže tvorcovia adaptácie sa vlastne pokúsili poviedku, ktorej uškodilo prílišné naťahovanie, ešte predĺžiť. Fungovalo by to v áčku, načrtnuté témy majú potenciál na kvalitnú traumu. Bohužiaľ sa ale písali neskoré roky nulté, kedy fičalo explotation, film dostal opäť trápne nahnedlý (resp. nažltlý) look à la séria Saw, a vo výsledku skončil ako béčko, pretože sa miesto psychológie rozhodol sústrediť na nechutnosti a pseudo-depresívne, lacné pokusy o temnotu.

Je možno trochu nezmysel načrtnúť v horore sociálne témy a potom ich adekvátne nerozpracovať, to tu ale nejak nepovažujem za hlavnú slabinu. Tvorcovia mali evidentne toho dosť napozeraného (najjasnejším inšpiračným zdrojom je tu jasne Ajov remake Hory majú oči) a chceli svoje obľúbené motívy sami zúžitkovať. A pracujú s dobrými nápadmi (vnútorný nepriateľ, viacnásobné ohrozenie, tlmenie zvuku v akčných scénach), s výnimkou jedinej  (svadobná noc) ich však ani raz nezvládnu kvalitne spracovať, nakoľko im aj pri veľkej snahe chýbajú potrebné schopnosti a ich dielo tým trpí do tej miery, že v závere už je bohužiaľ smiešne.

Guilty pleasure. Bol som jeden zmála tých, kto sa tešili, objektívne je to ale miestami veľmi zlé. Väčsina scén s Iman Vellani a jej rodinou je jak keby zle zahraných. To buď, alebo nezapadajú do tímovky. A humor a réžia niektorých scén (napr. to švihadlo) sú skoro až úbohé.  A krátka stopáž evokuje dojem nepretržitej (nudnej) akcie. Fajn je koncept. Striedanie štylizácie niekde medzi Garethom Edwardsom a Galaxy Quest mi vlastne vyhovovalo; na zábery planét sa dobre pozerá a mačky takmer fungujú. Potešili Memories, aj “Oh, Captain, my captain.” Finále fail. 50%

Prvé dva startrekové filmy sú ukážkovými príkladmi lepších a slabších epizód. Nápadité, menej akčné, veľa Spocka x béčková strielačka a menej Spocka. V závere krásny vizuál, preto 70%.

Ako sci-fi (neviem čo, snaď thriller?) slabšie, ale scény s Mary Steenburgen sú super.