dr.horrible

Ťažko povedať.  Z Barkerových kníh mám prečítanú zhruba polovicu, a Druhé knihy krvi (z ktorých Dread vzišiel) sú od neho tým bezkonkurenčne najslabším. Ignorujúc jednotlivé detaily, ich hlavný problém má spoločného menovateľa, ktorým je dĺžka. Vždy je tam nápad, do určitého momentu je to fajn, následne by ale mali skončiť, miesto čoho pokračujú nasilu vždy ešte nepotrebnou druhou polovicou. Takže tvorcovia adaptácie sa vlastne pokúsili poviedku, ktorej uškodilo prílišné naťahovanie, ešte predĺžiť. Fungovalo by to v áčku, načrtnuté témy majú potenciál na kvalitnú traumu. Bohužiaľ sa ale písali neskoré roky nulté, kedy fičalo explotation, film dostal opäť trápne nahnedlý (resp. nažltlý) look à la séria Saw, a vo výsledku skončil ako béčko, pretože sa miesto psychológie rozhodol sústrediť na nechutnosti a pseudo-depresívne, lacné pokusy o temnotu.

Je možno trochu nezmysel načrtnúť v horore sociálne témy a potom ich adekvátne nerozpracovať, to tu ale nejak nepovažujem za hlavnú slabinu. Tvorcovia mali evidentne toho dosť napozeraného (najjasnejším inšpiračným zdrojom je tu jasne Ajov remake Hory majú oči) a chceli svoje obľúbené motívy sami zúžitkovať. A pracujú s dobrými nápadmi (vnútorný nepriateľ, viacnásobné ohrozenie, tlmenie zvuku v akčných scénach), s výnimkou jedinej  (svadobná noc) ich však ani raz nezvládnu kvalitne spracovať, nakoľko im aj pri veľkej snahe chýbajú potrebné schopnosti a ich dielo tým trpí do tej miery, že v závere už je bohužiaľ smiešne.

Guilty pleasure. Bol som jeden zmála tých, kto sa tešili, objektívne je to ale miestami veľmi zlé. Väčsina scén s Iman Vellani a jej rodinou je jak keby zle zahraných. To buď, alebo nezapadajú do tímovky. A humor a réžia niektorých scén (napr. to švihadlo) sú skoro až úbohé.  A krátka stopáž evokuje dojem nepretržitej (nudnej) akcie. Fajn je koncept. Striedanie štylizácie niekde medzi Garethom Edwardsom a Galaxy Quest mi vlastne vyhovovalo; na zábery planét sa dobre pozerá a mačky takmer fungujú. Potešili Memories, aj “Oh, Captain, my captain.” Finále fail. 50%

Prvé dva startrekové filmy sú ukážkovými príkladmi lepších a slabších epizód. Nápadité, menej akčné, veľa Spocka x béčková strielačka a menej Spocka. V závere krásny vizuál, preto 70%.

Ako sci-fi (neviem čo, snaď thriller?) slabšie, ale scény s Mary Steenburgen sú super.

Niektoré Wajdove výjavy sú pôsobivé.  Predloha je okresaná na jednu z dvoch hlavných dejových línií, čo prekvapivo nevadí, len keby to nebol taký zmätok. Jeden z tých prípadov, keď sa v tom neorientuje ani človek, ktorý ju čítal.

Ženský, psychologický film. Z Coppolovej to najviac pripomína Máriu Antoinettu. Herci nemajú úplne moc priestoru sa prejaviť, ale typovo je to presné. Caillee je zlatíčko a Elrodi dobrý imitátor. V druhej polovici by to možno znieslo trochu skrátiť. 75%

Dve hodiny klišé, aby sme si mohli zopakovať finále Rogue One. Od Edwardsa som čakal objavnejší film.

Je to televízák, takže oproti Hotelu a Shake Hands pôsobí ako chudobnejší príbuzný, ale silu to má. Je to také viac civilné a špinavé. Niečim vzdialene pripomínajúce Killing Fields. Tiež je to viac kritické k západnému spoločenstvu, ale nie až tak, ako by človek od Raola Pecka čakal. Predsalen, bol ešte len rok 2005.

Masterclass trápnosti. A tak končí môj rok s Officeom. Časť som videl, časť som prežil; nech je ďalší rok menšia kopa hoven! PF’24 ✌️