MontyBrogan

Pri pozeraní muzikálov, a obzvlášť tých veselých, mám počas každej pesničky pocit, že mi niekto strčil hlavu pod vodu a núti ma vydržať. Niežeby na tej vode nebolo nič pozitívne, ale občas potrebujem zdvihnúť hlavu nad hladinu, nadýchnuť sa a sledovať film, v ktorom postavy medzi sebou komunikujú normálnou hovorenou rečou a pohybujú sa chôdzou, nie tancom. Mary Poppins je obzvlášť naivná a dlhá, no jej postava v spojitosti s Julie Andrews, ktorá ju stvárnila, je proste dokonalá. Len za ňu tie tri hviezdy, a ešte možno za odreagovanie sa v tom fantastickom svete. Ale hlavne ňou som bol unesený ako rozprávkový dáždnik vo vetre. A nechal by som sa tým jej uniesť kľudne aj do Disneyho kreslenej krajiny a riskoval, že mu tam niekde pošliapem copyright.

Nie, toto som nenapísal. Musel to okomentovať niekto iný, kým som bol preč. Asi sa len zabudol odhlásiť z čsfd. Ja som ten film totiž hodnotil bez komentára. Počkať, vidím môj nick! No stále si nepamätám, že by som písal niečo podobné. A dal som vôbec rovnaký počet hviezdičiek, alebo to robí niekto za mňa? Skúsim si to refreshnúť. Tak, a teraz tam nemám hodnotenie vôbec. V tejto alternatívnej realite som sa zrejme rozhodol pre iný film, alebo úplne inú činnosť. Idem sa teda opýtať vedľa, či nevedia, čo sa deje. Ale čo keď tam zbadám len seba, sediaceho pri počítači? Dá sa tomu veriť? A mám to vôbec vyskúšať? To len pre ilustráciu. Lebo Koherencia prebiehala podobne, no diali sa tam pochopiteľne o trochu zaujímavejšie veci. Svet je totiž plechová krabica, v ktorej sme uzavretí na odvrátenej strane kométy. A až po otvorení sa zistí, či sme prežili, alebo nás už stihla príliš ožiariť. Sme očíslovaní a máme jeden suvenír. Prípadne ešte drogy, pre tých, ktorí si myslia, že im pomôžu. Ale to je asi tak všetko. A ešte je tu ten neurčitý pohľad Schrödingerovej mačky, ktorý nám zlomí srdce, keď zistíme, že nemôžeme pochopiť všetko, nech už to dopadne akokoľvek.

Tak toto sa možno stáva niekde na svete každý deň. Už len tá predstava je pekná. Alebo ani nie. Woody Allen tuším povedal, že len nenaplnená láska je romantická. Woody toho o vzťahoch ale povedal naozaj veľa. A niečo z toho sa stáva určite. A už len tá predstava je pekná. Alebo ani nie. A tak ďalej, nazvime to kolobeh.

Ďalší pekný pokus o rekonvalescenciu amerického svedomia. A tiež slávny, čomu sa nečudujem. Pretože tým, ako sa venuje každej jednej postave, vťahuje diváka do deja a necháva ho skoro až zabudnúť na to, že od natočenia uplynulo cez 50 rokov. Ale! Žiaľ je zábavnejší, keď zobrazuje deti hrajúce sa okolo domu, než počas tých najpodstatnejších scén (súdny proces). Aj pasáže s deťmi majú svoj význam, čo je od začiatku jasné, vďaka tomu, aký veľký priestor dostali. No nemali by byť jediným oživením zdĺhavého filmu. Koniec je potom veľavravný, ale pre mňa hlavne rozporuplný. A ťažko povedať, či iba spravodlivý, alebo aj kontroverzný. SPOILER: Človek, ktorého celé okolie pokladá za outsidera, zachráni deti tým, že s nožom zabije muža, ktorý ich napadol. Následne ho dvaja dospelí, a podľa kontextu deja možno aj najrozumnejší ľudia z celého mesta, nechajú byť v blízkosti detí, držať sa s jedným z nich za ruku, atď., ako keby po tomto hrdinskom čine už vôbec nepôsobil nebezpečne. Dalo by sa povedať, že opak je pravdou. Následne túto záležitosť šerif ututlá, pretože zabitý bol len rasistický a hlavne agresívny ožran, ktorý už mal tiež niekoho na svedomí. Čiže spravodlivosť funguje, iba keď sa obíde zákon. Tým končí film. A to ani nehovorím o tom, že napadnutie detí spomínaným ožratým vidlákom mi prišlo celkom vykonštruované. Predsa len musel vedieť, že sú to deti a nepripadal mi ako vyslovene zosobnené zlo. KONIEC SPOILERU, ktorý zabral asi polovicu komentára, ale nemôžem za to, že na tak vážnu tému ide o dosť rozprávkové zakončenie. Prítomnosť Roberta Duvalla však potešila.

Na prvý pohľad obyčajné boat movie (to ja ako road movie, len na lodi:) s jedným párom a jedným stopárom. Pod povrchom sa však ukrýva, a časom vyplavuje na hladinu, strhujúca konfrontácia rôznych prírodných živlov, akými sú napríklad slnko, vietor, dážď, súťaživosť, nevraživosť a príťažlivosť. A najväčší živel, ktorý tu uzrel svetlo sveta, je ale samozrejme Roman Polanski.

Takmer dokonalý zločin sa v nedokonalom svete dokáže udržiavať pri živote nebezpečne dlho. V krimi-thrillere priezračnom ako modrooký pohľad Alaina Delona. Aj ten záverečný výber pitia bol nakoniec podarený ťah, len ešte nevedel prečo...

Milé soft-porno v zmysle: režisér slintá nad mladou herečkou. Ale v peknom prostredí, to sa musí uznať.

Život na horách počas 2. svetovej bol ťažký, aj keď tam vojna bezprostredne nedoliehala. Pre starousadlíkov, aj pre novú tvár, ktorú na toto miesto dohnali okolnosti. Plné ruky práce mali s obživou a udržiavaním vzájomných vzťahov na znesiteľnej úrovni, no tá sa aj tak striedala ako počasie s ročnými obdobiami. A vojna si ich napokon našla aj na sklonku svojej existencie. Príbeh celkom jednoduchý, nádherné prostredie a hudba však obmäkčili moje srdce a zvýšili tak výsledné hodnotenie. Ďakujem jednej osobe (ktorá nebude menovaná nie preto, aby si zachovala súkromie, ale proste nemá rada svoje meno:) za to, že mi vnukla nápad pozrieť si film po rokoch znovu.

Raz by som chcel vidieť film, kde bude nebo a peklo zobrazené menej prvoplánovo a doslovne ako v rozprávkach, ktoré ich stvorili. Jasné, v skutočnosti to všetko stvorili ľudia, ale keby to nerobili tak naivne, možno by sa nezvykli tak často sklamať. Tento film bol natoľko patetický, že pôsobil ako jedna veľká cesta k happyendu, kde nič iné nie je dôležité. A pri tom už aj kadejaký slovenský rapper vie, že cesta je zmyslom a nie len jej cieľ. Gýčové to teda bolo ako titulka nejakej Strážnej veže, ale na druhej strane, maľby na základe ktorých si postavy zvolili nebeské exteriéry, boli naozaj pekné. No aj tak by som hodnotil skôr negatívne, nebyť pár nápadov, ako napríklad, že aj v nebi (po smrti) môže človek snívať. A tým aj zabudnúť, že nežije. Otázkou je, po akej dobe sa to zmení na nočnú moru. Ďalší podnetný nápad bol vzhľad postáv, ktoré nevyzerali ako za života, ale ako chceli aby ich videl ten, kto sa práve pozerá. Od bodov, ktoré spomínam, pretieklo vo filme ešte veľa vody či lávy a nakoniec to všetko dopadlo, ako sa na spriaznené duše patrí. A nikomu nezišlo na um, či nie je trochu problém, že je to už na večnosť. Ok, na poslednú chvíľu tam ešte napchali reinkarnáciu, ale práve od tohto filmu som čakal iné východisko. A hlavne, že vo mne vyvolá nejaké citové poryvy, keďže ma k opätovnému pozretiu donútila smrť Robina Williamsa. To už sú ale moje problémy, on teraz aj tak prinajlepšom niekde slope s Philip Seymour Hoffmanom a sťažuje sa, kto vymyslel pre hercov osobitné nebo, keď je to len práca, čo ich spája. Jeho spoločník mu teda s úškrnom objasní, že to asi nebude nebo, kde sa nachádzajú, ale to druhé. A tak sa spolu napijú a ani im to nezašľape. Aké ponaučenie z toho plynie? Chľastať treba za života a nie za volantom. Trochu od veci, ale aspoň na záver som premostil do morálnej korektnosti.

Panoptikum vrcholového britského humoru. A nekorektného, že to svet nevidel, ale tak ich poznáme a tak ich máme radi. O niečom svedčí aj fakt, že zabudnutie textu, či rozosmiate samého seba vlastným vtipom, predstaveniu len pridáva na kvalite. Starí páni si to neskutočne užili a ja môžem byť len neskonale rád, že aj my s nimi. A ďalej sa už rozpisovať nebudem, pretože every sperm is sacred...