MontyBrogan

Psychologické exploitation, na aké sme zvyknutí od Hanekeho či Lanthimosa, no ich filmy ma nikdy takto nepohltili. Jedná sa o masaker biblických rozmerov, ktorý nemusia za rúhanie považovať len veriaci, ale aj ateisti majúci aspoň trochu radi život. A to je pre mňa horor ako má byť. Surrealistický trip, kde nočná mora a prebudenie znamenajú rovnaký teror. Niečo ako dvojhodinová poukážka na schizofréniu.

Zatiaľ čo prvá časť bola podarená krimi-komédia a druhá priemerná detektívka, tretia má z každého trochu, no charakter zápletky aj prevedenie jej rozuzlenia je asi na úrovni Scooby-Doo.

Najnižšia úroveň veršov, akú si viem predstaviť. A pritom všetci moji imaginárni kamaráti hovoria, že mám dobrú predstavivosť.. Že sa na to prepožičali Dan Pánek a Ondřej Kos, tvorcovia seriózneho filmu Taxi 121, je mi záhadou. Ale môže byť nakrútený ako od Lubezkiho, aj tak sa bude jednať o plytký žvást bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Radovan Masár má dobrý hlas, mohol by robiť dabing, ale poézia ako od 15-ročného, zaseknutá medzi mantinelmi pár motivačných klišé, to je hnus, ktorý dostal filmovú podobu asi len zo známosti. Za tých 12 minút som sa musel niekoľkokrát ošívať od hanby a ani neviem, prečo som vydržal do konca. Nechcem nikoho hejtiť, ale myslím, že komentár vystihne dôvod na hodnotenie lepšie ako lakonická jedna hviezda.

Mám rád filmy z amerického prostredia, no jedna z vecí, ktoré mi na nich vždy vadili, sú študentské spolky s ich rituálmi a elitárstvom. Táto komédia aspoň ukazuje, že či už ich tvoria impotentní športovci, vojenské gumy alebo flákači v hlavných úlohách, všetci sú rovnako dementní.

V pohode rozprávka, až na to, že zakliata princezná miestami pôsobila ako strojca všetkého zla. Vždy, keď ten démon niečo vyviedol, bola tam aj ona. Ako keby chcela Ondra k nemu prilákať. Vysvetlením má byť, že zloduch ju na to zneužíval. Ale čo tá lesná babička? Ako to, že vtedy nebola v moci zla? Ja by som jej neveril, milé deti.

Človek sa učí celý život. Ak žije dosť dlho, tak spoločnosť s ním. A keď má šťastie, dožije sa aj zmien v jeho prospech. Nič nové pod slnkom. Ale feel good film to nepochybne je. Až sa čudujem, že ho nenatočil Rob Reiner. Neskôr sa však aj jemu spojili cesty s Morganom Freemanom. A nie raz. Pre mňa to boli dokonca lepšie skúsenosti než táto oscarovka. Ale to už je iný príbeh.

Psychologický ponor do zbližovania sa s nebezpečenstvom. Na jednej strane snaha zachrániť sa, na druhej chuť sebe aj ostatným dokázať, že sa tomu dá vzoprieť, dokonca možno vyrovnať. Trochu jednoduchšie bol podobný konflikt zobrazený v novšom Truth or Consequences.

Bromance! To je dôvod, prečo sa mi žiadna detská scéna nezdala byť navyše. V dospelosti to už fungovalo menej. Ani sa nečudujem. Za 30 rokov zostarne všetko, okrem vnútorných démonov, keď im stačí strach ako jediná potrava.

Príbeh jednej emancipovanej traumy, ktorá slušne vyjebala s obomi stranami zákona.

Hlavná hrdinka je tu odvážnejšia než dať si burčiak z Limbachu v posledný večer tohtoročnej Lodenice a hľadať v tom blate čistú Toi Toiku. Inak dlhý predlhý úvod nie je ani tak nudný ako trápny. Elizabeth Banks nastrojená na štýl Srdcovej kráľovnej pripomínala, že tvorcom šlo o excentrický zjav á la Helena Bonham Carter, ktorá by im na to však nikdy nekývla. Ale Stanley Tucci bol obsadený dobre. A nemilosrdné scény občas prekvapili. Len meniť pravidlá po 70 rokoch by asi len tak neprešlo.