standsiller

Bože.

Prenádherný harmonický duet hudby a obrazu, ktorý divákovi opantá všetky zmysly a nechá mu v pamäti zakódovanú živú spomienku. Film ponorený do metafor, depresie a strachu. Holá pravda na filmovom plátne. Pravda o strachu. Pre každého, kto rozumie čo je život bez servítky.

Pár skutočne skvelých záberov, no zbytočne veľa a fádnych slov. Keby to celé bolo nemé, vypustili by sa zbytočné postavy a zasadilo by sa tam viac logiky, tak by to nabralo úplne iný rozmer.

Nezabudnuteľný film o tom, čo sa dokáže človek od človeka naučiť. So zvláštnym láskavým svetlom cez zvrátenú predstavu . Myslím, že v tomto filme nebolo v prvom pláne ľúbiť konkrétnu osobu, no všetko okolo nej a vďaka nej.

Jedna hviezdička len kvôli tomu, že mám v úcte jeho animovaného predchodcu. Toto je len typický americký rodinný "oooo" film". Deťom sa sem tam navlhčia oči a pár krát sa možno i zasmejú, ale určite si medveďa Yogiho neobľúbia. Neoriginálna hudba ( až na príjemné prekvapenie Journey - don´t stop believing ) a humor postavený na "fackách" ( od konárov...) a medveď babrák - nudný babrák . Mňa to nebavilo.

Príbeh v sebe skrýva viac, než slová. Podstatný je autor, ktorý napísal knihu príbehov a my ako diváci sa stotožňujeme s jeho príbehmi viac, než s ním samotným. Aha ! Takto to má presne byť. Aj autor sám často verí príbehom viac , než svojmu vlastnému životu, pretože v nich sa cíti doma. Navyše grandiózny Jeremy Irons ! S chybami, ale beztak myšlienka na potlesk.

Celý film mi vŕtalo v hlave jedno slovíčko "SNAHA". Henry Barthes skvele stvárnený Adrienom Brodym ako človek v prázdnej dobe, ktorý si uvedomuje plytkosť otrepaných fráz smerovaných k ľuďom. Svet presiaknutý nihilizmom sa nedá zboriť čelom. Dávka depresie a otázok so sériou skvelých, ale i pre filmovú estetiku škodlivých figúr. Vyzdvihol by som Jamesa Caana , ktorý bol takým svetelným bodom tohto filmu. Možno i návodom na pár bludných otázok. Nedalo sa mi však nevšimnúť, že film pracoval v istej miere už so staršími motívmi ( Welcome to the Rileys - 2010 ) A zaujímavý dokumentárny prvok s výpoveďami hercov si fanúšikovia filmu mohli všimnúť u Jeana-Luc Godarda vo "Vydatej žene" z roku 1964 . Čo nezazlievam pokiaľ s tým vie režisér patrične naložiť. V tomto filme som však videl dosť prešľapov, ale nechcem prezrádzať dej.

Charaktery síce boli nastavené tak, že sme im mohli OBČAS prílišné patetické reči odpustiť, no beztak to presahovalo medze znesiteľnosti. Herecké výkony bez chýb, navyše réžia pod menom Polanski nezvykne veci kaziť, no tento pokus si nezíska každého. V divadle by som to zniesol. V kine obtiažnejšie.

Kde je ten čas, kedy scenáristi a režiséri našich končín vedeli urobiť z jednoduchých príbehov nádherné, poetické veľdiela , ktoré sa i s odstupom času dajú pozerať so širokým úsmevom ? Keď herci mohli s chuťou rozprávať šťavnaté slová a sršal z nich naturálny talent. Hádam sa tento čas narodí zas.

Značne mi vadil začiatok a koniec. Inak to bol veľmi príjemný film s celkom podareným scenárom a nápaditými hercami. Škoda že sa neniesol celý v duchu jadra deja. Vadila mi tam retrospektíva ktorá bola veľkým mínusom kladov , pretože zobrala tajomno.