standsiller

Poviedkový kaleidoskop o individuálnych stereotypoch nutných pre plynutie dní. Roy Andersson vytvára spoločné miesta - sídliská, bary, kultúrne domy a úzke ulice, aby demonštroval v akej tesnej blízkosti a zároveň izolácii vedľa seba sme. Je to patetická, príliš jednoduchá filozofia, neponúka žiadne východisko. Napriek tomu je pre mnohých prvým motívom dňa. Budím sa a vstávam z postele, aby som už v úvode dňa prehlásil, že „Aj zajtra je deň". Táto istota je neutrálna a preto nám, myslím, tak štedro vystačí. A preto si ju pripomenieme aj večer.

Rainer Werner Fassbinder rozdistribuoval myšlienku nedokonalej ilúzie do súčasného filmu. Dáva výzvy nádeji a ukazuje, aká je vo svetle falošná a nedokonalá. Má starý človek právo na mladú lásku? Môže byť optimisticky naivný? Romantický? Čo na veci mení, ak je to príbeh dvoch obyčajných ľudí z odlišných kultúr s vekovým rozdielom? Spomenul som si na esteticky a psychologicky náročný film U zlatej rukavičky od Fatiha Akina a nekonštatujem nič nové - Fassbinder za svoj krátky život dal ozaj silnú injekciu do filmovej reči pre tých, ktorí podstúpia riziko a rozhodnú sa ukazovať nepeknosť skutočných vecí, kde nerozhodujú sympatie a divák neočakáva rozuzlenie. Iba čaká, že či sa režisér bude rozhodovať medzi zlým a ešte horším scenárom reality, alebo nechá diváka v konštantnom pocite dezilúzie. Povojnové Nemecko je dokonalým ihriskom tejto myšlienky. Veď napokon, už navždy to bude povojnové, silne stigmatizované Nemecko.

Tešil som sa. Aj keď som sa bál, že som z platonického vzťahu s Timom Burtonom vyrástol a v poslednom období som sa o tom celkom aktívne presviedčal. Napriek tomu, celkom som si obľúbil seriál o mladej čarodejníčke - Sabrina.  (nie ten smiešny, televízny), ale ten s názvom Chilling adventures of Sabrina. Tiež z produkcie Netflixu. Neviem aké mal seriál čísla, vyšli štyri série, no a tendencia bola skôr klesajúca. Postupne sa zhoršoval. Čo ale fungovalo, tak to bola hra s antagonistom, kedy každá epizóda postupne menila charakter a prispôsobovala sa temnej sile, ktorú musela v závere čarodejníčka poraziť. Tim Burton mal k dispozícii podobnú schému, no asi určenú aj divákovi pod pätnásť rokov, pretože, aspoň podľa prvej série, tu je to infantilnejšie a monštrum hádame v milostnom trojuholníku (čo som to hovoril o tom vekovom určení?). Na obmedzenie "high school" žánru sa veľmi vyhovárať nedá, pretože pri Sabrine bola konštelácia študentského života a čarodejníckeho pólu obdobná. Tu je Wednesday odmietavá, temná, nepriateľská, no a v tom celom nejak - cool. Asi. Divák sa má na ňu spoľahnúť, pretože napriek malej výške všade napochoduje nasratá v ťažkých topánkach a nejak to vyrieši. Som zvedavý ako to bude pokračovať. Štart je taký, määää.