chlievik

Pauline Moranová je vždy sexy, o tom ale potom, avšak Poirot je vždy viac zaujímavý, než slečna Lemonová sexoška :), Poirot je proste mozog, riaditeľ všetkých riaditeľov :). Táto epizóda nebola nejaká mega extra zapletená, môžem povedať že prehliadnuteľná od začiatku, príliš málo komplikovaná, od počiatku som vedel, že tí dvaja pracuju pre jeden team,a od prvej sekundy, čo sa objavila dáma so závojom, mi bolo jasné, že v tom ide, už podľa reči mimiky tváre, že jej ide o peniaze. Myslel som si ale, že v tej druhe strane škatuľky bude závet, a že tí dvaja budú budúci manželia, čiže milenci, a že Levington bol jej byvaly snubenec alebo manžel, ktorého zabila, takže som sa sekol len kúsok. Sranda ako Poirot po prvýkrát zatúžil /viac menej zo srandy/ byť na opačnej strane než doteraz na strane zákona, a tiež sa aj zúčastnil vykradnutia :) Preto tento diel mal niečo do seba, ale inak ho považujem za priemerný, alebo lepšie povedané, za jeden zo slabších Poirotových príbehov. Ale Poirot, napriek tomu, je vždy príjemným rozptýlením.

Nie som síce nejakým megafanúšikom "suchých" poirotových epizód, čiže "púštnych, arabských, či koloniálnych", keďže už len pomyslenie na tie horúčavy ma odrádza, skôr preferujem "ostrovné" (britské) časti, kde je neustále zamračené, čo mi navodzuje pocity večného šťastia a blaženého čajíkového kľudu (neviem prečo sa zaužívalo spojenie "pekné počasie = slniečko"), ale táto epizóda, byť "piesočnatá", je vykreslená vskutku umelecky. Hoci istotne je to pre réžiu aj ťažšie zvládať 200 hercov-nehercov, ktorí sa ponevierajú sýrskym koloniálnym trhom, tak, aby to zapadlo do scenérie, a aby sa každý sa tváril prirodzene, hoci je to aj finančne nákladnejšie aj technicky náročnejšie, keď si uvedomíme, že jeden priemerne veľký anglický dom prenajať na natáčanie na týždeň nie je drahá vec, plus postačí zo 10 hercov a stačilo - to je lacnejšie než hrubá výprava do Sýrie (alebo hocikde do púšte), kde treba vyzdobiť kulisy Arábie, zohnať komparz, zaučiť začiatočníkov, letecky tam preniesť všetky tie staré autá.. atď, a hoci je to istotne aj nepríjemnejšie pre pehatých anglických hercov, trepať sa niekam do Sýrie, kde je stále dosť teplo (vtedy keď to natáčajú je aspoň 30°C), a potiť sa, a navyše Poirot operoval najmä v Anglicku, lebo bol žid, a utekal pred nacizmom v tridsiatych rokoch minulého storočia (ale to s príbehom nijak nesúvisí, lebo Sýria nebola nacistická..), takže, hoci majú arabské príbehy isté nevýhody, najmä tú, že sú príliš piesočnaté, ale niekedy niektorá časť padne vhod, napríklad ako táto, kde je scenéria a výprava, hudba a vizuálna stránka filmu urobená veľmi kvalitne, takže sa mi to potom.. páči. Navyše neustále sa story odohráva vonku, čo robí film svetlejším, jasnejším, žiarivejším, a tým sú aj rysy tváre hercov ostrejšie, krajšie, ale najmä to, že sú osvetlenejšie, činí potom aj čitateľnejšími ich zámery, a môžeme ľahšie detekovať psychologické pohnútky aktérov, ich prípadnú vinu či nevinu, alebo podozrenie, keďže svetlo je.. (ako by náboženský básnik povedal) ..pravdou :). Ja si dosť často všímam spracovanie filmu, scenérie, som klasik v tomto, páči sa mi neklasika vtesnaná do hladkej sladkej klasiky :), experimenty v oblasti geometrie záberov, a zvuky posilujúce emócie, najmä zvuky hudobného charakteru, a hudba bola v tejto časti odlišná než zvykne Poirot mať, bola ojedinelá, žiadna klasická melódia, ani na začiatku ani na konci, len individuálne skomponovaná hudba konkrétne pre tento diel, proste krása, už hneď druhá či tretia scéna sa začína tou peknou emočne pôsobivou melódiou, fakt vkusnou, rovnako ako motýlikom prišpendlené Poirotove biele až bielosivé či béžové obleky, ktoré častejšie /asi kvôli kvôli odrazu svetla od seba/ nosieva v arabských dieloch, hudba naznačuje záhadu, už to nie je ten lacný úvod s lupou, lokomotívou a jeho troj-okým ksichtíkom :), ale vkus, jemnosť, cit, a najmä záhada naznačené v hudbe od prvých detailov. Vadieva mi, keď v starom Anglicku nie sú scény dobre osvetlené, hoci Dogme95 ma čiastočne oslovuje, ale nie po vizuálnej stránke, a hoci Poirot nie je Dogme, ale preferujem SVETLO a akoby ťahy štetca bez efektov na pohyblivej obrazovke, takže odraz slnka na piesočnatých plážach bez oceánov, príbehy kreslené v moslimskom átriu, kde sa zachováva vlhkosť prameniaca z fontán, kde nesvieti tak príšerne to slnko, v krajine kde ani vejár nepomáha, kde je vykladaný každý portál mramorom, šperkami,či až zlatom, kde sa všetko očividne jagá krásou, ktorá je nanič, a pomedzi to sluhovia, vykorisťovaní a zle platení (čo necháva človeka kúsok aj myslieť, aké to bolo, aké to je, a ako sa mala vtedajšia "šľachta", utekajúca pred nacizmom, stále však zazobaná dostatočne na to, aby si mohla čítať ranné news, kedy ostatní ľudia mreli hladom, iní makali jak fretky na kolonistov, a niektorí mali problém, či si majú dať vitanímy teraz alebo až poobede... atď) a to všetko mysliace aj antimysliace, detektívne aj lascívne, spravodlivé ale aj vražedné, to všetko sa dokonale spracováva v záhadnom kombinačne zložitom príbehu nevinných krehkých ľudí, pohybujúcich sa však nežne medzi nenápadnými brutálnymi vrahmi, ktorých netušíte až do poslednej sekundy, to je Poirot. Zápletka tohto dielu je asi najzaujímavejšou zápetkou medzi piesočnými príbehmi Poirota, vyústenie je absurdné, vrahovia sami seba zabijú priamo pred očami svojej vlastnej dcéry, a zostáva len malá a krehká vec, ktorá sa dostala ako posledná z Pandorinej schránky, a tou je.....nádej.

Až na dve tri veľmi agresívne krvavé scény, ktoré ma vždy vyrušia pri sledovaní každej takejto "romantickej lovestory", a ktorými som sa musel v tomto prípade prehrýzť, ak som chcel objektívnejšie zhodnotiť a nezahodiť podstatu filmu do koša, sa to dalo pozrieť. Verím, že v dnešnom systéme hoci aj filmu a umenia nie je možné mainstreamovo plne kritizovať súčasnosť, cenzúru v médiách, totalitu v politike, atď, iba ak takto, nenápadne, ono, povedzme si otvorene, nie je to úplne iba fikcia, ak zo mňa chcete naozaj niekto robiť idiota, vďaka, ale toto skutočne nepotrebujem ani ja, a ani vy, takže... áno, je to forma fikcie/skutočnosti, respektive ich kombinácie, čo by sa mohlo stať, a čo sa aj v podstate v tomto období, ktorom žijeme, aj deje, či už slová vystresovaných členov rodinných idyliek, ako "ty veríš tým dristom?", komédia či satira z politiky a Korán v pivnici, a za to trest smrti, to je hudba zajtrajška, pokiaľ sa aspoň niekto nezobudíme/-te. Pokusy na ľuďoch, hodenie svojich vlastných teroristických sračiek na vymyslených nepriateľov, v snahe obhájiť politiku národnej bezpečnosti, nie sme proste sprostí, mám nejaké to IQ menej než 1 percento spoločnosti, viem sa teda orientovať :). Ak si agent, vylíž mi riť. Film je vizuálne dobrý, relatívne pokusmo umelecky ladený, až na tie drbnuté stretnutia prisluhovačov tej nábožensko-nacistickej strany, ministrov, čo bol humus sa dívať na to čierne posedenie s mega ksichtom na mega obrazovke, takto sa to nikdy nedialo, a ani diať nebude, totalitný systém bude vyzerať ináč, tento spôsob bol nelogický, to bude v skutočnosti separovaný raj pre elitu,a ponechanie ostatnej populácie v anarchii,v osamelosti, v pouličných bojoch gangov,či v smutných osamelých snahách niekoľkých dobrákov o svojpomoc narúšanú nájazdmi agresorov, tak to nejak bude vyzerať, a nie kus rodinnej "normálky" s drbnutou televíziou jedného programu, a na druhej strane temné vyprázdnené ulice, či kapitán nejakej kontrarozviedky je mocný muž v top 5? - blbosť; všetko stojí na jednom škaredom nacistickom idiotovi (aby nikoho neurazili, pripodobnili ho Hitlerovi - smieška toto :-P), tomu uverí dnes už len decko alebo hlupák, dvaja členovia strany sú hajzli, šéf a Tim Pigott-Smith, ostatní sa boja alebo naozaj pochybujú? - blbosť; príliš mäkké to bolo, nepravdepodobné, hoci je pravdou, že v takej spoločnosti, kde je armáda ochotná strieľať do davu pokiaľ má na to rozkazy, nie je nič nemožné, aj úplne nelogické ma presvedčí o akej-takej možnosti reálneho uskutočnenia; ale celý príbeh je smiešny, jeden človek zmení myslenie národa tak, aby sa všetci pustili do ulíc v jeho maske? - nepravdepodobné; patetické diskusie hlavného protagonistu, V, pokusy o umelecké monológy ohurujúce každého, kým porozumiete, máte dojem, že pozeráte film pre génia, ktorý "bude dobrý", a potom ste už po celý film presvedčený, že to je dobrý film; ďalej, týpek je ohorok z koncentráku, ktorý prežil, a nič ho nebolí? Žiadne bolesti z rán, jaziev? Hmm.... divné. Žena, ktorá vlastne oľutuje nemá odpustené, a V ju zabije? Predsa len niečo oľutovala, hoci... vykonala zlo, to áno, ale aspoň ľutovala, nemusel ju zabiť - to malo naznačiť, že ten, kto bude poslúchať rozkazy, nad tým sa nezľutujeme? Alibistické, neľútostné, sme takí ako naši vrahovia - ono je to tam aj naznačené v tom filme v tom metre: ..."mala si pravdu, som monštrum". V sa navyše stále objavuje s nekonečnou silou a mrštnosťou v totalitnej spoločnosti vždy tam kde sa mu zachce, a vždy v pravý čas, vypne kamery, preľstí poplašné zariadenia, nikdy neurobí žiadnu chybu, presilene charizmatický, pritom gýčový, pokus o poukázanie na dokonalosť jeho individuality až cezpríliš, no.... proste... pre mňa nereálny a patetický prehnaný film, tak, aby to bola rozprávka, a aby sa ľudia niečomu naučili, a niečo aj pochopili, a prípadne sa aj na niečo pripravili. Snaha spojiť do jedného klbka homosexuálov, nacionalistov, nacistov, filozofov, intelektuálov, dekadentných umelcov, anarchistov, násilníkov, moslimov, komunistov, ale aj bežných obyčajných inteligentnejších ľudí, ktorým systém dneška už lezie na nervy, ale kúsok očividne. Je to také béčko, ale vyvolá to niektoré otázky. Neviem, či sám film nie je formou snahy manuipulácie myslenia. Ale nechajme filozofické otázky, je to kúsok gýč, vidno, že je to britský film, americký by bola ešte inakvejšia pitschowina.

Jedna z mimoriadne dobrých, a najmä mierne "iných" poirotovských epizód. Napríklad aj hudba na konci, ktorá nie je tou typickou poirotovskou melódiou, je záhadne okúzľujúca. Páči sa mi tiež snímanie kamier podobne ako v Halloweenskom večierku, nič sa ani nedeje, ale réžia nám vykúzli z prechádzky stĺporadím strašidelný pocit; snímky sú vo filme trošku jemne filtrované, niekedy to nie je vhodné, inokedy skôr áno, závisí od situácie, a od množstva filtrovaných scén, občas temnejšie v kútoch miestností, ale to pridáva na kráse, celkom solídny výber hercov do svojich úloh - Jemima Rooper ako Norma s tou svojou divne tvarovanou papuľkou, vôbec nie "komerčne" pekná, ale zase dobrosrdečná babuľka, Clemency Burton-Hill nie zlá, ale zase ani nie príliš láskavá, možno trošku egocentrická, ale zase rádoby etická, len mierne znudená a zahľadená do seba, oni fakt vyberajú veľmi vhodné herečky aj výzorom aj povahou do týchto staromódných krásnych detektívok,ktoré tak milujem; potom Matilda Sturridge - stelesnený diabol v očiach s mega veľkými prsiami - čo ešte viac dopĺňa jej vulgárne diabolstvo, a s brutálne mega veľkými perami, ktoré lyrikujú jej lživú myseľ a reč, proste všetko je krásne a temné dokopy a symbolicky dopĺňa príbeh o jednoduchej, psychicky v detstve zlomenej dievčine, ktorá má byť zneužitá na egoistické ciele "dokonalých" sviniarov. Ale Poirot, aj v tejto epizóde znovu jedenkrát omylom nazvaný ako "Porrow",a tentoraz aj so skutočnými fúzami :), je tu na to, aby nevinné dievča ochránil, a vinníkov odhalil. Enjoy!

Hodnotím teraz po filozofickej stránke: film bol v čase výroby moderným, lebo spájal evolúciu, boha v niečo ako mimozemské stvorenie - vyššou inteligenciou. Dnes sa mimozemšťania chápu ako humanoidi alebo robotoidi, takže dnes sa na to dívam ako na starú myšlienku, hoci dostatočne múdru, aby som ju sledoval. Tie opice na začiatku sú nutné k príbehu, ale je to nuda, nepekná opičia nuda, a keď sa nad tým zamyslím, nie sú nutné ani ku storyline, zaobišli by sme sa aj bez toho - myslím, že ten detail sa dal aj vynechať, alebo natočiť kúsok ináč, estetickejšie. Potom úžasné zábery na ku Zemi okolitý vesmír, a kozmické rakety, prenesenie sa do moderného veku, graficky na dnešok slabé (to po vizuálno-efektovej stránke), ale treba to chápať tak, že je to rok 1968, rok, kedy sa napísal na papier Bladerunner aj Umelá inteligencia :-). Staré zlaté časy klasickej science-fiction, a prvých nápadov, prvotín vedeckej fantastiky, kedy sa kuli tie najväčšie myšlienkové "golden bricks", ktoré ovplyvnili záujem človeka dvasiateho storočia o sny, o vízie, o zvedavosť na budúcnosť. Myšlienka úplne základná, zmrazená cesta do blížin vesmíru, David kozmonaut, zabiják centrálny počítač, umelá inteligencia a komunikácia Hall-a 9000, a príbeh kolo toho. Skvelé jedlo zo sáčkov, základná problematika myslenia ako takého a inteligencie - zlyhanie lží - zbláznenie sa každej formy vedomia spájajúcej kombinácie myšlienok, utrpenie inteligentného vedomia z dezinformačnej bubliny; proste lži politikov, ľudí, žien.. v prenesenej metafore na vedomie stroja, ktorý sa pokazí, keď klame, a dospeje do vraždeného chaosu. Veľmi dlhé zábery na vesmírnu či technickú scenériu, dokonca aj pri tých najakčnejších scénach, robia tento film presne v tom zmysle kúzelným, akým je. Drzý minimalizmus intelektuálnych konverzácií, technický prístup ku determinantom človečieho chovania kombinovaný s ladnými jemnými citlivými proporciami v spätnom pozorovaní, objektívne uhladený tón a zámerne extenzívny rozostup medzi situáciami poskytuje dostatok času na umelecké vyhodnotenie, a inomorfný psycho koniec, ktorý načrtáva nejasno, nekoniec, disperziu, disintegráciu aj integráciu v jednom, duálnosť aj singulárnosť, záhadu. Nahlodanie existenčných otázok bežných ľuďom tejto doby, hľadanie a nájdenie nádejí, inodimenziálne chápanie existencie vedomia ako takého, duševno v súzvuku s techničnom, Straussove valčíky, dlhé vízie do čierňavy a prázdnoty vesmíru, to všetko robí z toho filmu umelecký skvost 20.storočia. Ak bude niekto v nejakej encyklopédii v 30.storočí spomínať the science-fiction 20.storočia, toto bude patriť medzi 2-3 filmy, ktoré ho budú reprezentovať. Je to Stanley, ale netreba z toho robiť kult osobnosti, takže to nebudem rozvádzať...

Nedopozeral som to ani napriek odporúčaniam na internete, lebo ja sa pri takýchto filmoch necítim dobre, nemám rád protižidovskú tématiku, ani žiadnú podobnú tématiku etnickej či rasovej nenávisti. Napriek dobrému hereckému obsadeniu je to pre mňa príliš drsné, príliš veľa hákových krížov a ss symbolov na obrazovke, príliš veľa rečí typu, koho zabiť, príliš veľa nenávisti. Ale za tých 15-20 minút, čo som to videl, mi neušlo niekoľko kontraverzných vecí, z ktorých sa dá premýšľať o mnohom - ako napríklad tá situácia o chlapcovi, ktorý je žid, ale nemá rád na sebe to, že je žid - prosto povedané, istotne by som sa nad tým filmom zamyslel, ale nejak to celé nemusím, lebo je to plné racionalizovaného náslilia, čo sa mi protiví. Udivuje ma koľko veľa to dostalo hviezdičiek od iných užívateľov. Fakt to chcete zaradiť medzi také kvalitné filmy ako Vesmírna odysea 2001, Bladerunner či Prelet nad kukučím hniezdom, ktorým dávate štyri alebo päť hviezdičiek? Uvažujte kúsok, to nie je žiadne umenie, tento film.

Najbohatší policajt zo seriálu "Life" Damian Lewis a najbohatší detektív sveta Poirot sa stretli v jednej epizóde? Nemožné! Ahaaaa, to preto, lebo Damian vtedy ešte nebol bohatým, veď to je ešte len rok 1995... :-) Len žartujem. :-) Vedeli ste, že žartujem, však? ;-) hehe. Každopádne výborná epizóda, nie som síce fanúšikom realistického osvetlenia, ale v tomto prípade sa to akoby hodilo, čiže vizuálne dobré, príbeh zaujímavý, klasické anglické herečky s mejkapom a vlasmi z tridsiatych rokov, klasické anglické tváričky, a najmä je v tejto epizóde veľa vidieť slečnu Lemonovú, moju lásku ;-), s tými jej usmiatymi očkami, hoci má tu 48 rokov, zamiloval by som si ju aj v sedemnástich. Ale to je láska, to srdcu nevysvetlíte. :-) Viete o tom, že hrala na basovej gitare v nejakej dievčenskej hippie-psycho kapele keď mala 18-23 rokov? :-) Nájdite si na youtube. Volali sa "The She Trinity". Potom študovala na hereckej akadémii, a odvtedy je herečkou, nie veľmi obsadzovanou. Ale poďme na krátko ku tomuto dielu. Metódami eliminácie a sledovaním tvárí vylúštiteľná záležitosť, vcelku nie nepríjemne kombinačná, zato stále dosť zmotaná, aby sa malo o čom premýšľať, ak je človek zvedavý, a pomedzi to dosť dobrých vtípkov na adresu Jappa a Poirota, na tie ich nekonečné ťahanice s jedlom, belgickými či anglickými zvykmi, no a v tejto časti je rekord na skomolenie Poirotovho mena: myslím 4x: Puerot, Poer, Porov (Porrow), Herkul, Poerit, atď. :-)Stará pijáčka to nevedela vyslovovať, to tá škótska whisky. :-)

Blbosť. Idiotský nápad natáčať "Jednoducho Máriu" na pokračovanie do aleluja, tri diely stačili, tri klasické dobré a nezabudnuteľné diely, a potom vedieť kedy prestať! Dej nula bodov, bande ide o zlato niekde pod kameňom, debilina na entú, škoda písať, škoda reči, škoda strácať čas, kulisy jak v Potemkinovej dedine, lacné drevené búdy, ktoré nechajú vybuchnúť alebo zhorieť, no paráda ako, dve tri nezmyselne vraždené bitky "dobrovoľníkov" typu "Poďme chlapi!" (veď mohli im len povedať kde je to blbé zlato, a film sa mohol skončiť o 5 minút, načo to točiť ďalej...? :D), už používajú aj zápalné granáty?, no sláva :-(, a pokus o pripomenutie v tej debilnej známej melódii, už aj Rambo to takmer lepšie poriešil, idiot, melódia, ktorá len poukázala na idiociu celého príbehu a vizuálneho spracovania tohto dielu, sa snažila to okoreniť, ale nič, nič, a ešte raz nič. Proste hovadina. Nič. Nič.

Láska vs. Logika. Robot vs. Človek. Rozum vs. Nádej. (Tam kde už nie je nič, žiadna nádej, a logika hovorí proti všetkým šancám, tam je vždy ešte láska, ktorá je jedinou správnou hoc' zdanlivo nemožnou logikou, ktorá dáva transcendentálny zmysel zmyslu života. Láska je jedinou SKUTOČNOU logikou.) Večná tématika, večné otázky, hľadanie seba samého skrze príbehy o robotoch, vzhľadom na to, že človek je zmiešanina zvieratka, robota a boha, a toho posledného hľadáme na ceste života v sebe samostatne, pomocou súcitu, intuitívnej logiky, geniality vcítenia sa, teda lásky, toho, čo nás robí krásnymi, ľudskými, inými než všetko ostatné vo vesmíre... Ohľadne filmu: Sú výhrady, samozrejme, je to také trošku "pospájané, pozliepané", naivne ukončené, (ku koncu) neprirodzené (klonovanie mamky), niekedy, aj počas filmu, akoby súkané mysli priemerného človeka, silené... ale nepredbiehajme, film má niekoľko veľmi emocionálnych sekvencií, je pekný, inšpiratívny. "Ľudskejší než človek?" - ďalšia večná otázka, ktorú si kladieme my, ľudia, keď sa sebareflexívne dívame na seba individuálne, na svoje denné problémy spôsobené nedostakom ovládania či negatívnymi emóciami, ale aj dívajúc sa eticky na zrkadlo našej globálnej duše - na spoločnosť. Smutná otázka, keď si niekedy musíme povedať - áno, možno jednoho dňa bude robot čistejší, emotívnejší a ľudskejší než človek. Nemohol som neplakať, keď som spoznal sám seba v niektorých hraničných existenčných situáciach ničených robotov, keď chceli tie nešťastné figúrky presvedčiť svojich vrahov, že to je predsa len také malé ošúchnutie, že to sa dá opraviť, alebo že "budem pracovať aj v noci", alebo keď malý David povedal svojej mamke: "Nie, mami, prosím, nie, mrzí ma, že som som mal poruchu, prepáč mi, že nie som skutočný, keď si ma necháš, budem sa snažiť, budem sa naozaj snažiť, naozaj, budem sa snažiť..." Jedná sa tu o prvú a poslednú lásku k životu, o ten súcit, tú bezpodmienečnosť, absolútnosť, ktorú má len emocionálna bytosť, častokrát žena, a nie muž, muž by ho odniesol do Cybertronics, možno, kde by ho iste zničili, ale žena mu dala slobodu, síce v dosť nezodpovednej situácii, keď, spočiatku mysiac si, že ho bude milovať, mu zrazu kvôli ľudským nedorozumeniam a obavám prestala veriť, teda nebola bezpodmienečná, ale nechala mu aspoň život, keď už strácal všetko. Slzy, tie rozhodujú, tie sú láskou, tam kde je logika, tam sa končí zmysel života, ale tam, kde je láska, ktorá je vždy zdanlivou anti-logikou, tam je život, tam je šanca, nádej a budúcnosť. O tom je tento film, o existencii vedomej bytosti, je vlastne o ľudskej bytosti na Zemi, o nás, genialita precítenia tohto filmu spočíva jedine v precítení seba samého, nás, ľudí, tých, ktorí (či už občas alebo často) pociťujeme lásku, niečo výnimočné, nielen lásku k sebe, ale lásku k životu, ku mysleniu a cíteniu, teda k vedomiu, lásku k ľuďom, hoci úplne neznámym srdciam strateným na tejto Zemi. "Give him what he wants." - najkrajší moment filmu, veľmi sa mi páčilo stretnutie super-robotov a prvého robota Dávida, ich túžba priniesť mu jediné šťastie, ktoré môže mať, rodinu, mamku, opätovanú skutočnú lásku, a možnosť cítiť sa, že je skutočným chlapcom. Zmenil by som niektoré detaily na scenári, a rovnako aj vo vizuálnej scenérii - pokusy urobiť nový ďalší dystopický bladerunner už nemusím (kyslý dážď, neónové lampy, násilie, chudoba, mega veľké sociálne rozdiely, človek neznamená nič), myslím, že by nebolo od veci urobiť konečne sci-fi film štvrtého typu, to znamená nie dystopický, ale ani nie zas príliš "naivne zelený" (prírodný), ani nie príliš technokratický (ohurovanie technikou už nie je módne!), ale ani súčasno-spoločenský s časovými smyčakami, ktoré vždy sú z nejakého uhla nelogické (to "alibi" nie je "nepriestreľné" vzhľadom na nekonečné delenie situácií...atď), proste sa venovať viac UMENIU (lyrike, láske (takej tej true love), emóciám, inovnímaniu...) pri tvorbe science fiction - a nechám už na vás, čo si pod tým predstavíte.. Možno sa mohol David vo filme zamilovať do toho dievčatka, ktoré ho objavilo v tej klietke, a možno mohla byť aj ona adoptovaný robot, ktorý neuspel na svojej misii,v teste Cybertronics,a ktorý nájde novú nádej s Dávidom. Tú malú robotku si mohol prisvojiť ten týpek, čo tam viedol tú odpornú show, možno ju mal takto zachrániť, a keby utiekla s Dávidom, mal to ako človek pochopiť, čo by bol krásne prejavený ľudský cit v kontraste k tej vražednej nenávisti na show. A možno Dávid nemusel dostať mamku na jeden deň, a mohol smutne pochopiť, že to možné nebude, avšak bol by vyspelými robotmi preprogramovaný na vyspelého, spolu so svojou malou láskou, pridajúc sa ku super-robotom, rozsádzajúc život niekde po galaxii v nádeji, že iné deti, ľudia, budú mať svoje mamky, svoje rodiny, a splnia sa im tie najtajnejšie sny, ktoré sa jemu žiaľ splniť nemohli. Prípadne mohli ho roboty nejakým technickým zázrakom preklonovať na človeka, aj s malou, a tí by zasadili život na Zemi odznovu, a ľudstvo by tak malo nádej na prežitie. Navyše každá scéna mohla byť kvalitnejšie zobrazená, tak aby nevysvetľovala všetko, aby to ostalo zahalené niekedy, otvorené, nevypovedané, ako láska, ktorá je najkrajšia keď je tajomná, hoci by to malo slabšiu predajnosť, ale bol by to lepší film, alternatívnejší, no a ten nápad s tými bunkami z vlasov, to bola brečka, to je nápad starý ako Európa, už zo Starmana z roku 1984, to tam vôbec nemalo byť. Bol by lepší koniec, ak by sa film obrátil do smeru lásky Dávida a dievčatka-robota - ako prirovnanie lásky strojov a lásky ľudí, a tiež tak, že by sa David pridal ku super-robotom, tým pádom by tam bola viac emotívne prejavená prvá a posledná láska k životu, láska stroja ku človeku, úcta k nám, ľuďom, keď opačne toho my akosi nie sme schopní, dokonca si to nevieme poskytnúť ani sebe samotným, teda ľuďom, ľudstvu, tým, ktorí sú takí istí ako sme my - bola by to skutočne prejavená jadrová láska a úcta k životu a vedomiu ako takému, k inteligencii každého druhu. Vypichol by som ešte jeden moment, ktorý prejavuje lásku, vysvetľuje ju jasne, a to prichádza vtedy, keď robot Joe povie: "Oni nemilujú teba, ale to, čo robíš, to, ako konáš, ale teba skutočne nie..". Človek, alebo aj roboto-človek, to nie sú jeho činy, ale človek/robot samotný. V tom je pochopenie Elohim, pochopenie Boha, ak chcete. Láska je milovať ho takého, aký je, a milovať jeho vedomie, jeho. "Opúšťam ťa, Joe, zbohom..." povie David - lebo nádej o temer nekonečne nulovej možnosti splniť si svoje detské sny, a láska s tým spojená, víťazia nad logikou pravdy a nemožnosti, nad beznádejou života, láska zvíťazí nad strachom, a David sa vydáva hľadať svoju stratenú mamku. Keď príde do Cybertronics, zistí, že nebol jediným, zistí pravdu o sebe, že je len prvým z mnohých, alebo dokonca len najlepším z mnohých pred ním [jedného z nich zabije - neviem načo je tu táto scéna, žiarlivá, sebecká, nenávistná! Zbytočne!], a takto David zisťuje, že predsa len zostáva len pokusnou obeťou nezmyselnej snahy vedca vyrobiť si svoje mŕtve dieťa namiesto zmierenia sa so smrťou (hriech ľudí sformovaný do citového chladu, alebo niekedy aj nenávisti, voči večným ale (doposiaľ) neemočným robotom), Dávid zisťuje, že nie je žiadna nádej, že to bol len sen, len vedecký pokus, chce zomrieť, a v poslednom inštinkte viery v lásku mamky si "nedá povedať" a padá dolu strmhlav do vody, kde však na jeho prekvapenie uzrie sochu, o ktorej sa domnieva, že je nádejou, ktorú hľadal, a nekonečne prosí o splnenie svojich snov, pretože jeho nádej je úplne nesmrteľná, je večná. A človek tu znovu zaostáva za láskou robotov, v dimenzii rešpektu k vedomej individualite a v smere krásy formácie emočnej nádeje, v dimenzii dať niekomu novému šancu prejaviť sa individuálne keď má nulovú nádej, prejaviť sa však v Láske, dosiahnuť viac než dosiahol organický človek, ktorý neprijal lásku a nádej nad inštinkt života a smrti - Dávidov stvoriteľ by ho nechal tak ako ostatné pokusné protoroboty možno aj nakoniec zomrieť a vyvesil do vitríny medzi ostatné, niekedy nechajúc ho čítať si, informujúc ho o pravde o nemožnosti stať sa chlapcom, a chlapec, ak by nebol dostatočne milujúci, prijal by to, čo však Dávid zamieta, a vyberá si radšej smrť. Dr. Hobby ešte pokusne teda čaká, čo sa udeje, a zrejme dáva Davidovi ešte na výber - možnosť ukončiť sa samostatne v krásnej beznádeji lásky, či prijať pravdu o sebe, ale Dávid napriek beznádeji túži nájsť to nemožné aj v momente smrti - lebo všetko je vlastne iba vyprahlá smrť, a niekde pred alebo výnimočne ZA ňou je nádej, a tak je aspoň krásna beznádej - no o dvetisíc rokov sa ukáže, že roboti majú lásky viacej než my, ľudia... a môžu mu aj vedecky splniť aspoň niektoré sny, navyše umožnia mu aj snívať, teda to, čo vždycky chcel. Možno sa nehodí, aby som ešte pripísal niektoré detaily, čo mi vadili, a práve túto na konci, ale myslím, že je to nutné, aby som pridal aj kúsok kritiky. Film je pozliepaný, ako som vyššie už vravel - náhly útek z arény (ako sa tak bezproblémovo dostali z rúk toho muža, ktorý chlapca nechcel kvôli svojej dcérke a aj kvôli Dávidovej výnimočnosti pustiť "do showbiznisu"?) - proste niektoré detaily vynechané, iné až cezpríliš rozvinuté; snaha napodobiť v Rouge city film Bladerunner nevkusnými krikľavými neónmi ma skoro "umelecky zabila", a návšteva u Dr. Know bola v strašnej grafike, ten Einstein, akože... smiešne, škaredé, veď vtedy už existovali lepšie programy na grafiku, viď. Jurský park atď, (vychutnajte si to prosím emočne, a kašlite na tie gýčové detaily); Kathryn Morris, to citlivé žieňa z Cold Case, je v pozícii štartovateľky vrážd?, ach jaj :-(..; Hoci rodinná idylka na začiatku je fajn, nie je prirorodzene snímaná, rýchle prestrihy a rýchly vstup do filmu, na taký dlhý film si mohli niektoré scény stamade odpustiť (oprava robota), a iné pridať (ešte viac emócií poprosím); monotónne ladenie scenérie (úplne nepriesvitné steny ; biele, oči ťahajúce neóny), okrem príjemne zeleného lesíka pri ceste autom nič zvláštne zaujímavého, krásneho, v byte až príliš veľa nevkusných artefaktov, zeleno-žlté vodné lampy či akváriá(?), myslím že tu Spielberg nechal príliš veľa voľnosti pre neschopných dizajnérov, alebo to robil sám(?), a nevie to, nemá vkus...atď ; to, že sa Dávid učil kopírovaním rodičov, bolo fajn, ale mohlo to mať aj citlivejší nádych; to, ako sa neprirodzene herci smiali keď jedli tie špagetti, no neprirodzené, čo k tomu dodať?; možno aj niektorí herci tam nemuseli byť - istotne pochopím, že Spielberg si vybral svojich kamarátov hercov a kamarátky herečky, niekedy menej známych do hlavných úloh (okrem Jude Lawa, hoci aj ten bol dovtedy známy najmä v Británii,v USA ani tak nie), ale nehodili sa ich tváre do úlohy ktorú zobrazovali, napr. Dr. Hobby by sa skôr hodil do úlohy nejakého podomového elektrikára či čekovača plynových hodín, ale nie do futuristického vedca (dal by som tam buď Colina Farrella alebo Ryana Goslinga (toho asi najskôr), Morgana Freemana (až na to že je černoch, a nemôže byť otcom bieleho dieťaťa Dávida :-P) alebo Tommy Lee Jonesa... ale William Hurt to podal v podstate solídne, len sa mi nehodila jeho tvár do tej úlohy asi, čo ja viem, je to subjektívne), Sam Robards sa tam nehodil vôbec, Enrico Colantoni sa tam tak smieškovsky len mihol podobne ako aj Morrisová; Frances O'Connor to napríklad zahrala výborne (aj na zač.aj na konci), musím uznať, aj sa hodila do úlohy (len si myslím, že ako írska katolíčka tomu príbehu akosi neverila, alebo čo... hmm... niekedy sa mi zdalo, že tomu niečo akoby chýbalo, asi to, že určité situácie neprežila v živote, keďže sú len v rovine sci-fi, a tak ich na úrovni mimiky tváre nepresne vkopírovala...); ďalej, to malé dievčatko na Fair bolo vybraté veľmi krásne, tie neskutočné očiská, možno Valeria Golino, alebo ešte presnejšie Penelope Cruz, no proste modré, nevinné, krásne, a tak ďalej, teda, podľa mňa, výber hercov nebol najšťastnejší. Niektoré ďalšie veci vypichnem, keď už to dievčatko nemalo byť tiež robotom (o čom som písal vyššie), tak mohlo sa aspoň zamilovať do Dávida, a ono ho mohlo priamo zachrániť, že "Ocko adoptujme si ho ako môjho bračeka...", ani nevediac, že je to robot, a otec by jej to dovolil, a potom by ju Dávid raz pobozkal a ušiel za svojim snom, aby mohlo byť naznačené, že Dávid sa niekedy v dospelosti rozvinie aj v láske ku dievčaťu, nielen v láske ku mamke; V scénach so super-robotmi príliš veľa vysvetľovania pre slabšie mozgy (no ale chápem, že inak by to nemalo asi predajnosť); ďalej úplne nelogické bolo, prečo tí ľudia mohli žiť len jeden deň, a potom umreli, to ako Dávid potom zaspával vedľa mŕtvoly?, akože nepríjemné toto, no proste veľa zbytočne zle sfilmovaných detailov, nevhodných vecí, nedotiahnutej sfušovanej scenérie, predlžovanie blbých scén a skracovanie podstatných, tým pádom časté prerušovanie pocitov, preto kebyže to robím ja, bol by to geniálny film, takto je len výborný. :-) A inak Dávid, ako dieťa, veľmi krásny chlapec, krásne sympatické oči, chcel by som mať takého zlatého syna, ja deti totiž nemám, a dotklo sa ma to v pozitívnom smere. Obyčajne detské úlohy nemám rád, nehodia sa, ale v tomto to bolo veľmi zaujímavé... fakt mal aj taký robotický výraz, výborne to zahral herecky, a mal také milé usmiate oči, no proste fajn :'-). Novela Briana Aldissa "Superhračky žijú celé leto" mohla byť možno krásna, a ja som sa pri sledovaní filmu niekedy vyžíval v emóciach, uvedomujúc si, ako by asi vyznievala samotná kniha, ale niekedy sa mi zasekol ten unášajúci vnútorný pocit, keď boli niektoré scény formované tak, že ja by som to ako režisér spravil viac alebo menej inak... :) p.s. ešte ma napadá, že deň s mamou mohol byť vyobrazený výlučne v rovine Dávidovho sna, a kratšie... p.s.2. Novela "Do andriods dream of electric sheep?" od P.K. Dicka, podľa ktorej bol natočený Bladerunner, a novela "Supertoys live all summer long" od B.Aldissa, podľa ktorej je natočený tento film, sú dosť filozoficky podobné, a obe boli napísané v roku 1968, takže by som rád vedel, čo je za tým, ako je to možné, to nie je istotne náhoda... :) Sypem si popol na hlavu, že keď som videl film prvýkrát, tak som tak neplakal ako keď som ho videl teraz, po druhýkrát, vtedy som film príliš technicky rozoberal, čo ma emočne zabrzdilo,a možno som bol kúsok aj "disturbed", lebo som bol sklamaný zo spracovania, no a navyše, dnes som už starší a schopnejší to precítiť tak, ako sa to emočne úžasne precítiť len dá - životné skúsenosti mi dali slzy, za ktoré som vďačný, a umožnili mi vidieť, vidieť viac, vidieť zmysel lásky a nádeje, tie krásne slzy života, to, čo tvorí mňa naozaj, to, kým som, a že viem sám seba vidieť v absurdite snov toho chlapca; myslím že pocity a myšlienky, ktoré evokuje tento film, sú tie najvyššie, ktoré človek môže mať, dokonalosť sama. Williamsova hudba je nádherná, pieseň "For Always" - naznačenie či vyjadrenie večnej lásky - a tiež inštrumentálne ako "Tam kde sa rodia sny". Tak dobrú noc, Dávid. :-) Navždy.

hehe, no moja bývalá frajľa, inteligentná feministka (najhoršia kombinácia - najmä ak to holka preháňa :D), ona mala tento film rada. Taký ten slabý odvar ako sa pomstiť mužom za neexistujúce "zločiny". :) Takže sa na to nedokážem dívať bez predsudkov a skrytej "nenávisti" :))) ale nieee, trošku preháňam a srandujem :) Samozrejme, deti dajú mužom ako za trest, a baby si robia ženskú jazdu smiešne na nejakej módnej prehliadke, ach to je ale pomsta, veď aj my muži máme svoje deti radi :). Jeden z mužov, samozrejme, zradí, a chodí si s manželkou užívať, potajme, samozrejme, kto iný zradí než muž,že? A jeho žena ho, samozrejme, za trest, vydá nakoniec na pospas kamarátke, ku koncu filmu, v posledných scénach, no jasné, baby musia držať spolu, ako Spice Girls. :) Čo iné :) Som ironický, viem, ale film je dobrý, má veľa príjemných gagov, srandičiek, vtípkov, Satinský je skvelý, tučný nasratý ujo, ktorý zvládne vymýšľať hry o Jetim, sprchovať deti v studenej vode, jednou nohou kolísať Matýska, a ešte aj urobiť pascu omylom vlastnej manželke, ktorá spadne do výmoľa kde vyhadzujú smetie, či čo to bolo :) Ale nakoniec si to zlízne, ale keď sa tak zamyslíme, že za čo vlastne, keďže ani neverný nebol, ani tú pascu nepripravoval jej, a len čírou náhodou mu ušiel ten kočiarik dolu kopcom - čo nebola jeho chyba, ale nešťastná náhoda - neviem teda presne PREČO si to nakoniec zlízol, asi ženský dôvod, no čo iné? :) Žena vždy vie prečo sa pomstiť, aj keď nemá dôvod, jedine pomstou totiž dokáže odpustiť, ženská ješitnosť má vždy svoje .."dozvuky".... :) Ták jo, tri body do pohody ;) Milý film režírovaný ženou, jak inak? :)