Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Krimi
  • Komédia
  • Akčný
  • Sci-Fi

Obľúbené filmy (10)

Vymedzený čas

Vymedzený čas (2011)

Akože ....(ticho)..... je to jeden z najlepších filmov aké som videl za posledných 10 rokov ! Je mi jedno, kto čo negatívneho povie na tento film, iste, má drobné nedostatky, ktoré aj nižšie napíšem, ale tu presne vidieť, ako sa dá bez brutálnych efektov a zbytočných technických zázrakov digitálneho veku urobiť jeden skvelý film. Perfektné snímanie kamier, jednoduché a pritom všetko zobrazujúce, okúzľujúca hudba, smutná až existenčná, a časove napätá presne v pravých momentoch, skvelé kostýmy, lepšie než ktorýkoľvek Matrix, láska, síce trošku menej ukázaná, ale možno to bol zámer, aby to nebolo príliš sladké, skvelí menej známi herci (za zmienku stojí pre mňa objav šľachticky pôvabného a do úlohy precízne sa hodiaceho Vincenta Kartheisera), ale celkove mnohí herci v snímke mali skvelé prirodzené herecké kvality (jednoduchosť Justina, jeho tiež treba oceniť, Amanda má viditeľnú budúcnosť ako herečka, chladný ale presný Cillian), proste dobré, takže..... konečne film, kde sa neobjavuje debilný Bruce Willis, s ktorým sú scény až prehnané až nedôstojne primitívne, a hoci v tomto filme žiaľ tiež museli byť trošku komerčné, naháňačky na autách a podobne, ale pochopte, v dnešnej dobe sa už nedá urobiť Blade Runner ak chce film nebyť stratový a prežiť, takže skvelé dielko, doporučujem každému fanúšikovi sci-fi pozrieť si. A negatíva? Možno to, ako to skončilo, by som vytkol, to ako sa tam s tými dvoma malými smiešnymi pištoľkami idú popasovať s tou veľkou bankou na konci :)). Celý čas sa zdalo, že celú planétu (alebo aspoň jej značnú časť) má pod palcom ten jej otec, Weis, aspoň to tak vyzeralo, že je jedným z najmocnejších ľudí, a zrazu toto, ukáže sa, že je len dosť bohatý, ale nič viac. Hoci... ukázali to tam na sekundičku na jednej mapke, že vládne len jednému časovému pásmu, ale zdalo sa mi intuitívne či pocitovo, že vo filme nie je nikto vyššie než on, aspoň celý film sa v tom duchu uberal, zdalo sa. Vždy to proste na konci musia spraviť tak, aby buď počas deja filmu šéf-vinník nijak neidentifikoval skutočného vinníka v našom ekonomickom svete - len na konci niečo jemne naznačia, ako v tomto prípade s tou Bankou Sveta, avšak tým sa zahmlí do stratenosti skutočný vinník ekonomického svinstva v našom skutočnom svete, alebo ak dej aj niečo naznačuje, že niekto je vyššie a vinný, tak na konci sa to musí nenápadne (alebo až príliš nápadne) odkloniť tak, že narýchlo všetko poupratujú, zbúchajú, a koniec je priam imbecilný. V tomto prípade je koniec trošku nedomyslený, príliš rýchly, náhly, možno naivne idealistický, s hlúpou nádejou (myslím že by sa mali filmy končiť oveľa surrealistickejšie či jednoducho ...divne.) Chceli nám povedať, že svet je špina a máme tu niečo podobné aj dnes, a tento pesimistický filmový pohľad je len zrkadlením dneška akurát v inej rovine konkrétnych príbehov? Áno, ale nie dosť odvážne, to aby príliš nenasrali tých, čo film nepriamo financujú. Alebo možno preto, aby príliš nemenili umeleckú individualitu filmu, jeho nedeliteľnosť a neaplikovateľnosť? Ale jednoznačne nemám rád tie idealisticky revolučné konce, a hoci to nebol zas až taký happy end, ale aj takto ukončené vecičky mi zvyknú prísť ako jemne trápne, aj keď v tomto prípade nie je záver zas tak príliš zle urobený. Mohlo to ísť ešte vyššie, predĺžiť to až do Tela Svetovej Vlády, boj, a potom finálny útek Justina a Amandy niekam na ostrovy ako posledný "choice" lásky, zbaviť sa časových hodín života pre oboch, dostať prirodzený život, ale nepomôcť svetu, lebo sa to "reálne nedá", keďže v prípade rozdania globálneho času by tak či onak nastala taká istá anarchia a zlo, apória života a inštinktu prežiť, takže sa nič nepodarí, a úplne sa neuspeje na konci, a len individualita môže žiť skutočne a v láske, ale smrteľne avšak v prirodzenom živote a láske medzi Justinom a Amandou. To by bol môj záver, útek a láska dvoch, a svet ostáva tam kde je, v smútku, ale dať nejakú nádej, možno... narodenie dieťaťa tých dvoch, ale s hodinami..... čo by mohlo byť úvodom na druhý diel, v ktorý dúfam ale snáď to neposerie Hollywood, lebo keď ten sa chytí do práce,bude z toho fakt srajda. Ešte pár pozitívnych momentov : synergia smrti Olivie Wilde s prežitím Amandy Seyfried, emocionálne otázky existencialistického typu, dosť lacný rozpočet bez prílišných efektov, neurčenie obdobia kedy sa to odohráva ...mohol by som pokračovať, ale nie je to potrebné, proste DOBRÝ FILM, srdcovka.

Všemocný

Všemocný (2011)

Vďaka jednému človeku som mal možnosť pozrieť si v poslednej dobe niekoľko skvelkých filmov, a tento je jedným z nich. Nový herec, ktorého nepoznám, trošku pripomína Ralpha Fiennesa, ale zahral to výborne, hoci to nebolo až také ťažké to hrať, ale zahral to pekne, ale noví herci sa vždy potrebujú zapáčiť, nemajú čo stratiť, a tak sa chopia peknej príležitosti až vo vyššom veku ako Bradley, v čase keď si ich už niekto všimne, oťukajú sa atď, to mi berie ambície ísť do veľkej Ameriky a stať sa hviezdou. :) Nečakal som De Nira, že bude hrať v niečom takom, ale vlastne prečo nie? Stále hraje seba, pracháča, nemá ďaleko k mafiánovi. Je to dobré keď hrajú v takých dobrých snímkach noví herci, a nie vkuse tie obkukané tváre, ktoré už nemajú čo povedať. Zápletka nie je nič nového, ale prvých 5 minút filmu som čiastočne videl sám seba kedysi, a smial som sa na tých heftoch, keď prestal v bare zrazu o svojich predstavách rozprávať lebo nevedel ako ďalej, a napil sa piva, to bol Jasný Kód toto :D Zvykne mi vadiť, keď sa film rýchlo premieta zo scény do scény, a keď sa prežije 10 mesiacov za pol minúty, a povedia pár viet, a ide sa úplne inde, ale v tomto prípade to ani inak nemohlo byť, dej je stavaný na tento typ situácií. Menia sa farby, to jasne evokuje rozdiel medzi depresívnym filmom a zobrazovaním "na výslní" - dnes je v móde žiť svoj sen, a snívať naplno, žiť svoje ilúzie, predstavy, myslím že tomu dal rozmer sex, porno, drogy, meditácie, sebarealizácie v novom svete, a sloboda technického veku. Snaha žiť mladý život, nestrácať čas, ísť na vec priamo, a sústredene. A o tom je ten film, o psychologickej slobode, a o otázke, čo je za úspechom? Čo je za šťastím niektorých ľudí? Geniálne myslenie či brilantné sústredenie, alebo drogy či šarm? Možno sú to len kontakty, rodinka niekde v senáte, alebo príslušnosť k nejakej etnickej skupine či náboženstvu? Alebo proste plný výkon skrze pár rokov výslnia na droge a potom pád v štýle minulej Britney Spears alebo budúcej Miley Cyrus? Alebo je to možno schopnosť intuitívne vytušiť to aj ono, a chopiť sa možnosti, hoci ako sviňka. Človek zvládne hocičo keď je v pravej chvíli na pravom mieste a má mozog..alebo sa vie v pravú chvíľu na pravé miesto dostať, alebo vie presne dešifrovať ten pravý čas... Nemá zmysel vymenovať všetky možnosti, je to o tom, vedieť to, vidieť to, byť tým. Aj keď si nemyslím, že sa to všetko nedá aj prirodzenou cestou, a nie psychedelickým Fast Forwardom, ale v tomto filme je to tak, proste užite si NZT. A hoci mať taký fast forward na situácie života je sen každého, kto sa vidí v tomto filme ako Eddie Morra, predsa len to beriem ako science fiction a myslím si tiež, že svet je skôr o sprostosti mocných a nie o genialite neznámych.. Treba si film ale pozrieť, ale stačí raz. ;-)

Pán Rosnička

Pán Rosnička (2005)

Celkom v pohode som sa na tom zasmial :D Niekoľko dobrých heftov, typický americký klídek ľudí, ktorí to vedia mať tak jemne na háku, a najmä niečo o tom, ako môže aj totálny lajdák, smoliar, a lúzer byť v poho zo života... Dobre že sa nedali s manželkou dokopy, lebo som nechcel aby sa to skončilo happyendom. Ale holka bola zlatá, najmä minútku predtým, jak sa dozvedela, že on videl ten jej papier, škoda, to mu posralo vzťah, už aj tak predtým posratý. :) :/ Bola v tej chvíli taká jemná, súcitná, a chcela s tým niečo urobiť, ale on to posral, nie ta tatárka, ale toto. :/ Všimnite si aké sračky jedia Američania, fakt desné, nečudujem sa, že jeho otec umrel na rakovinu, to tá strava - treba žrať surovu zeleninu, orechy, a kokos, najmä strúhaný, a bylinné čaje.. :D Kamera, strih, dlhé zábery, všetko na môj štýl, a hudba, mňam, Hanz Zimmer, poslednú pieseň si dávam s potešením na svoju wall na facebooku. Oddýchol som si, zasmial sa na velbloudí tlapě, tučke, ktorá na všetko odpovie len "Jo.", kvôli svojej nadváhe... Film o tom, ako vedieť byť v pohode, vyšlo to. Nuž, nechce sa mi dopísať tento komentár, lebo je polnoc. Ale je to fajn pozrieť si to. 4****

Večný svit nepoškvrnenej mysle

Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004)

Je to výborný film, zato, zaujímavý, netypický, nerozpočtový, dá sa tomu povedať mainstreamová alternatíva, ale nedával by som to až tak vysoko, ako sa to hodnotí. Smiešne a zároveň aj vhodné a dobré je, že tam nie sú efekty, že to science-fiction čo v tom je, je úbohé, a to si cením. Tak by som to natáčal aj ja "na kolene" - bez efektov; tu sa dokazuje, že dobrá myšlienka sa dá natočiť aj bez nejakej ultra strižne a vybavenia. Stačí málo, dôležité sú v takom filme herecké schopnosti a pekné fejsíky hercov a herečiek, celková psychedelická inteligencia filmu a najmä režiséra a strihu, hoci aj v jednoduchej rovine, úplne až banálnej. Film sa mi páčil, a na konci ma potešil, pocítil som pocity, hoci všetko bolo strašne predvídateľné, to je taký z tých filmov, čo vieš od začiatku, ako to pôjde až do konca, čo je blbé, ale aj dobré, aspoň sa nevystrašiš nijako ani nič. Jim Carrey sa do úlohy aj hodil aj nehodil, zaujímavé, že tam hrali tak známi herci, a pritom taký jednoduchý film. Jim sa tam nehodil možno preto, že je taký ušuntelý v tom filme, a zároveň hodil ako klasický americký romantik. On nie je komik, skôr romantik, ale ono sa to dvoje zlieva... Hehe, a starý dobrý Frodo, ani som si toho herca nikdy predtým nevšimol, kým že ho nepoznám z Pána Prsteňov, a potom Kirsten Dunst, moja láska z "I knew I loved you" :) O nej si človek nevie vyjasniť, či je to nesmierne jemné, krehké a nevinné dievčatko, alebo jedna dobre ukrytá mrcha, čo si všetko vie svojou nevinnou tváričkou vyriadiť tak ako to ona sama chce, chalani pozor na tieto typy žien! :D Ale človek sa buchne do toho fejsíku, čo už :)) No a francúzsky režisér, je jasné z toho obrazotvorného vnímania, že je to európsky štýl. Je to preto trošku príliš prirodzené, niečo je tam nedotiahnuté, neviem definovať čo presne, ale neskôr keď na to prídem, už nebudem na ČSFD... :D

Svet podľa Prota

Svet podľa Prota (2001)

Tri úlohy: 1. vidieť modrého vtáka (čakať, na niečo, čo nepríde, mať nádej, sústrediť sa na to, že sa to môže zmeniť; inštinkt nádeje a viery), 2. nebáť sa smrti (neriešiť strach pred smrťou, lebo ho nikdy neobsiahnete, tak ho necháte tak; inštinkt prežiť), 3. zostať tu, a prijať čokoľvek čo príde (že sa proste nič nezmení, je beznádej, ale vytrvať!). Niektoré veci ma dostali. Nevedel som skutočne, ako sa to môže skončiť, ani náhodou som nečakal psychiatrické oddelenie a katatóniu na koniec filmu, ale ak by to bolo o tom, že je naozaj K-Paxan, bolo by to nudné a trápne, ale ak to prešlo do psychiatrickej nemoci skutočne, je to pčíliš realistické, takže film (dej, finálne zdramatizovanie aj jeho vyústenie) JE pre mňa prekvapením, ale zároveň je to tak normálne, že neviem čo si mám o dobrom filme myslieť, že je blbý? :D Som trošku v šoku, lebo neviem čo si mám myslieť po tom záhadnom začiatku prinášajúcom nadšenie všetkým "mimozemšťanom" v dave ľudí, ako som aj ja :)) a zároveň po tom realistockom konci, ktorý musel skončiť tak, a nemohol ani inak, ale skončil smutne, tak ako mi naháňajú nepríjemné pocity všetky filmy s psychiatrickou tématikou. Tak to malo byť. Takto si predstavujem film. Byť v rozpakoch. Ale myslím, že sa to dalo urobiť lepšie, a preto to príliš nechválim. Ale je to svet podľa Prota, a tak ako to je, tak je to v mysli krásneho šialenca, a tak to má byť, nič nemeniť. Zaujala ma myšlienka filmu číslo jedna: "Pripustím, že som Robert Porter keď vy pripustíte, že som z K-Paxu." :) Skvelé.

Arizonský sen

Arizonský sen (1993)

Myslím, že si o Kusturicových filmoch zistím viacej. Toto bol pre mňa jeden malý zázrak, úplne že... vynikajúci film, plný prekvapení, spôsobov vyjadrovania sa, symboliky, skvelej hudby, spojenie drámy, realizmu, surrealizmu, komédie, fakt som sa aj zasmial aj zamyslel, zanechalo to vo mne pocit smútku, a to je práve to výnimočné, najmä začiatok som vnímal v pochybnostiach, lebo sa mi javili niektoré scény trošku skurvené, proste asi... nemorálne... alebo čo, ale uvedomil som si vlastne a definitívne, že práve v tom bolo vyjadrene sa režiséra, že LASKA JE PROSTE ŠIALENÁ A AMORÁLNA, lebo je to láska a vzniká na miestach, medzi práve tými, ktorí sa k sebe nehodia, zničia sa, zaľúbia sa a trpia, láska je svet, ktorý jednoducho, keďže vzniká náhodne, nemôže mať žiadne logické ani morálne pravidlá, a potom ubližuje ľuďom, tým, čo sa zamilujú, aj tým, ktorí ju prežívajú, aj tým, ktorí ju závidia, a tí, ktorí ju prežívajú, sú odmenení v podobe dobrého a vášnivého sexu, ale zlíznu si aj to brutálne peklo potom, v ľútostiach a křčoch postrádania a šialenstva osamelosti, a tí, ktorí ju závidia, sa len ticho mučia a trýznia, nemajú nič, žiaden sex, nič, ani ho z ľútosti či súcitu nepríjmu, ani nepochopia výstrednosť tých, ktorí lásku majú a žijú ňou, ale zostanú zabarikádovaní vo svojich myšlienkach, naivných snoch či predstavách, ale neskosia zase to temné utrpenie odlúčenia, hoci zase ..môžu skončiť presne tak ako Grace... Vypichnem štyri pradivné osobnosti reálneho sveta, v ktorom všetci žijeme - štyroch bláznov rôzneho druhu: šialená chorá psychicky narušená mánio-depresívna vrahyňa svojho manžela, ktorá šťastne miluje mladých mužov, nemorálne, ale je to jediná záchrana jej zlomenej psychiky - sex s nimi, prípadne závislosť, útek od seba, snaha žiť, milovať, bez svedomia, ale zblázniť sa... Druhý je cynik, rýchlo rozpráva, melie scény z filmov, melie o ničom a o hocičom, na všetko skutočne hodnotné (alebo iluzórne?) serie, každú preťahje, lebo.. pochopil... kde žije, a aké sú jeho možnosti vo svete žien, ktoré manipulujú, a kde ak niekto chce skutočne uvažovať a milovať, a je muž, nemá šance si nijak pomôcť, len byť svinský cynik a sebecký hajzel... Dalším je naivný chlapček, ktorý ide za svojimi prvými skúsenosťami, naivne ale krásne, ponorený v snoch, pobláznení, ktoré ešte nevie pomenovať, je šťasný ale spoznáva svet, je to mladý človek, ktorý sa blíži k prvej zákrute, v ktorej mu spadne úsmev, a ktorý už potom nenájde, ale dnes sa ešte usmieva, a hoci už o láske niečo vie, stále je to len prológ....A posledná, mocochou zničená popoluška, ktorá miluje, závidí, zblázni sa zo závisti, žiarlivosti, úchylnosti svojich snov, melanchólie a sebatrýzne, a nakoniec, keď pochopí absurditu svojej existencie, prinesie to posledné, čo sa v láske priniesť má, slovo 'milujem ťa', a posledný súcit k láske a k životu. O tomto je láska, skvelý Kusturica... Fakt génius. Sny neexistujú pre tých, ktorí žijú svoj sen, a nie snívajú o svojom živote. A je v tom vlastne rozdiel? Pre šialencov rozdiely nie su. Neexistujú. Žiadne. Aspoň v láske nie... :)

Neverná

Neverná (2002)

Vidím tu poniektoré negatívne komentáre, a som sklamaný. Podľa mňa bol ten film skvelý. Počas filmu jemné a pomalé snové scény, smutná pomalá hudba, jasne vyjadrujúca o čom je manželstvo, o čom je láska, o čom je nevera, a o čom je zločin... Poníženie muža, súcit ženy, láska, ktorá to napokon zas totálne rozpadnuté spojí, nezmyselnosť hnevu, absurdnosť života.... nechávajúc diváka nakoniec poskladať si emocionálnu mozaiku samostatne, a utvoriť si pravdepodobné vyústenie smerom do budúcnosti manželov.... Láska jednoducho musí poznať aj temné zákutia, ľudská duša je pokušiteľná. Žena, hoc' neverná, aby milovala manžela, nevyhnutne potrebuje poznať súcit, hoci aj romantickú lásku, ale každopádne však v prvom rade súcit, inak by sa láska vytratila do prázdnoty a nešťastia, vzťah upadol do večného zabudnutia, a práve milujúci muž súcit potrebuje, aj keď si to my muži neradi priznávame... Láska potrebuje svoj rozvrh a nie prvoplánovosť, a preto je nevyhnutný súcit v živote. O tom je tento film. Hoci žena chce manžela možno aj udať na polícii, možno o tom premýšľa, prežívajúc eventuálne aj negatívne potešenie v prípade jeho zatknutia, keďže sa zaľúbila do mladého milenca, predsa len nájde lístoček od manžela pre ňu na 25.výročie vzťahu akurát v pravej chvíli, a podlomia sa jej dovtedy o spravodlivosti premýšľajúce oči, a uvedomí si, že miluje, a že manžela nepodrazí. Uvedomuje si, že ako žena, ktorá je vinná a čiastočne aj za všetko zodpovedná, musí nájsť lásku k človeku, ktorého sklamala... Sú to ženy, ktoré akoby diablov vynález, potrebujú práve v týchto situáciách prakticky zabehaného manželstva nespútanú vášeň, emocionálne inovácie a kreatívne posuny, keďže inovácie sú v manželstve umrtvené, a kreatívnosť ženskej nevery, ktorá je iná než mužská, ženu presne dovedú k jej základému životnému testu v zmysle otázky či vie súcítiť, rovnako ako mužským testom lásky je pochopenie poníženia svojej mužnosti vo svetle ne/žiarlivosti. Sexualita vládne aj u žien... Film pomalý a jemný, príjemný na sobotné alebo nedeľné polnočné chvíle... p.s. 3 detaily...... jeden, že človek, ktorý zabije v takomto afekte, nie je podľa môjho názoru vrahom, a za druhé, všimnite si filmy, ktoré urobil Adrian Lyne, režisér filmu, celkom dobrá zbierka, nie? a za tretie, Diane Lane aj Richard Gere v skvelých hereckých výkonoch...najmä Diane...

Tí druhí

Tí druhí (2001)

Už dávno nesledujem žiadne horory z jasných dôvodov. :) Aj pri sledovaní tohto som si v polovici predstavenia dal maličkú pauzu, nech sa ukľudním, čo je dôkazom, že to bol napinák, nervák. Nečakal som takéto rozuzlenie, obdivujem takéto filmy, kde sa všetko vlastne odohráva vo vymyslenom svete, niekde úplne mimo spoločnosti,kde nie je ani náznak toho, že žijeme na Zemi (až na detail s vojnou; hoci nebolo jasné, či je to v Anglicku, kedže Anglicko nebolo napadnuté.. :)..). Nie som fanúšik úniku od reality až do fanatického rozsahu, lebo ma zaujímajú filmy a epiky kde je možnosť súcitiť, kde je možnosť uvedomiť si svet, v ktorom žijeme, avšak občas uletieť takto milujem. Celý dej sa dá sledovať v napätí, a vyústenie je úplne iné, než to, čo by som čakal, čo znamená, že film dostane dosť hviezdičiek, a režiséra ani nepoznám... Nepoviem tým, čo to nevideli, o čom je výsledok filmu, poviem len to, že keď chcete dobre spať, tak nepozerať pred spaním,a pokiaľ mávate divné sny po sledovaní hororov, nepozerať...

A.I. Umelá inteligencia

A.I. Umelá inteligencia (2001)

Láska vs. Logika. Robot vs. Človek. Rozum vs. Nádej. (Tam kde už nie je nič, žiadna nádej, a logika hovorí proti všetkým šancám, tam je vždy ešte láska, ktorá je jedinou správnou hoc' zdanlivo nemožnou logikou, ktorá dáva transcendentálny zmysel zmyslu života. Láska je jedinou SKUTOČNOU logikou.) Večná tématika, večné otázky, hľadanie seba samého skrze príbehy o robotoch, vzhľadom na to, že človek je zmiešanina zvieratka, robota a boha, a toho posledného hľadáme na ceste života v sebe samostatne, pomocou súcitu, intuitívnej logiky, geniality vcítenia sa, teda lásky, toho, čo nás robí krásnymi, ľudskými, inými než všetko ostatné vo vesmíre... Ohľadne filmu: Sú výhrady, samozrejme, je to také trošku "pospájané, pozliepané", naivne ukončené, (ku koncu) neprirodzené (klonovanie mamky), niekedy, aj počas filmu, akoby súkané mysli priemerného človeka, silené... ale nepredbiehajme, film má niekoľko veľmi emocionálnych sekvencií, je pekný, inšpiratívny. "Ľudskejší než človek?" - ďalšia večná otázka, ktorú si kladieme my, ľudia, keď sa sebareflexívne dívame na seba individuálne, na svoje denné problémy spôsobené nedostakom ovládania či negatívnymi emóciami, ale aj dívajúc sa eticky na zrkadlo našej globálnej duše - na spoločnosť. Smutná otázka, keď si niekedy musíme povedať - áno, možno jednoho dňa bude robot čistejší, emotívnejší a ľudskejší než človek. Nemohol som neplakať, keď som spoznal sám seba v niektorých hraničných existenčných situáciach ničených robotov, keď chceli tie nešťastné figúrky presvedčiť svojich vrahov, že to je predsa len také malé ošúchnutie, že to sa dá opraviť, alebo že "budem pracovať aj v noci", alebo keď malý David povedal svojej mamke: "Nie, mami, prosím, nie, mrzí ma, že som som mal poruchu, prepáč mi, že nie som skutočný, keď si ma necháš, budem sa snažiť, budem sa naozaj snažiť, naozaj, budem sa snažiť..." Jedná sa tu o prvú a poslednú lásku k životu, o ten súcit, tú bezpodmienečnosť, absolútnosť, ktorú má len emocionálna bytosť, častokrát žena, a nie muž, muž by ho odniesol do Cybertronics, možno, kde by ho iste zničili, ale žena mu dala slobodu, síce v dosť nezodpovednej situácii, keď, spočiatku mysiac si, že ho bude milovať, mu zrazu kvôli ľudským nedorozumeniam a obavám prestala veriť, teda nebola bezpodmienečná, ale nechala mu aspoň život, keď už strácal všetko. Slzy, tie rozhodujú, tie sú láskou, tam kde je logika, tam sa končí zmysel života, ale tam, kde je láska, ktorá je vždy zdanlivou anti-logikou, tam je život, tam je šanca, nádej a budúcnosť. O tom je tento film, o existencii vedomej bytosti, je vlastne o ľudskej bytosti na Zemi, o nás, genialita precítenia tohto filmu spočíva jedine v precítení seba samého, nás, ľudí, tých, ktorí (či už občas alebo často) pociťujeme lásku, niečo výnimočné, nielen lásku k sebe, ale lásku k životu, ku mysleniu a cíteniu, teda k vedomiu, lásku k ľuďom, hoci úplne neznámym srdciam strateným na tejto Zemi. "Give him what he wants." - najkrajší moment filmu, veľmi sa mi páčilo stretnutie super-robotov a prvého robota Dávida, ich túžba priniesť mu jediné šťastie, ktoré môže mať, rodinu, mamku, opätovanú skutočnú lásku, a možnosť cítiť sa, že je skutočným chlapcom. Zmenil by som niektoré detaily na scenári, a rovnako aj vo vizuálnej scenérii - pokusy urobiť nový ďalší dystopický bladerunner už nemusím (kyslý dážď, neónové lampy, násilie, chudoba, mega veľké sociálne rozdiely, človek neznamená nič), myslím, že by nebolo od veci urobiť konečne sci-fi film štvrtého typu, to znamená nie dystopický, ale ani nie zas príliš "naivne zelený" (prírodný), ani nie príliš technokratický (ohurovanie technikou už nie je módne!), ale ani súčasno-spoločenský s časovými smyčakami, ktoré vždy sú z nejakého uhla nelogické (to "alibi" nie je "nepriestreľné" vzhľadom na nekonečné delenie situácií...atď), proste sa venovať viac UMENIU (lyrike, láske (takej tej true love), emóciám, inovnímaniu...) pri tvorbe science fiction - a nechám už na vás, čo si pod tým predstavíte.. Možno sa mohol David vo filme zamilovať do toho dievčatka, ktoré ho objavilo v tej klietke, a možno mohla byť aj ona adoptovaný robot, ktorý neuspel na svojej misii,v teste Cybertronics,a ktorý nájde novú nádej s Dávidom. Tú malú robotku si mohol prisvojiť ten týpek, čo tam viedol tú odpornú show, možno ju mal takto zachrániť, a keby utiekla s Dávidom, mal to ako človek pochopiť, čo by bol krásne prejavený ľudský cit v kontraste k tej vražednej nenávisti na show. A možno Dávid nemusel dostať mamku na jeden deň, a mohol smutne pochopiť, že to možné nebude, avšak bol by vyspelými robotmi preprogramovaný na vyspelého, spolu so svojou malou láskou, pridajúc sa ku super-robotom, rozsádzajúc život niekde po galaxii v nádeji, že iné deti, ľudia, budú mať svoje mamky, svoje rodiny, a splnia sa im tie najtajnejšie sny, ktoré sa jemu žiaľ splniť nemohli. Prípadne mohli ho roboty nejakým technickým zázrakom preklonovať na človeka, aj s malou, a tí by zasadili život na Zemi odznovu, a ľudstvo by tak malo nádej na prežitie. Navyše každá scéna mohla byť kvalitnejšie zobrazená, tak aby nevysvetľovala všetko, aby to ostalo zahalené niekedy, otvorené, nevypovedané, ako láska, ktorá je najkrajšia keď je tajomná, hoci by to malo slabšiu predajnosť, ale bol by to lepší film, alternatívnejší, no a ten nápad s tými bunkami z vlasov, to bola brečka, to je nápad starý ako Európa, už zo Starmana z roku 1984, to tam vôbec nemalo byť. Bol by lepší koniec, ak by sa film obrátil do smeru lásky Dávida a dievčatka-robota - ako prirovnanie lásky strojov a lásky ľudí, a tiež tak, že by sa David pridal ku super-robotom, tým pádom by tam bola viac emotívne prejavená prvá a posledná láska k životu, láska stroja ku človeku, úcta k nám, ľuďom, keď opačne toho my akosi nie sme schopní, dokonca si to nevieme poskytnúť ani sebe samotným, teda ľuďom, ľudstvu, tým, ktorí sú takí istí ako sme my - bola by to skutočne prejavená jadrová láska a úcta k životu a vedomiu ako takému, k inteligencii každého druhu. Vypichol by som ešte jeden moment, ktorý prejavuje lásku, vysvetľuje ju jasne, a to prichádza vtedy, keď robot Joe povie: "Oni nemilujú teba, ale to, čo robíš, to, ako konáš, ale teba skutočne nie..". Človek, alebo aj roboto-človek, to nie sú jeho činy, ale človek/robot samotný. V tom je pochopenie Elohim, pochopenie Boha, ak chcete. Láska je milovať ho takého, aký je, a milovať jeho vedomie, jeho. "Opúšťam ťa, Joe, zbohom..." povie David - lebo nádej o temer nekonečne nulovej možnosti splniť si svoje detské sny, a láska s tým spojená, víťazia nad logikou pravdy a nemožnosti, nad beznádejou života, láska zvíťazí nad strachom, a David sa vydáva hľadať svoju stratenú mamku. Keď príde do Cybertronics, zistí, že nebol jediným, zistí pravdu o sebe, že je len prvým z mnohých, alebo dokonca len najlepším z mnohých pred ním [jedného z nich zabije - neviem načo je tu táto scéna, žiarlivá, sebecká, nenávistná! Zbytočne!], a takto David zisťuje, že predsa len zostáva len pokusnou obeťou nezmyselnej snahy vedca vyrobiť si svoje mŕtve dieťa namiesto zmierenia sa so smrťou (hriech ľudí sformovaný do citového chladu, alebo niekedy aj nenávisti, voči večným ale (doposiaľ) neemočným robotom), Dávid zisťuje, že nie je žiadna nádej, že to bol len sen, len vedecký pokus, chce zomrieť, a v poslednom inštinkte viery v lásku mamky si "nedá povedať" a padá dolu strmhlav do vody, kde však na jeho prekvapenie uzrie sochu, o ktorej sa domnieva, že je nádejou, ktorú hľadal, a nekonečne prosí o splnenie svojich snov, pretože jeho nádej je úplne nesmrteľná, je večná. A človek tu znovu zaostáva za láskou robotov, v dimenzii rešpektu k vedomej individualite a v smere krásy formácie emočnej nádeje, v dimenzii dať niekomu novému šancu prejaviť sa individuálne keď má nulovú nádej, prejaviť sa však v Láske, dosiahnuť viac než dosiahol organický človek, ktorý neprijal lásku a nádej nad inštinkt života a smrti - Dávidov stvoriteľ by ho nechal tak ako ostatné pokusné protoroboty možno aj nakoniec zomrieť a vyvesil do vitríny medzi ostatné, niekedy nechajúc ho čítať si, informujúc ho o pravde o nemožnosti stať sa chlapcom, a chlapec, ak by nebol dostatočne milujúci, prijal by to, čo však Dávid zamieta, a vyberá si radšej smrť. Dr. Hobby ešte pokusne teda čaká, čo sa udeje, a zrejme dáva Davidovi ešte na výber - možnosť ukončiť sa samostatne v krásnej beznádeji lásky, či prijať pravdu o sebe, ale Dávid napriek beznádeji túži nájsť to nemožné aj v momente smrti - lebo všetko je vlastne iba vyprahlá smrť, a niekde pred alebo výnimočne ZA ňou je nádej, a tak je aspoň krásna beznádej - no o dvetisíc rokov sa ukáže, že roboti majú lásky viacej než my, ľudia... a môžu mu aj vedecky splniť aspoň niektoré sny, navyše umožnia mu aj snívať, teda to, čo vždycky chcel. Možno sa nehodí, aby som ešte pripísal niektoré detaily, čo mi vadili, a práve túto na konci, ale myslím, že je to nutné, aby som pridal aj kúsok kritiky. Film je pozliepaný, ako som vyššie už vravel - náhly útek z arény (ako sa tak bezproblémovo dostali z rúk toho muža, ktorý chlapca nechcel kvôli svojej dcérke a aj kvôli Dávidovej výnimočnosti pustiť "do showbiznisu"?) - proste niektoré detaily vynechané, iné až cezpríliš rozvinuté; snaha napodobiť v Rouge city film Bladerunner nevkusnými krikľavými neónmi ma skoro "umelecky zabila", a návšteva u Dr. Know bola v strašnej grafike, ten Einstein, akože... smiešne, škaredé, veď vtedy už existovali lepšie programy na grafiku, viď. Jurský park atď, (vychutnajte si to prosím emočne, a kašlite na tie gýčové detaily); Kathryn Morris, to citlivé žieňa z Cold Case, je v pozícii štartovateľky vrážd?, ach jaj :-(..; Hoci rodinná idylka na začiatku je fajn, nie je prirorodzene snímaná, rýchle prestrihy a rýchly vstup do filmu, na taký dlhý film si mohli niektoré scény stamade odpustiť (oprava robota), a iné pridať (ešte viac emócií poprosím); monotónne ladenie scenérie (úplne nepriesvitné steny ; biele, oči ťahajúce neóny), okrem príjemne zeleného lesíka pri ceste autom nič zvláštne zaujímavého, krásneho, v byte až príliš veľa nevkusných artefaktov, zeleno-žlté vodné lampy či akváriá(?), myslím že tu Spielberg nechal príliš veľa voľnosti pre neschopných dizajnérov, alebo to robil sám(?), a nevie to, nemá vkus...atď ; to, že sa Dávid učil kopírovaním rodičov, bolo fajn, ale mohlo to mať aj citlivejší nádych; to, ako sa neprirodzene herci smiali keď jedli tie špagetti, no neprirodzené, čo k tomu dodať?; možno aj niektorí herci tam nemuseli byť - istotne pochopím, že Spielberg si vybral svojich kamarátov hercov a kamarátky herečky, niekedy menej známych do hlavných úloh (okrem Jude Lawa, hoci aj ten bol dovtedy známy najmä v Británii,v USA ani tak nie), ale nehodili sa ich tváre do úlohy ktorú zobrazovali, napr. Dr. Hobby by sa skôr hodil do úlohy nejakého podomového elektrikára či čekovača plynových hodín, ale nie do futuristického vedca (dal by som tam buď Colina Farrella alebo Ryana Goslinga (toho asi najskôr), Morgana Freemana (až na to že je černoch, a nemôže byť otcom bieleho dieťaťa Dávida :-P) alebo Tommy Lee Jonesa... ale William Hurt to podal v podstate solídne, len sa mi nehodila jeho tvár do tej úlohy asi, čo ja viem, je to subjektívne), Sam Robards sa tam nehodil vôbec, Enrico Colantoni sa tam tak smieškovsky len mihol podobne ako aj Morrisová; Frances O'Connor to napríklad zahrala výborne (aj na zač.aj na konci), musím uznať, aj sa hodila do úlohy (len si myslím, že ako írska katolíčka tomu príbehu akosi neverila, alebo čo... hmm... niekedy sa mi zdalo, že tomu niečo akoby chýbalo, asi to, že určité situácie neprežila v živote, keďže sú len v rovine sci-fi, a tak ich na úrovni mimiky tváre nepresne vkopírovala...); ďalej, to malé dievčatko na Fair bolo vybraté veľmi krásne, tie neskutočné očiská, možno Valeria Golino, alebo ešte presnejšie Penelope Cruz, no proste modré, nevinné, krásne, a tak ďalej, teda, podľa mňa, výber hercov nebol najšťastnejší. Niektoré ďalšie veci vypichnem, keď už to dievčatko nemalo byť tiež robotom (o čom som písal vyššie), tak mohlo sa aspoň zamilovať do Dávida, a ono ho mohlo priamo zachrániť, že "Ocko adoptujme si ho ako môjho bračeka...", ani nevediac, že je to robot, a otec by jej to dovolil, a potom by ju Dávid raz pobozkal a ušiel za svojim snom, aby mohlo byť naznačené, že Dávid sa niekedy v dospelosti rozvinie aj v láske ku dievčaťu, nielen v láske ku mamke; V scénach so super-robotmi príliš veľa vysvetľovania pre slabšie mozgy (no ale chápem, že inak by to nemalo asi predajnosť); ďalej úplne nelogické bolo, prečo tí ľudia mohli žiť len jeden deň, a potom umreli, to ako Dávid potom zaspával vedľa mŕtvoly?, akože nepríjemné toto, no proste veľa zbytočne zle sfilmovaných detailov, nevhodných vecí, nedotiahnutej sfušovanej scenérie, predlžovanie blbých scén a skracovanie podstatných, tým pádom časté prerušovanie pocitov, preto kebyže to robím ja, bol by to geniálny film, takto je len výborný. :-) A inak Dávid, ako dieťa, veľmi krásny chlapec, krásne sympatické oči, chcel by som mať takého zlatého syna, ja deti totiž nemám, a dotklo sa ma to v pozitívnom smere. Obyčajne detské úlohy nemám rád, nehodia sa, ale v tomto to bolo veľmi zaujímavé... fakt mal aj taký robotický výraz, výborne to zahral herecky, a mal také milé usmiate oči, no proste fajn :'-). Novela Briana Aldissa "Superhračky žijú celé leto" mohla byť možno krásna, a ja som sa pri sledovaní filmu niekedy vyžíval v emóciach, uvedomujúc si, ako by asi vyznievala samotná kniha, ale niekedy sa mi zasekol ten unášajúci vnútorný pocit, keď boli niektoré scény formované tak, že ja by som to ako režisér spravil viac alebo menej inak... :) p.s. ešte ma napadá, že deň s mamou mohol byť vyobrazený výlučne v rovine Dávidovho sna, a kratšie... p.s.2. Novela "Do andriods dream of electric sheep?" od P.K. Dicka, podľa ktorej bol natočený Bladerunner, a novela "Supertoys live all summer long" od B.Aldissa, podľa ktorej je natočený tento film, sú dosť filozoficky podobné, a obe boli napísané v roku 1968, takže by som rád vedel, čo je za tým, ako je to možné, to nie je istotne náhoda... :) Sypem si popol na hlavu, že keď som videl film prvýkrát, tak som tak neplakal ako keď som ho videl teraz, po druhýkrát, vtedy som film príliš technicky rozoberal, čo ma emočne zabrzdilo,a možno som bol kúsok aj "disturbed", lebo som bol sklamaný zo spracovania, no a navyše, dnes som už starší a schopnejší to precítiť tak, ako sa to emočne úžasne precítiť len dá - životné skúsenosti mi dali slzy, za ktoré som vďačný, a umožnili mi vidieť, vidieť viac, vidieť zmysel lásky a nádeje, tie krásne slzy života, to, čo tvorí mňa naozaj, to, kým som, a že viem sám seba vidieť v absurdite snov toho chlapca; myslím že pocity a myšlienky, ktoré evokuje tento film, sú tie najvyššie, ktoré človek môže mať, dokonalosť sama. Williamsova hudba je nádherná, pieseň "For Always" - naznačenie či vyjadrenie večnej lásky - a tiež inštrumentálne ako "Tam kde sa rodia sny". Tak dobrú noc, Dávid. :-) Navždy.