SeanLSD

Najnekonformnejší zo všetkých avantgardných umelcov v spolupráci so spriazneným Man Rayom roztočili niekoľko zo svojich rotoreliéfov s hypnotickými špirálovými maľbami a hoci títo dvaja sú spojení predovšetkým s dadaizmom od jeho samotných počiatkov až k vrcholným formám siahajúcim až do súčasného umenia, charakter básní v krútivom efekte tvoriacich polovicu diela a hypnotický efekt, ktorý má jeho sústredené sledovanie na diváka, ukazujú skôr na surrealizmus.

"Chyba v obraze je predmetom, chyba v pohybe scenárom." ___ Kubistický film existuje a neprekvapí, že spolutvorcom toho najznámejšieho je avantgardný maliar Fernand Léger. Ovplyvnený futurizmom s jeho eufóriou z priemyselnej modernity a fascinovaný strojovou mechanikou nemohol film zostať stranou jeho záujmu. Interes o geometrické formy u neho pochádzal už zo štúdií architektúry, no na umeleckú akadémiu ho neprijali a väčšinu svojich raných diel ovplyvnených impresionizmom neskôr zničil. Kubizmus bol následne jeho východiskovým umeleckým hnutím a toto myslenie vidieť v MECHANICKOM BALETE nielen dôrazom na geometriu, ale aj skúmaním množstva uhlov pohľadu na ten istý objekt a takmer nepretržitým využívaním časti a detailu. Je však nutné povedať, že tento dokonalý príklad "čistého filmu" (cinéma pur) bol zrejme z väčšej časti dielom Dudley Murphyho a Man Raya, Léger sa pridal až neskôr, financoval dokončenie a distribuoval film po celej Európe...

Parádny prehľad základných trendov avantgardy počas troch dekád v ich hlavnom meste, vo viacerých oblastiach umenia a ich vzájomných prienikov v podobe desiatok legendárnych mien a neodolateľného Paríža, kde sa všetci aspoň načas ocitli. Hocako dôkladný dokument je, vyvoláva túžbu vedieť viac a každý spomenutý oddiel priam kričí všetkými tými ďalšími nespomenutými alebo nerozvinutými líniami.

Sledované od februára do mája 2024. _ Druhá séria EUFÓRIE je nekonečná vyhrotená situácia, v ktorej človek definitívne prestáva hrdinom závidieť ich mladosť, krásu, sex, drogy a večierky. Tu už nie sú žiadni vinníci, sú len obete. A seriál definitívne prestáva byť "zábava" aj pre samotného diváka. Je to hlboký ponor do vyextrahovanej dekadencie dnešnej mládeže. A pritom zachované to, čo je pre teen vek trvalé bez ohľadu na dobu – silné city, idealistické predstavy o živote a vzťahoch a fatalistické konanie. Plus starý dobrý freudizmus – nie spoločnosť, politika, technológia… - ale neprítomný ocko (a prítomné drogy) sú spúšťačmi abnormálneho správania. _  Hodnotiť tu časti osobitne, nielen diely, ale hádam aj série, nemá veľmi zmysel, čím ďalej, tým viac vyznieva EUFÓRIA ako celok, a aj v rámci dielov si prechádza ľubovoľne medzi postavami, ktorých osudy sú previazané. Iba výnimočne sa prezentuje ako seriál s uzavretými, charakteristickými epizódami, väčšinou ide skôr o moderný trend sledovania krátkeho seriálu ako dlhého filmu naraz, v jednom ťahu, prípadne na pár šupov. A podobne sa to má aj so sériami - sú tu veci, ktoré sa doriešia, aj tie, ktoré sa nechávajú otvorené do tretej série. A tak to môže ísť donekonečna – tak ako život. _ Sam Levinson si na rozdiel od prvej celú druhú sériu napísal a zrežíroval sám. Niet sa mu čo čudovať – stvoril popkultúrny fenomén a chce si ho ďalej robiť iba podľa seba – a výsledok dosahuje väčších výšok, ale aj nedostatkov, ako v prvej sérií. Z rozličných pohľadov sa mu dá všeličo vytknúť... Dosť zvláštne rozvíjanie (či skôr zdržovanie) zápletiek stojí proti režijne a štylisticky neuveriteľne premysleným jednotlivým scénam. V tých jednotlivostiach je to ale majstrovské a ako celok emocionálne zasahujúce až zdrvujúce, čo je pre mňa rozhodujúca kvalita.. Ťažko si vybavím porovnateľné dielo, ktoré by tak presvedčivo sprostredkovávalo pocity a komplexné emócie, vrátane tých najextrémnejších.

Herecká ansámbl je niekde úplne inde než býva obvyklé u céčkových akčňákov a preto som čumel ako puk, že skoro celú polovicu filmu nedôjde na tie obvyklé detské strieľačky vo vidláckych exteriéroch, ale nechajú tie baby predviesť sa a dokonca im píšu ozajstný scenár... Normálne sa mi chvíľu nechcelo veriť, že to má na svedomí Asylum, lebo dokonca aj réžia vyzerá, že jej nešéfoval nejaký amatér z ulice. Potom však, v druhej polovici, asi aby sa zavďačili svojim verným fanúšikom (pretože pre koho títo ľudia točia??) prídu tie stupídne štandardné atribúty pseudoakčnej sračky a postavy aj scenár zhlúpnu raketovou rýchlosťou... ale na časomieru som pozrel len zopár ráz a čo si budeme hovoriť - väčšina filmov Seagala či Lundgrena je ďaleko horších! Vlastne mi bolo naozaj ľúto, že sa nevydržali snažiť až do konca, pretože prvá polka ma vyslovene bavila.

Kde inde si doplniť túto pixarovskú lahôdku ako v Paríži obložený syrom a bagetami ? Navyše v deň, keď som zachránil myšku ? Ale to mi pravdaže nikto neuverí...

Príbeh priekopníčky moderného tanca Loie Fuller vyniká prekrásnou kamerou a dopláca na odfláknutý scenár. Kamera je oslava svetla, tak krásne, až mytologicky nasvietené scény, či už vonku alebo často v totálne tmavých interiéroch, sa len tak nevidia - a je to krásny hold tanečnici, ktorá sa práve precíznou prácou so svetlom preslávila. V kombinácií so silnou hudbou a sugestívnymi výkonmi vytvára kúzelnú umeleckú atmosféru. A keď tu Fullerová prvýkrát predvedie svoj tanec, divák zostane očarený asi veľmi podobne, ako kedysi publikum na jej predstaveniach a želá si, aby ten zázrak nikdy neskončil. Ale scenár mu z neznámeho dôvodu tanečné čísla veľmi nedopraje, čo je vo filme o tanečniciach naozaj zvláštne a snaží sa o čosi iné, v čom ale akoby nevie, kde má vykresať dramatický konflikt – a s tým súvisí aj zvláštne narábanie s faktami. Ak je TANEČNICA naozaj podľa knihy, ako je uvedené, tak neveľmi dobrej alebo veľmi nešikovne spracovanej. Kým prvá polovica filmu je plná nádherne nasnímaných silných momentov, druhá, prekvapivo, pretože prichádza avizovaný konflikt a súperenie dvoch tanečníc, je uťahaná a dýchavičná. Tu opäť k tým faktom. Neočakávam od biografických filmov vedeckú presnosť a automaticky počítam so zjednodušovaním, zlučovaním viacerých osobností do jednej postavy a úpravami životných príbehov pre dramatický efekt... Obvykle preto ani vyslovene nepátram po nepresnostiach, ale zhodou okolností som s životmi Loie Fuller a Isadory Duncan dosť dobre oboznámený – ostatne asi preto som aj videl tento film. Takže fakty, ak by niekoho zaujímali, sú nasledovné (a vrhajú na TANEČNICU dosť nelichotivé svetlo). Loinu situáciu s rodičmi si tvorcovia takmer od základu vymysleli - žila totiž v normálnej, kompletnej rodine aj s viacerými súrodencami, pravdou ale je, že jej otec naozaj zomrel za záhadných okolností, súvisiacich možno s jej manželom, neskôr odhaleným polygamistom. Ak chceli tvorcovia ukázať, že sa s ňou osud nemaznal, nemuseli si vymýšľať, stačilo nevynechať jej prvý pokus o európsku kariéru v Nemecku, ktorý predchádzal Parížu, kde svojimi vystúpeniami publikum vôbec neoslovila a musela napokon vystupovať v cirkuse medzi cvičeným slonom a somárom. Až potom nasledoval onen oslnivý a vyčerpávajúci parížsky úspech... Vzťah s Isadorou a ich „konflikt“, ktoré mali tvoriť akúsi sekundárnu dramatickú kostru, sú tiež umelo vytvorenými atrakciami - v skutočnosti sa poznali len veľmi krátko a Isadora odišla zo súboru už počas prvého turné kvôli vlastnému kontraktu. Horšie ale je, že keď už si ho vymysleli, mali ho aspoň teda náležite dramaticky využiť. Ale všetky postavy sa tam len tak nejako potácajú, čím bližšie ku koncu filmu sa stále viac opakujú a stále menej sa toho deje. Hra s lesbicitou, ktorá sa zdá, že to má zachrániť, je namieste, pretože Loie, po neúspechu s manželom, odhaleným podvodníkom, žila neskôr v stálom vzťahu so svojou priateľkou, ale u Isadory je to opäť iba číra špekulácia. Herci, ako to už často býva, zachraňujú, čo môžu, ale okrem svojich daných charakterov vlastne nemajú čo hrať - ich postavy, s výnimkou slávnych tanečníc, ani nepomenované, sa zásadne nepredstavujú, zjavujú sa a odchádzajú len tak, nemajú žiadny vývoj ani nič okrem základnej motivácie - chcem tancovať alebo chcem zarobiť alebo chcem teba. A takto sa TANEČNICA dopotáca do konca bez toho, aby nám o nich niečo naozaj prezradila. Debutujúca autorka, predtým tvorkyňa klipov, predviedla perfektnú spoluprácu s fenomenálnym kameramanom, ktorý doslova čaruje, ale vôbec nezvládla príbeh a postavy. Zrejme sa snažila byť francúzsky subtílna, tak ako jej herci, ale zostala kdesi na polceste a P. S. pri záujme o silný, dramatický príbeh úplne zahadzuje naozaj turbulentný, vášnivý a tragický život Isadory,, ktorý bol v porovnaní s relatívne harmonickou Loie ako bombardovanie popri tom, keď padá dážď.

Lahôdka pre filmových vedcov. ___ V púšti sa jedného dňa prebudila k vedomiu guma, Len tak. Bez dôvodu. Na svojej ceste za sebaurčením sa najskôr len tak aj kotúľala, no potom sa našla ako hororové bezdôvodné Zlo. Stala sa Gumou, archetypálnou hororovou vzburou proti svojmu Stvoriteľovi a hlavným hrdinom filmu, ktorý je "oslavou toho najsilnejšieho filmového prostriedku - len tak. Bez dôvodu." ____ Doteraz som si myslel, že Quentin Dupieux je hlavne nesmierne nadaný surrealista a veľký vtipálek, ale až pri GUME mi naplno došlo, akým je súčasne veľkým znalcom filmových postupov. Vo svojej absurdne zábavnej hračičke dokáže točiť naraz horor, paródiu na horor, pojednanie o horore aj podobenstvo o filmovom priemysle a filmovom divákovi. Na môj vkus je to možno trochu moc silené, ale gumu - zlo - ani filmový priemysel to nezaujíma - valí sa aj cez mŕtvoly, až kým sa nezastaví až pred samotným Hollywoodom.

Na toto som sa dosť tešil, ale je to ťažká nuda, v ktorej poteší len výtvarná stránka - kostýmy, výprava, rekvizity a Lambertova vizáž.

Definícia totálnej sračky. Prinajlepšom amatérskeho filmu, to je to najlepšie, čo sa o tomto filmovom hovne dá povedať. A že sa točil v Bratislave v tej istej dobe, ako Praha hostila natáčací štáb MISSION IMPOSSIBLE je dostatočne výpovedná skutočnosť, ktorú sa mi ani nechce rozmazávať... Čo prinútila Lamberta v dobe svojej najväčšej slávy kývnuť na toto, je mi záhadou. Dopozeral som s najväčším sebazaprením a asi len preto, že som bol chorý v aute a iný film som nemal. Jediné, čo ma zaujímalo, boli tie momenty, kedy zase na chvíľu vybehnú z diery a uvidím kúsok Bratislavy v polovici 90. rokov. Tých momentov bolo asi 5 a nezaberali ani toľko minút...