RigorMortis

Začiatok vyzeral relatívne sľubne. Partičku nesympatických rozmaznaných parchantov, z ktorých minimálne tretina by potrebovala tvrdú odtučňovaciu kúru vyženú do divočiny, aby dospeli. Taký Survivor pre mileniálov / Gen Z. Akonáhle im však sľúbili pár desiatok tisíc dolárov za zvládnutie celého pobytu, celá vec pre mňa klesla na úroveň (pod)priemeru.  Odvtedy už bolo vidieť, ako kvalita pomaly a postupne klesá. Stiahnete a vykostíte srnca? OK, dáme vám na pomoc expertku na prežitie a antropologičku v jednej osobe. Posrali ste si to v skupine a musíte za trest do provizórneho tábora do divočiny? OK, dáme vám nielen spomínanú expertku, ale aj pohodlný karavan, kam sa môžete uchýliť, keby na vás bola jedna noc pod prístreškom priveľa a srdcervúce videá, v ktorých vám rodičia hovoria, aby ste dospeli. Odchod ľudského papillona na začiatku súťaže a afektovaného černocha s nalakovanými nechtíkmi v priebehu? Žiaden problém, v polovici súťaže pridáme do skupiny rozmaznanú Frančesku, ktorá sa bojí zlomiť si nechtík a ostatní osvietení členovia skupiny sa bavia na jej reakciách. V jeden moment síce osadenstvu strhli kvôli ich lenivosti slušnú časť z výhry; vrátili im to ale po tom, čo vyliezli na horu (v skutočnosti kopček, oproti ktorému bol Lomničák takmer štyrikrát vyšší). Bolo ale fajn vidieť postupnú zmenu skupiny v priebehu súťaže a dokrútky.

Švédsku produkciu mám čoraz radšej a Skarsgård už je akosi zárukou kvality. Ako sa píše už na začiatku každého dielu, je založený "na pravde a na lži". Neviem síce, v akom pomere a pri excentrickom a oportunistickom hlavnom hrdinovi som si tú otázku kládol viackrát, pozeralo sa na to ale dobre. Postavy boli uveriteľné a výkony zahrané dobre; hlavný hrdina s nimi však zaobchádzal ako s kusom oblečenia - použil ich pre svoju potrebu a až mu prestali vyhovovať, odhodil ich a pokračoval ďalej.

Ťažko uveriť, že človek, ktorý vyzerá ako obyčajný úradník alebo poisťovací agent bol schopný niečoho takéhoto a bol v top 10 najhľadanejších zločincov v USA. Náboženstvo je zlo a mormóni sú divní, ich fundamentalistická podoba je však ešte horšia. Človek si aj povie ako je možné, že to tí, ktorí zostali v sekte nevideli, ak vám ale od útleho detstva vymývajú mozog, je ťažké si to uvedomiť.

Niekoľko navzájom prepletených osudov, Patizón v úlohe úchylného pastora a postupné vybavovanie si účtov. Hlas rozprávača a upokojujúca južanská hudba dodávajú filmu na správnej absurdite.

Potter nám trocha potemnel, hlavní hrdinovia vyrástli, CGI pôsobí na dnešné pomery miestami úsmevne a zjemňovanie "desivých" scén robí z celej veci fantasy rodinný film. K tomu Dracov tato, ktorý s blond parochňou vyzerá ako spevák nejakej lacnej gothic metalovej kapely. Akurát som si až pri pozeraní doma uvedomil, že film trvá skoro dve a trištvrte hodiny.

Po vyše 20 rokoch som si povedal, že si celú potterovskú ságu pozriem znova. Bolo zaujímavé vidieť Raddclifa ešte ako malého špunta a uvedomiť si, že scény, ktoré na 10-ročné dieťa pôsobili "desivo", teraz vyvolajú iba úsmev na tvári. O tej konskej dávke nostalgie, ktorú som dostal ani nehovorím. Samozrejme, knižná predloha bola niekde úplne inde a CGI miestami vyzeralo ako zlý vtip. Aj tak to stálo za to.

Cca prvá polhodina vyzerala ako typická komédia z americkej strednej školy. Aj nápad bol zaujímavý - stredoškoláčka sa po 20 rokoch preberie z kómy a je konfrontovaná s obrovskými zmenami všade okolo nej. Postupom času to ale skĺzlo na priemernú komédiu s niekoľkými klišé a niečím, pri čom som si nebol istý, či ide o výsmech chorobnej korektnosti (to by bola neskutočná sebareflexia tvorcov) alebo si Netflix sám  ukážkovo nasral do huby. Nenadchla ale ani neurazila. Klobúk dolu pred Rebel Wilson, takto schudnúť sa len tak nevidí.

Príbeh o priateľstve excentrickej dôchodkyne a pesimistického dvadsiatnika vyžívajúceho sa v inscenovaní vlastných samovrážd. Milý a predsa nie prehnane presladený. Soundtrack mi naozaj sadol a z prostredia priam dýchala Amerika 70. rokov.

Pri severských filmoch si nikdy nie som istý, či vlastne pozerám komédiu, drámu alebo horor. Taktiež som si už zvykol na to, že severský humor je skrátka iný, než ten náš (ale zase tie tak primitívny a prvoplánový ako vo filmoch z Júesej). Skôr, než akčný film je pre mňa Cesta za smířením skvelá čierna komédia s pár zvratmi.

Nečakal som nejaký nárast kvality, zvlášť, keď ide už o tretie pokračovanie za jediný rok. Ako reprezentatívna vzorka stačilo ktorékoľvek video z YouTube k tejto veci. Ani jedného z protagonistov nepoznám (nie som cieľovka). Hromada hlúpučkých afektovaných pipiniek, ktoré majú na sebe viac plastu, než v celom Tichom oceáne a make-up, ktorý by im mohla závidieť aj šlapka z Perlovky. K tomu pár šampónov, ktorým rozum kompenzujú svaly a/alebo výzor. Títo ľudia, ktorí nikdy nič nedokázali a nedokážu ešte dostávajú priestor v TV. Slovami priateľky "ak je na tebe zaujímavé len to, že máš TikTok, ofinu a si vodnár".