RigorMortis

Životný príbeh spoluzakladateľa Anonymných alkoholikov. Skupiny, ktorá pomohla mnohým vyhrabať sa zo závislosti. Je svojim spôsobom inšpiratívny, pomôže sa zamyslieť. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa v priebehu desaťročí menil pohľad na alkoholizmus a alkoholikov. Vadilo mi však prílišné oháňanie sa kresťanstvom a bohom a prehnaná americkosť. Kresťanstvo je rakovina, v americkom podaní je to však ešte niekde úplne inde. Priznať si, že mám problém je prvý krok na ceste liečby zo závislosti. Povedať si však, že som natoľko neschopný a slabý, že ma môže zachrániť iba boh (alebo iná "vyššia sila") je podľa mňa toxické a namiesto podpory k prevzatiu zodpovednosti za svoj život stavia človeka do role niekoho absolútne závislého. Rozumiem tomu, že náboženstvo môže byť pre niekoho oporou v náročných časoch, je ale iné postaviť na ňom celý odvykací program.

Po dlhšej dobe konečne dobrý netflixovský komediálny seriál. Suchý britský humor, krátka stopáž a svojim spôsobom sympatickí hlavní hrdinovia. Teda s výnimkou Bonnie, tá bola so svojou podivnosťou jedna z najnepríjemnejších postáv, aké som kedy videl. Keby som si ale dal panáka za každé wot, ktoré odznelo v seriáli, umriem na otravu alkoholom ešte v priebehu prvej série.

Mám pocit, že Nóri dokážu podať ešte aj takto ťažkú tému svojským a predsa vtipným spôsobom.  Komédia o dvoch úplne rozdielnych hlavných hrdinoch, ktorí sa po prepustení z psychiatrickej liečebne snažia naučiť fungovať v "normálnej" spoločnosti. To, čo sa pre zdravého človeka môže zdať normálne je pre nich často o prekonávaní vlastných hraníc a komfortnej zóny. Aj napriek vážnosti témy film plynul.

Pohodový dokument s rozumnou stopážou o pouličnom jedle naprieč USA doplnený životnými príbehmi majiteľov jednotlivých food truckov. Niektoré z nich boli fakt zaujímavé. Celkovo sa jedná o dokumentárnu sériu, ktorú pri troške snahy zvládnete celú za jeden deň, ale dlhodobejší dojem asi nezanechá.

Jarmuschove filmy pre mňa boli vždy niečím zvláštne, až divné. Aj preto som úplne nevedel, čo čakať, film však zaujal už v upútavkách v kine. Gangsterka zo súčasnosti o čiernom nájomnom vrahovi riadiacom sa samurajskym kódexom zo 17. storočia, to všetko za doprovodu hiphopového soundtracku. Výsledok bol kupodivu príjemne pozerateľný, nebolo tam nič, čo by vyčnievalo alebo vadilo. Pomaly a nenásilne plynúci film pretkaný citátmi z Hagakure. Aj na spôsoboch, akým sa hlavný hrdina zbavoval záporákov bolo niečo krištáľovo čisté a úderné, zároveň však originálne (odtok umývadla bol naj). Krimi bez prehnanej brutality (ktoré však pritom nijak neutrpelo na kvalite) a súčasne žiadna artová kravina.

Z názvu a anotácie by som povedal, že pôjde o poriadny mišmaš a bordel na n-tú. Film si však prekvapivo dobre držal štruktúru, aj keď mi to v podstate prišlo ako jedna veľká šialená jazda medzivesmírnou horskou dráhou. Občas som sa však strácal v tom, kto je kto a čo sa vlastne deje. Bod za scénu so šutrami. Škoda až prehnane dlhej stopáže a tej nesympatickej nosatej Indky, ktorú som nemal rád už v komédii o dvoch hipsteroch uprostred lesa a mimozemských taburetoch.

Prvá séria bola vtipná, svieža a neopozeraná. Škola plná podivínov a jedna spolužiačka, z ktorej sú všetci unesení, ona má však problém prehodiť jediné slovo. Pri druhej sérii som mal pocit, že scenár písal niekto úplne iný. Miestami slušné WTF, miestami to malo švih, celkovo mi to ale prišlo akési nekonzistentné. A Ren bola až nezdravo úchylná. Vadilo aj postupné pribúdanie nových postáv; vo väčšine prípadov síce sympatických, ale po čase som sa v tom množstve už začínal strácať. Ak bude tretia séria, dúfam, že bude o niečo lepšia, než druhá.

U mně dobrý. Ak už si mám pozrieť horor (čo sa často nestáva), volím psychologické; nemám rád krváky typu "kopa krvi, zmysel žiaden a desať pokračovaní". Pár ľakačiek bolo, film skôr ale vsadil na atmosféru. Sedemdesiatky v USA, sympatický hlavný hrdina so sestrou s jasnovidnými snami a úchylák s čiernymi balónikmi a brlohom so stenami zo sadrokartónu. K tomu zopár odkazov na It. A Pink Floyd! Akurát záver mi prišiel trocha useknutý a nelogický. Normálny človek by mal po takomto zážitku pravdepodobne PTSD, hlavný hrdina si nakráča do školy ako najväčší frajer a všetci sú z neho vo vytržení.

Desivá realita ústavnej starostlivosti v hlavnej roli so sympatickou Aňou Geislerovou, kde deti nie sú nič, než odpad, na ktorom si personál ukája svoje sadistické chúťky. Kým trebárs Prelet na to šiel postupne, Requiem vlepilo divákovi facku už v prvej scéne a v priebehu filmu sa stiesnenosť len stupňovala. Záverečné titulky opisujúce dohru celej veci boli iba výsmech do tváre obetiam. Po podobné situácie nemusíme chodiť ďaleko ani dnes, stačí si spomenúť na nedávnu kauzu zariadenia Čistý deň. Čo však prekvapilo bolo zistenie, že Renčova verzia udalostí v  Měděnci sa od skutočného príbehu odlišuje natoľko, že mu domáci dodnes nevedia prísť na meno.

Knižná predloha bola pútavá, vtipná, sarkastická a rýchlo ma vtiahla do deja. Filmové spracovanie však sklamalo. Viacero zmien oproti knižnej predlohe, čo by sa ale dalo zniesť. Rýchle skoky v deji; správanie a dialógy postáv niekedy nedávali zmysel a Mary Lou bola až nechutne preafektovaná a otravná. V podstate ani jedna z postáv nebola sympatická. Pobavili úsmevné predstavy o mimozemšťanoch, už len Thomasov prepravný prostriedok vyzeral ako sekaná v nadživotnej veľkosti. 2* za Bowieho a väčšinu soundtracku.