arie

Jeden z najprepieranejších Lynchových projektov, seriálové Mestečko Twin Peaks, je unikátnou kolážou kontrastných impresií. David Lynch zrežíroval len zlomok epizód, preto treba akceptovať výrazný rozdiel v tempe i vyznení jednotlivých častí. Vrcholné okamihy projektu hladko prelínajú scény kryštalického desu s komickými a následne dramatickými sekvenciami, pričom atmosféru scénu už vopred naznačuje hudobný doprovod legendárneho Angela Badalamentiho. Seriálový úvod, pozostávajúci z pilotu a siedmych epizód prvej série, som vnímal ako akési oboznámenie sa s pravidla hry, ponor do malebného mestečka obkoleseného hustým lesným porastom, ktorý ukýva ťaživé, latentné zlo. Príchod druhej série už od prvej epizódy naplno rozplieta bizarné klbko vesmíru Davida Lyncha, ktorého bezhraničnosť sa naplno ukáže až v ukážkovo dokonalej poslednej epizóde. Rozmanitú hereckú zostavu skvostne ovláda jedna z najdokonalejších postáv v dejinách televíznej zábavy, Dale Cooper v podaní Kyla MacLachlana, ktorému vynikajúcim spôsobom sekunduje oblastný šerif Michaela Ontkeana. Pre seriál je príznačná jednoduchá typológia postáv – menej inteligentný zástupca šerifa dostávajúci sa do neustálych komických eskapád (Harry Goaz), excentrický podnikateľ (Richard Beymer), bezcharakterná mrcha (Piper Laurie) či moja druhá najobľúbenejšia postava po agentovi Cooperovi, James Hurley (James Marshall), rebelujúci melancholický mladík s rozorvanou, nestálou dušou. V seriály sú ich postavy vygradované do maximálnych emočných či komicko – absurdných rozmerov, aj napriek tomu, že vždy sledujeme len jednu konkrétnu oblasť ich životov, pracovnú alebo osobnú, výraznou premenou prechádza len minimum aktérov (pre príklad postava otca v podaní luxusného Raya Wisa), čo však v tomto prípade zázračne nevadí. Samozrejme, že Twin Peaks je primárne určený hlavne priaznivcom „inej“ zábavy, treba však rátať s faktom, že sa rozhodne nejedná o bezchybný produkt, niekoľko elementov v seriáli je nadbytočných, no najintenzívnejšie časti ponúkajú kvalitu, na ktorej si v rámci televíznych vôd vyláme naostrené tesáky takmer každý potenciálny konkurent.

Tragikomický príbeh o citovom vzplanutí medzi starnúcim klaunom a mladou baletkou je komornou snímkou plnou nostalgie na dobu, v ktorej z filmových diel vyžarovala láska a spriaznenosť k remeslu, no v tomto prípade je celkové emocionálne vyznenie snímky zredukované minutážou, ktorú pán Chaplin citeľne prešvihol. 70%

Po dlhšej dobe som sa rozhodol zhliadnuť i čisto komediálny kúsok, no v tomto prípade som sa takmer vôbec nechytal. Jednoduchá story o dvoch huličochtivých indivíduách poskytuje okrem príjemného dobového soundtracku len minimum scénok, nútiacich ma k náznaku úsmevu. Druhá polovica filmu je už vyslovene nabitá nudou a čakanie na záver je nepríjemne zdĺhavé, no i tak si myslím, že tento film je lepšou variantou, ako väčšina súčasných filmov s témou marihuanového pokušenia, v ktorých dominuje iritujúca hip-hopová subkultúra.

I navzdory faktu, že mi v Maratóncovi výraznejšie prekážali dve dlhšie scény (úvodná automobilová roztržka medzi starčekmi a scéna zo židovskej štvrte v závere, kedy Olivierovu postavu v krátkom časovom rozpätí spoznávajú dvaja pamätníci hrôz z koncentračných táborov), môžem film smelo označiť za regulérnu žánrovú klasiku, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojej pôsobivosti, na rozdiel od staršieho príspevku režiséra Schlesingera Midnight Cowboy, a i dnes si udržuje status snímky s maximálnym stupňom napätia a štandardne skvelými výkonmi hviezdnych aktérov, mužské oko poteší sympatická, predsa len, Švajčiarka Marthe Keller.

Sen natočiť si svoj vlastný filmový projekt sa splnil i pánovi Barrymu a ja som vďaka nemu videl jeden z najväčších a najhorších úletov svojho života. Infantilný amatérsky brak ma však totálne rozkúskoval scénou s rukami Williama Russa, ktorá bude určite doznievať veľmi dlhú dobu v duši každého odvážlivca, ktorý sa odhodlá zočiť túto snímku.

Keď porovnám kontrast mojich slov s komentármi 2 užívateľov, nachádzajúcich sa podo mnou, sa cítim, akoby som zhliadol rozdielnu snímku. Der Fan je príbehom o osudovej fascinácii mladého dievčaťa popovým idolom. Námet ukrývajúci rozmanité možnosti realizácie však tvorcovia zakopali pod čiernu zem extrémne nudným spracovaním, v ktorom sú naťahované prázdne scény ďaleko nad únosnosťou bežného diváka – zábery, keď hlavná hrdinka už po niekoľký raz prichádza na poštu s nádejou, že obdrží list od svojho idolu, nie sú jediným exemplárnym dôkazom o veľmi chabom scenári filmu. Z veľmi širokého hľadiska by sa film dal zaradiť do škatuľky „poetický horor“, lenže v tomto prípadne poetická stránka filmu, teda väčšinová časť, prezentujúca vnútorné monológy ústrednej postavy, kĺže po povrchu a krásne nudí a taktiež neposkytuje výraznejšie ponorenie do sveta mladej dievčiny, ktorej život, rodinný, školský, okrajový výskyt opačného pohľadu (okrem spomínaného speváka), je zredukovaný do niekoľkých krátkych scén, ktoré svojou konštrukciou evokujú len okrajový materiál, slúžiaci na natiahnutie už tak riedkej story do celovečerných rozmerov. Hororová časť filmu, ktorá svojho času vzbudila pohoršenie, je obsiahnutá asi do záverečných 15 minút, no keď mám povedať pravdu, viac by ma dokázala zhnusiť v literárnej podobe. Kamera vo filme patrí medzi tie konzervatívnejšie a až na permanentne obnaženú mladučkú hlavnú predstaviteľku, nemá čím pobúriť. Určite treba vyzdvihnúť odvážny herecký výkon vtedy 17 ročnej Désirée Nosbusch, ktorá je vlastne jediným pozitívom celého diela. Predstaviteľ jej hudobného idolu má párkrát úprimne rozosmial svojou nemennou mimikou a pomalými, robotickými pohybmi. Na záver ešte poznamenám, že okrem jedinej scény, kedy sa hlavná hrdinka ocitá prvýkrát v Berlíne, je vo filme použitá otrasná popová hudba a týmto môžem svoju kritiku spečatiť a na film ľahko zabudnúť.

Srpski film je ďalší z rady súčasných európskych filmov, ktorý by si zaslúžil nálepku „len pre vybranú divácku obec“. Explicitne nezainteresovaný hororový analfabet totiž môže pocítiť pri a po sledovaní snímky minimálne intenzívne znechutenie z možnej varianty, že dej odohrávajúci sa vo filme by pokojne mohol byť realitou. Debutujúci režisér, scenárista a producent Srdjan Spasojevič totiž vytasil z rukáva mimoriadne znepokojivú exkurziu do zákulisia tvorby snuff filmov. Po technickej i hereckej stránke je film nečakane vycibrený, ústredné herecké duo skutočne hrá, kamera dodáva filmu mrazivo chladný nádych a zvolený hudobný doprovod v techno štýle sa do prostredia, v ktorom sa film odohráva, až prekvapivo bravúrne hodí. V záverečnej tretine filmu však prichádza zbesilý retrospektívny twist s pokrivkávajúcou logikou, ktorý vsádza na efektnú povrchnosť a celá atmosféra filmu vzápätí padá ako domček z kariet a ja som ostal unudene a bez záujmu vyčkávať na finále, ktorého vyústenie mi už bolo úplne ľahostajné, čo zamrzí, lebo karty boli rozdané na výbornú.

Skutočne netuším, či som pri nejakom filme pocítil takú rôznorodú paletu pocitov ako pri mojom prvom stretnutí s estónskou kinematografiou. Akýsi hlbší zmysel sekvencií vo filme poznajú azda len sami tvorcovia, mne sa ho po prvom pozretí odhaliť určite nepodarilo, no celkové poňatie snímky na mňa zapôsobilo v nevídanej miere. To, do akej miery vo vás film vyvolá asociácie na iné kinematografické počiny, závisí len od rozsahu vašich filmových obzorov. Film, o ktorom sa ťažko píše, aby človek prezradil čo najmenej tajomstiev, ktoré skrýva, je pretkaný zmesou filozofických úvah, narážok na zväčša nezávislé trendy a autorských tvorcov (pri jednej scéne som si spomenul na Wendersove Nebo nad Berlínom), pripraví v záverečných minútach milé prekvapenie i pre priaznivcov brakovejšej formy kinematografie.

Životy samotárov, outsiderov, neviditeľných bytostí, obklopených jednotvárnosťou, z ktorej sa niektorí snažia vymaniť, iní si vybudovali svoj vlastný, nepreniknuteľný vnútorný svet, z ktorého nechcú, alebo majú strach, uniknúť. Harvey Pekar bol jedným z nich, jedným z nás, priemerným, nevýrazným a obyčajným, no dokázal niečo, čím si získal pozornosť a tisícky priaznivcov. Prekonal svoj tieň a unikol z bezodnej priepasti zabudnutia. Film, ktorý rozpráva jeho príbeh, je klasickou nezávislou, úprimnou vtipno-smutnou sondou do života Harveyho, plniaceho si svoj sen o úspechu na základe svojho jednoduchého, každodenného putovania po uličkách svojej existencie. No nejedná sa o klasicky poňatú biografiu, príjemným oživením klasickej schémy filmov o životnej dráhe jedného človeka je vizuálna stránka filmu priamo vychádzajúca a čerpajúca z Pekarovej komiksovej tvorby, čím vzniká veľmi originálny film-komiks, v ktorom nechýba ani reálna postava Harveyho Pekara. Postavy snímky sú príjemnou zmesou životných stroskotancov, hľadajúcich i prežívajúcich, ktorí sú však pre bežného diváka (mňa) oveľa lepšou a sympatickejšou variantou ako prototyp klasického nepremožiteľného hrdinu. American Splendor je film, ktorý najviac ocenia ľudia, netrpiaci fóbiou z vlastnej priemernosti, príbehom o človeku, ktorý na nej postavil piliere svojho úspechu.

Chabá ukážka dopadu susedského spolunažívania na balkánsky spôsob. Nekoná sa podrobná dramatická štúdia prehlbujúceho sa konfliktu ani napínavá psychologická hra na mačku a myš. Namiesto toho je film ukážkou natvrdlých figúrok, osadníkov ošarpanej bytovky, žijúcich absurdné príbehy svojich životných stereotypov. Film si bezstarostne rázuje žánrami a v konečnom dôsledku sa stáva nudnou komediálnou fraškou, ktorej ozvláštnením je iba načrtnutie lesbického vzťahu ústrednej hereckej dvojice. Vyostrenie deja v druhej polovici snímky je príjemným, no nestálym aspektom, ktorý v konečnom dôsledku len viacej podtrhuje žánrovú nevyjasnenosť príbehu. Divákovi, hľadajúcemu filmy obsahujúce bytový konflikt, odporúčam obzrieť sa po brilantnej Polanského štúdii paranoje Nájomník.