arie

Across the Universe je snímka, ktorá každého diváka prekvapí minimálne jednou sekvenciou, ktorá ho zarazí, nechá v nemom úžase či prekvapení. Problémom filmu je, že talentovaná režisérka Julie Taymor si zobrala na plecia až príliš mnoho bremien, námetov a myšlienok, elementov, ktoré by kľudne mohli zaplniť minimálne ďalšiu hodinu filmového príbehu. Vizuálne rozšafné orgie mi skutočne ulahodili, atmosféra doby je vystihnutá viac než pôsobivo, herci sú talentovaní, mladí a pomerne neznámi (s výnimkou Evan Rachel Wood, ktorú považujem za najväčšiu slabinu v obsadení) a naviac nechýba niekoľko výživných cameo roličiek - starecky šarmantný Joe Cocker, bohémsky Bono Vox či krásne extravagantný Eddie Izzard. Piesne Beatles sú nestarnúce, no ich prevedenie do filmu nedopadlo vždy úplne bezchybne, po slabšom začiatku a sladučkej I Want To Hold Your Hand, ktorá zanecháva značné rozpaky sa príbeh dostáva do správnych koľají a trebárs taká Let It Be či Strawberry Fields Forever, While My Guitar Gently Weeps a samozrejme samotná Across the Universe, ktorej prevedenie a zároveň skombinovanie s Helter Skelter považujem za najsilnejší okamih a zároveň predčasný vrchol filmu, sú nabité emóciami či vizuálnymi nápadmi. V mnohom film pripomína Formanove Vlasy (samozrejme neprekonané), či filmy Alana Parkera, Pink Floyd - The Wall alebo trebárs i Fame. Pozoruhodný film, ktorý ma v mnohom zaujal, no taktiež tak trochu neučesaný a nevyrovnaný miš-maš. 70%

Mám rád súčasnú ruskú kinematografiu, jej rozdielnosť a svojskú originalitu. Gruz 200 bol prvý film od Balabanova, ktorý som mal možnosť zhliadnuť a o deji som vopred nič nevedel. Absurdná snímka o absurdnej dobe začína pomerne nezaujímavo, no s blížiacim sa záverom sa stále viac zintenzívňuje príval scén, ktoré testujú divákovu únosnosť. Balabanov diváka nešetrí, zobrazuje strohú, šedivú ruskú realitu, bezcitné postavy a nezmyselné činy. Snímka, ktorá vás najviac pohltí ak o dianí vo filme budete vedieť čo najmenej, no taktiež snímka, ktorú mnohí zavrhnú so zhnusením v tvári. Najdesivejší je fakt, že vznikla podľa skutočných udalostí.

Režisérov chladný prístup k látke a častá absencia ozrejmovania konania postáv rozhodne nesadnú každému, obdobne rozporuplné reakcie vyvolal aj jeho starší počin Demonlover, z ktorým má Boarding Gate spoločnú minimálne veľmi zvláštnu atmosféru, no mňa snímka zaujala a rozhodne by som ju neoznačoval za nudnú. Vzájomná chémia medzi Michaelom a Asiou z filmu sála a hlavne vďaka nim dialógové scény z prvej polovice nenudia a milostné scény majú potrebnú prirodzenosť a erotický náboj. V snímke nechýbajú prekvapivé zvraty (ten najzásadnejší už niektorí nezmyselne zakomponovali do svojich komentárov) a potrebné napätie. Assayas je svojský režisér, no i tak si myslím, že tie * hodnotenia je potrebné v tomto prípade ignorovať... :)

Samoúčelná prezentácia vulgarizmov ťažiaca zo súčasnej chorej kultúry. Vtipné na tom rozhodne nič nie je...

Nečakaný počin vo filmografii upadajúcej belgickej akčnej ikony. JCVD stelesňuje samého seba a predvádza rozhodne najzaujímavejšiu hereckú kreáciu svojej kariéry a divák, ktorý v mladosti hltal akčné počiny, či už jeho alebo ďalších vtedajších hviezd, ktoré sa ocitli za zenitom a v objatí podpriemerných projektov, sa môže naplno oddávať nostalgii. Už úvodná, veľmi slušne natočená akčná scéna, navnadzuje na zaujímavú zábavu, film je však predovšetkým autoreflexiou, ktorej vrcholom je úprimný monológ, pri ktorom ma JCVD takmer dohnal k slzám. Nádejný námet je však zabalený do veľmi rozporuplného príbehu o rutinnej lúpeži pošty, ktorej priebeh vypĺňa väčšinu stopáže, no je oveľa menej zaujímavý, než občasný komický pohľad do reálneho života a problémov hlavného predstaviteľa. JCVD tak ostáva komorne podaným zárezom Jeanovej filmografii, ktorý viac než ovácie, vyvoláva otázku akým smerom sa bude ďalej jeho herecká kariéra uberať.

Marchalove opätovné stretnutie so žánrom, ktorý hrá v dejinách francúzskej kinematografie jednu z najvýznamnejších rolí a ktorý sa prinavracia, aj vďaka Olivierovej snahe, opäť na výslnie, i keď treba podotknúť, že slnečné lúče sú v najnovšom opuse tohto tvorcu viac než raritným artiklom, čo je zjavné už podľa plagátu. Snímka sa však napriek svojej pochmúrnosti a sugestívnosti nevyhýba nudnejším pasážam či príbehovej nevyrovnanosti. Jedna z najpôsobivejších scén, sprevádzaná depresívnou baladou Leonarda Cohena Avalanche, sa odohrá hneď na začiatku. Výhrady rozhodne nemôžem mať k realistickým násilným scénam nekompromisne sa vkrádajúcim do divákovej mysle. A potom tu je Daniel Auteuil... Jeho životom zradený veterán bojujúci proti skorumpovanému systému i proti sebe samému je postava, ktorej som veril každé gesto. MR 73 je predsa len o niečo nevyváženejší, než predchádzajúci Marchalov film Vojna policajtov a taktiež to nie je film vhodný na relaxáciu po náročnom dni, no rozhodne neľutujem, že som ho zhliadol a režisérovi držím palce a dúfam, že talent, ktorý je nesporný, sa ešte naplno rozvinie v jeho nasledujúcich projektoch.

Veľmi príjemná žánrová jednohubka, v ktorej všetko funguje s presnosťou švajčiarskych hodiniek a preto ju môžem s čistým svedomím označiť za ideálnu odpočinkovú zábavu. Jemný britský humor sa krásne dopĺňa s rozprávkovými motívmi a tie, v kombinácii s vizuálnymi nápadmi (toho Burtona tam je skutočne cítiť), dotvárajú pozitívnu atmosféru, ktorá sa šíri počas celého filmu. Herecké obsadenie je rozmanité, Christina je na zjedenie s nosom či bez nosa, skvelý je pre mňa zatiaľ absolútne neznámy McAvoy či jednooký lilipután Peter Dinklage. Reese sa objaví len v poslednej polhodinke a manželské duo, hysterická Catherine O´Hara a neprehliadnuteľný Richard E. Grant taktiež veľa priestoru nedostalo, čo je hlavne v prípade toho druhého celkom škoda. No ale myslím si, že najdôležitejším faktorom tejto snímky je to, že splnila svoj účel a naviac, v súčasnom mori trápnych romantických snímok, je skutočne osviežujúcim počinom.

Už v tejto rannej De Palmovej snímke môžeme badať veľmi zaujímavé štylistické prvky, ktoré tvorca naplno rozvinul vo svojich nasledujúcich projektoch. Svojská atmosféra 70. rokov, režisérove hrátky s divákom, delenie obrazu, naťahovanie scén, tematika siamských dvojčiat, ktorá môže divákovi evokovať tvorbu Davida Cronenberga či príjemne nekorektné násilie. Zvlášť vražda z prvej tretiny filmu svojou pestrofarebnosťou a krvavosťou akoby vypadla z nejakého talianskeho gialla. Naviac, všetko je umocnené patrične šialenou hudobnou zložkou, ktorú mal na starosti legendárny Bernard Herrmann. V súzvuku s talianskymi krvákmi sa nesie aj herecké obsadenie a z toho prameniaca nevyrovnanosť, hlavne Margot Kidder mi svojou prítomnosťou počas celej snímky vadila. Napriek negatívam sú Sestry dielom, ktoré by si nemal nechať ujsť žiadny priaznivec De Palmu či pánov Davida Cronenberga alebo Daria Argenta.

Stelesnenie béčkovej jednoduchosti 80. rokov. Horor o prekliatom dome je vlastne akousi koncentráciou všetkých klišé, ktoré sú v danom subžánri zavedené. V závere sa podarilo vyprodukovať veľmi intenzívnu záhrobnú atmosféru a snímka svojou koncepciou v mnohom pripomína Raimiho kultovku Evil Dead, čiže ak máte tento ranný Samov počin v láske (ja príliš nie), bez výčitiek svedomia môžete siahnuť i po tejto nízkorozpočtovej snímke. Čerešničkou tohto filmu je roztomilá Linnea Quigley, hororová ikona, ktorá si svoju úlohu náležite užila. :)

Prapodivnosť Krantzovho debutu Sublime nebola dychberúcim pôžitkom hodným dlhotrvajúceho obdivu, no rozhodne ani úplným prešľapom, ku ktorému má druhý režisérsky počin tohto tvorcu veľmi dobre nakročené. Divák čakajúci morbídnu zábavu v réžii brutálnej čiernej komédie (s hororom nemá táto snímka spoločné vôbec nič) môže zabudnúť na svoje optimistické nádeje a, rovnako ako ja, len nečinne prizerať 100 minútovej premrhanej príležitosti. Okatá Illeana Douglas ako maminka s veľmi zaujímavou, no nevyužitou, fantáziou (nakoniec sme sa nedočkali ani kokteilu s rozmixovaných prstov) je skvelá, omnoho viac zaujímavejšia než v rámci rodinných vzťahov konzervatívny otecko Daniel Stern (pamätáte sa ešte na jeho zápolenie s malým Kevinom, ktorý bol Sám doma ?) a pozíciu spoľahlivo zahraného vedľajšieho partu zastupuje udatne umučený Kevin Pollack. :) Obsadenie doplňuje neznámy Bostin Christopher, ako náš malý, veľký psychopat, no je postavičkou značne nevýraznou a až banálne naivnou, takže neočakávajte žiadne bezhraničné psychopatické hrátky. Úsmev na tvári mi vyvodil hlavne soundtrack so skvelo zastúpenými skladbami, no sympatické hudobné pomrkávanie nevyvráti rozpaky zo snímky, ktorá je pramálo zábavná.