Beaumont07

akcia za 5*, na tri to zráža prílišný nedostatok logiky, jednorozmernosť vedľajších postáv, a celkovo, také tie typické prešľapy akčného filmu...

Stupidita

Zopár vymyslených príhod od známych muzikantov či hercov, pár pesničiek, pár fórikov, ale to je tak všetko. Časť s Čekovským si však z času na čas púšťam doteraz!

Ale no ták, veď tento bol dosť vydarený...ale vážne, v porovnaní s idiotinami ako Kutyl s.r.o a všetkými slovenskými telenovelami bol toto fakt pozerateľný seriál, ktorého epizódky ma väčšinou celkom slušne zabavili a udržali moju pozornosť po celý čas. Neberiem Susedov ako pokračovanie Uragánu, ale ako mimoriadne odľahčený slovenský sitcom, s miestami výborným scenárom a vždy skvelým Marcinom.

Forma tohto dokumentu nie je zlá, ale ten obsah, teda Bieberova hudba, štýl a kopa hystericky vzlykajúcich faniniek, to bolo pre mňa úplne utrpenie. Po pol hodine som to musel prerušiť a pustiť si South Park. Bieber je totiž pvoplánový, neoriginálny počin upadajúceho a neúprimného hudobného priemyslu bez štipky invencie, nápadu či talentu a hodnotiť len jeho, dal by som čistý odpad. Ako som ale povedal, forma dokumentu je v pohode. Idem pre istotu ešte ten South Park...

Tento seriál je často podceňovaný, mkay, pretože kvôli veľkej miere vulgarizmov, mkay, obscénnych tém a schválne katastrofálnej animácie (predovšetkým v prvých sériách) ho veľa ľudí považuje iba za pokus pobúriť, mkay, a šokovať, mkay. Pravda je však taká, mkay, že SOUTH PARK je mimoriadne kreatívny, mkay, vtipný a pohlcujúci, mkay, a to vo svojich dvoch hlavných rovinách: jedna rovina je sociálna, kultúrna a ekonomická kritika, mkay, ktorú SOUTH PARK zvláda skvele a trefne, mkay, na základe svojich úžasne presných, melodramatických metafor, mkay, ako napríklad keď počas hospodárskej krízy považovali obyvatelia mestečka ekonomiku za Boha, mkay, a keď sa im ju Kyle snažil vysvetliť, mkay, považovali ho za heretika, mkay, a mimovoľne tak zinscenovali biblický príbeh o Ježišových posledných dňoch. Druhá rovina, mkay, je vývoj samotného fikčného sveta seriálu, mkay, v momentoch (alebo celých epizódach), ktoré sa akurát nevenujú žiadnej kiritke, mkay, ale vývoju postáv, mkay, a ich svojských charakterov, mkay. Väčšina z nich má totiž všelijaké bizarné vlastnosti, mkay, rôzne katastrofálne nedostatky, mkay, jazykové alebo vokálne tyky, mkay, a aj vzťahy medzi nimi sú natoľko zaujimavé, mkay, predovšetkým antagonistický vzťah Cartman - Stan, Kyle, že aj vďaka nim je celý seriál originálny, mkay, trefne satirický, mkay, a hlavne neskutočne zábavný. Jednoznačných 5*, mkay.

napriek vysokému hodnoteniu som to prestal pozerať po štvrtej sérii, pretože sa to už príliš opakovalo a lineárnosť jednotlivých častí mi už pomaly začala vadiť. Každopádne však postava doktora Housa je jedna z mojich najobľúbenejších v kinematografii vôbec a veľa jeho hlášok skultovnelo. Prvé tri série ma naozaj bavili. A navyše, House drinking game je pecka, odporučujem vyskúšať :)

Tento film mi je nesympatický. Natoľko sa ma celý čas snažil ovaliť tou nosnou myšlienkou, že človeka od zvieracích pudov delia len normy spoločnosti, až sa zabudol sústrediť sám na seba. Kde je nejaký priestor pre diváka voľne si vybrať stranu na ktorú sa pridať, s akou postavou sa stotožniť? Kde je čo i len náznak nejasnosti, náznak myšlienky, náznak dialektiky! Nie, vôbec nič, všetko je vopred nastavené, good guys sú od začiatku jasní, rovnako ako bad guys (až na jednu postavu, ktorej premena je aspoň jeden z pozitívov filmu); film sa tvári strašne namachrovane, akú veľkú myšlienku nesie, ale nenesie- kvôli neskutočnej nastavenosti a predvídateľnosti deja sa tu teda jedná o pseudofilozofický pokus, ktorý umelo kladie zaujimavú otázku, na ktorú si následne rovnako umelo odpovedá; a na ďalšiu, nemenej zaujimavú otázku (čo s nimi urobí spätná konfrontácia so spoločnosťou) odpovedá nezvládnuto a nedokončene (spoločná cesta autobusom). Škoda

najlepší výkon Dakoty Fanning

Vlastne som nezachytil akým spôsobom milý Bobrík dopomohol Melovi k uzdraveniu. Uvedomenie si, že rodina je dôležitá, to áno, ale to nie je to, k čomu Bobor Mela privádzal. Tým je skôr akási depersonalizácia, prenesenie osoghnosti či jej dočasná ighnorácia. A to je veľmi zaujimavá myšlienka, vo filme dobre spracovaná, no kde je to premostenie k rodine, tá spätná orientácia na ňu? V nočnej bitke o to či zavolať žene alebo nie fuhnguje Bobor ako akási negatívna motivácia pre Mela prestať konečne lipnúť na ne-realite (do tejto kategórie by následne Mel mohol zarátať aj samotnú depresiu) a začať sa oriehntovať na realitu, na rodinu. Problém je v tom, že iba negatívna motivácia nestačí, ňou by len Bobor zobral späť škodu ktorú sám napáchal, ale nedopomohol by k uzdraveniu, ani k znova-nájdeniu cesty k rodine (jedno s druhým samozrejme súvisí) Od Bobra som proste čakal ešte nejaký ťah na postupný Melov prerod ktorý by viedol k happyendu, ak už tam musí byť. A nemusí. Možno by z tohto filmu bola seriózna psychologická dráma a nie len niečo, čo postáva niekde na polceste k nej