Beaumont07

Neuveriteľne hypnotický film, s dlhočíznymi zábermi a absolútne neuchopiteľným záverom, v ktorom hudba niekedy rozpráva príbeh sama za seba. Na tento film sa nedá pozerať, keď má človek niekam naponáhlo alebo sa z iného dôvodu nedokáže do filmu úplne ponoriť. Ale keď sa tak stane, 2001: A Space Odyssey diváka pohltí svojou neustále nervóznou atmosférou, náhlymi zmenami v tempe, zvratmi v deji (ktorých je minimum ale sú o to silnejšie- napr. smrť druhého pilota) a zmenami v spôsobe narácie, čomu kraľuje posledná ´metafyzická´ štvrťhodina filmu. To, čo naservíruje kapitola ´Jupiter and Beyond the Infinite´, musí byť šok pre každého diváka, ktorý sa s ňou musí vyrovnať po svojom. Ja si ju vysvetľujem ako ukážku neuchopiteľnosti mimozemskej formy života ľudským intelektom. Ukazuje sa tu malosť človeka, malosť jeho mozgu a limity jeho chápania, podobne ako divák je odkázaný na limitované chápanie toho, čo sa pred ním odvíja. Niečo tak obrovské a hrozivo úžasné ako je prastará mimozemská forma života pôsobí na ľudské vedomie tak ohromujúco, až je deštruktívna, a spôsobuje okamžitú mentálnu degradáciu a psychický rozpad pilota Bowmana, metaforicky ukázaný na jeho zrýchlenom zostarnutí. Človek je navyše nielen že neschopný ovládnuť mimozemský intelekt ale ani svoj vlastný, resp. jeho produkt, ktorý sa v podobe HAL-a 9000 vymkne človeku spod kontroly a operuje proti nemu. To, čo sa však stane na úplnom konci už ide mimo moje chápanie; metaforu so zrodením, zánikom a kozmickou evolúciou som si ešte nedokázal dať dohromady. Čo sa však týka kategorickej neschopnosti komunikácie s mimozemskou formou života, približuje sa tematicky Vesmírnej Odysey román od S. Lema, Solaris, na ktorú Tarkovskij spravil v 1972 filmovú adaptáciu. Jeho film, podobne ako 2001: A Space Odyssey je neuveriteľne pohlcujúci, ne-samoúčelne pomalý a nadčasový filmový zážitok.

V mnohých smeroch nedotiahnuté (scenár začne byť naozaj zaujímavý až na konci) no napriek tomu hypnoticky fascinujúce...kľudne by z toho mohol byť seriál alebo aspoň o dosť dlhší film so silnejšími psychologickými vzťahmi medzi tými pár postavami, čo vo filme sú, aby to bola nie len pozoruhodná indie lahôdka, ale aj film plne dosahujúci ťaživosť, zmätenosť a neistotu, ktorá ostala iba naznačená.

Napätosť, bezohľadnosť a súťaživosť britského The Apprentice vybičovaná do logického nezmyslu. Nekonzistentnosť rozuzlenia so zvyškom filmu je očividná a umiernený záver nedáva v porovnaní so sadistickými podmienkami v ´miestnosti´ žiadny zmysel. Ak to však mala byť paródia na spomínanu reality show, tak to bolo geniálne. Ako film sám o sebe, treba rozlíšiť prvú pol hodinu, ktorá predstavovala perfektný nástup typu ´skvelá myšlienka - minimalistické prevedenie (ako v Kocke)´, a zvyšok, ktorý sa už viezol dole vodou, najprv prekombinovanými situáciami, potom neuspokojivným záverom (navyše s asi tisíc flashbackmi z toho, čo sa stalo pred pár minútami, akoby bol divák úplne sprostý). Celkové hodnotenie 3/5, aj keď úvod bol úplna lahôdka.

Krásna filmová báseň o smrti, láske, hraniciach ľudských schopností, oddanosti a zmierení....niektoré myšlienky boli možno podané príliš zložito ale tu nejde výlučne iba o ne; THE FOUNTAIN je so svojim perfektným vizuálom, krehkou hudbou a prenikavou atmosférou veľmi silný komorný film o uzmierení sa so smrťou, ktorý vám najbližších pár dní nezíde z mysle.

Démonický spôsob, ktorým bol tento film natočený - neustále ´´plynulé´´ prestrihy, plíživá hudba, všadeprítomný úchylný Hrušinského monológ s takmer žiadnou odozvou z okolia- prispieva k obrovskej miere originality a zaujímavej, grotesknej atmosfére filmu. Na druhej strane však práve táto neustála orientácia na Hrušinského, ktorý je akoby v strede univerza a ostatné postavy fungujú len ako ´vplyvy´ alebo ´recipienti´, spôsobuje príliš veľký odklon od reality, ktorý mi trochu zabraňuje vnímať (určite naliehavý) sociálno-politický odkaz Spaľovača Mrtvol, a jediné, čo zostáva je náhľad do úchylnej, romanticko-sadistickej mysle skvele napísanej hlavnej postavy. Hodnotiť budem až po druhom zhliadnutí.

Na sledovanie Game of Thrones som sa dal hlavne preto, že som očakával niečo podobné ako Pán Prsteňov, čo bol dôvod, prečo som sa do seriálu dlho dostával a skutočnú eufóriu som začal prežívať až niekde v polovici druhej série. Narozdiel od Pána Prsteňov, u ktorého je fantasy jeho konštitučný prvok (so hlavnou dejovou líniou postavenou na fantasy motíve), Game of Thrones používa fantasy prvky iba akoby obohatenie a skomplikovanie už aj tak neskutočne vrstevnatého, zvratmi a intrigami nabitého deja. Skôr ako fantasy je totiž Game of Thrones politická dráma, ktorej najväčšie plusy sú dokonalá výprava a veľmi vydarený vývoj obrovského množstva postáv s úplne odlišnými charaktermi, pohnútkami, morálnymi zásadami či politickými cieľmi. Divákovi už potom neostáva nič iné ako sa baviť pri sledovaní ich šachovej partie, kde každý krok logicky a nevyhnutne plynie z toho predošlého. A ešte keď sa k tomu pripojí spomínaný fantasy element v podaní drakov, trocha mágie a armády zombie, musím povedať, že závidím tomu, kto má tento epos ešte stále iba pred sebou. Najobľúbenejšia postava: Stannis Baratheon - The One True King!

Nakoniec sa z toho vykľul veľmi zaujímavý žánrový mix (exploitačný horor+dráma), ktorého prvá polka ma do istej miery iritovala ako príliš dlhý amatérsky úvod do bezduchého slashera; nakoniec sa však žiadny slasher nekoná a namiesto neho nastupuje zaujímavá ukážka perverzie, štúdie hrdinstva-nehrdinstva a ešte inakšie poňatie zombie tematiky, zasadenej do partie amorálnych nadržaných tínedžerov. Keď divák prehryzne viditeľne nízky rozpočet a hercov-nehercov, najhoršie na celom filme ostane zopár fakt dementných scén, ktorej kraľuje tá s orálnym sexom. Inak, aj keď sa to spočiatku nezdá, tvorcovia Deadgirl od začiatku vedeli, o čo im ide, a dlhá expozícia slúži iba na jasnejšie oboznámenie sa so vzťahmi medzi postavami. Na záver diváka čaká nejedno prekvapenie a miera brutality sa konečne zvýši, všetkého však bude akurát dosť + úplný záver je naozaj čerešnička.

Vizuálne podmanivý a oproti votrelčej ságe multitematický PROMETHEUS prezentuje dva paradoxy, jeden negatívny formálny a druhý pozitívny obsahový. Formálny paradox spočíva v tom, že PROMETHEUS funguje ťažko aj ako prequel k Votrelcovi, a aj ako samostatný film. Pre fanúšika votrelčej série je odkazov na votrelca málo (hoci príšerky tradične pripomínajúce pohlavné orgány potešia), a aj tých zopár odkazov veľa nevysvetlí; pre človeka nedotknutého Votrelcom je zas paradoxne PROMETHEUS až príliš na starú sériu naviazaný, pretože tie najlepšie scény si divák nevychutná pokiaľ nevidel prvého Votrelca (raketoplán Space Jockeyho, prvý xenomorph na konci). PROMETHEUS je zároveň príliš premenlivý a fragmentárny: po epickom úvode nasleduje akčné sci-fi, potom akýsi survival horor, do toho veľa priamych aj nepriamych odkazov na Votrelca (Shaw (Ripley), last passanger of Prometheus (Nostromo) atď. Ani jedna z týchto častí však neobstojí sama o sebe a v spojení vznikne rôznorodosť, po ktorej si divák (hlavne ten čo nevidel Votrelca) povie, že vlastne nevie, čo presne videl. PROMETHEUS však prezentuje krásnu, filozoficky nabitú dichotómiu silného antropocentrizmu (človek bol naozaj stvorený na ´božiu´ podobu; ultimátny produkt evolúcie je človek) a konfrontácie človeka so svojim Stvoriteľom, ktorý nie je žiadny múdry praotec ľudstva dávajúci odpovede, ale svalnatý, nemý, holohlavý a bezcitný nietzscheovský Nadčlovek s úprimnou túžbou ľudí vyhladiť. Ironizácia klasických náboženstiev vo forme absolútneho nepochopenia Stvoriteľa so stvorením je veľmi vydarená a rovnako aj záverečné ´potvrdenie´ ľudskosti hlavnej hrdinky, ktorá si na krk dá krížik aj napriek tomu, čo zažila, potrvrdzujúc tak neotrasenú vieru v konečnú dobrotu Boha (prípadne bohov). Otázka zostáva, prečo sa Stvoriteľ rozhodol zničiť stvorenie? Pestoval ich ako biologickú zbraň, podobne ako votrelcov? Bál sa, že keď budú príliš vyvinutí, budú nebezpeční a vymknú sa spod kontroly, tak ako sa neskôr vymkol samotný votrelec? na tieto a ďalšie otázky potrebujem jednoznačne odpovede. Dúfam teda, že PROMETHEUS prinesie zmysluplného pokračovateľa.

Chaotické, nesúrodé a v druhej tretine zúfalo nevtipné (aj Deppovo šaškovanie po čase prestane baviť). Jednotlivé gagy síce samy o sebe fungujú dobre a po technickej stránke je to dokonalé, film však zráža veľmi zdĺhavo sa vyvýjajúci príbeh, ktorý sa pod povrchom dospeláckych narážok, absurdného humoru a (na animák) komplikovaných dialógov ukáže ako praobyčajný a klišoidný. Trochu to zlepšuje záver, kedy sa konečne začne niečo podstatné diať.

najlepšie bolo, ako sa Begbie menil na zombíka! 3,5*