tuberatanka

Braňo Jobus je bezpochyby nadaný rozprávkar a kreatívny hudobník rozličnými spôsobmi miešajúci alternatívne hudobné smery s estetikou pokleslých vidieckych zábav. Mám ale podozrenie, že v tomto filme zasahoval trochu priveľa na úkor režiséra (ktorého pôvodnou ambíciou bolo zrejme zblízka zdokumentovať dianie na festivale Vrbovské Vetry), a značne veľká (najzaujímavejšia?) časť natočeného materiálu musela ísť stranou. Keďže som sa zúčastnil oboch festivalov, často som videl filmový štáb ako pobieha a s úspechom vyhľadáva najzaujímavejšie či najkurióznejšie situácie ktoré sa na tomto festivale priam núkajú; film je však z veľkej časti poňatý ako sebaprezentácia Braňa Jobusa a jeho tvorby, a použitý materiál bol tomu podriadený. Film je teda určený skôr ako nejaký základný prehľad pre ľudí, ktorí ešte neprišli do styku s bohatým svetom a tvorbou tohto človeka - fanúšikovia už väčšinu vecí v tomto filme spomenutých určite dôverne poznajú, aj keď sa na nich radi pozrú znovu. Pre tých budú asi najzaujímavejšie nanovo priamo v dielni natočené hudobné ukážky Vrbovských Víťazov.

Dobre natočená, trochu (celkom?) preafektovaná americká dráma typu "sám proti všem" v štýle rozprávočky pre dospelých. Nič čo by som ešte nevidel, ale dalo sa na to pozerať a občas to pobavilo. 3,5*.

dobrý soundtrack s nepravidelnými rytmami naviazaný na obraz a pekné surreálne scény so zbesilým striedaním sa detského a dospelého života

rozbehne sa to až v druhej polovičke, ale potom solídna besnota neustále sa premieňajúca na niečo iné

Poctivé béčko, ktoré sa na nič nehrá - tá pokleslá sebairónia, nadhľad a ničím nemaskovaný amatérsky (ale v rámci toho remeselne poctivý) prístup tu totálne fungujú. Ani stopa po typickej kŕčovitosti slovenského hraného filmu - výkony nehercov sú občas kostrbaté, čo ale často vedome využívajú ku komickému efektu (esenbáci v aute: "do piči, strieľajú po nás guľometom!"), a žiaden afekt tu nehľadajte - prirodzene tu znejú dokonca i nadávky či použitie slangu alebo prízvuku (čo sa v slovenskom filme nedeje tak často). Film má spád od začiatku do konca, prázdnych momentov tam nie je až tak veľa, zombíkovské scény sú poctivo nechutné (aj keď mohli byť ešte viac a mohlo ich byť ešte viac), k slovu prídu guľomety, samopaly, sekery, nože, či reťazová píla sovietskej výroby, vnútorností trochu málo, zato krvi dostatok. A nechápem, odkiaľ tvorcovia pozhŕňali toľko autentických dobových rekvizít... Chcelo by sa možno napísať, že svojim okato uletene kostrbatým scenárom film občas pôsobí až priblblo nereálne, ale ono to aj vďaka celej tej ničím nemaskovanej trashovosti naopak v kontexte slovenského filmu nakoniec pôsobí až nečakane duchaplne... A hlavne, po filmoch ktoré sa často rozpačito snažia vyrovnávať sa s dobou socializmu, táto nekompromisná paródia je presne to čo tu chýbalo. "Neboj sa, to je iba Lenin". Nabudúce trochu kratšie a trochu ešte viac odvážnejšie, ináč krása.

Trošičku šibnutá rozprávka stvárnená psychedelicko-divadelným spôsobom, bizarné kostýmčeky, prepackané pestrofarebné kulisy a lysohlávky rastúce v temnom lese. Kameraman si občas celkom ulietava na záberoch s kvetinami a rastlinstvom. Takže takto vyzerali tie roky 60te v Sovietskom zväze - furt lepšie ako nič.

Zaujímavý pohľad do života pank-folkáča na svojpomocne zorganizovanom turné. Koncerty, premiestňovanie sa medzi mestami, miestni ľudia. Točenie prebiehalo trochu krátko a domovského publika či prostredia bolo primálo na to, aby sa zozbieralo väčšie množstvo nejakého naozaj nečakaného materiálu, nejakú cestopisnú hodnotu tu nehľadajte, ale kto je fanúšikom DFF, ten si príde na svoje, a tých 50 minút uplynie celkom rýchlo.

Tak dobre, nekonečne hyperaktívna, zo všetkého vytešujúca sa, charizmaticky zanimovaná (a vskutku otravná:) Máša s veľmi chytľavým hlasovým prejavom vs. totálne flegmaticky starý medveď (neustále nazývaný "Míška"), zbesilá 3D animácia, humor nie nepodobný "nopočkajzajacovi", ale o čosi pútavejší a rozpustilejší, na zabitie času celkom v pohode záležitosť, aj s iba úplne základnými znalosťami ruštiny nie je problém pochopiť čo sa deje (vo väčšine dielov nezaznie dokopy viac ako päť viet), celkom v pohode rozprávka.

Film, ktorý začína ako zbesilo postrihaný poloabstraktný videoklipovitý výplach s výborným soundtrackom a útržkovitým dejom, ktorý naberie zreteľnejšie kontúry až u koncu filmu. Vizuálne trochu podobné niektorým japonským cyberpunkovým úchylnostiam, avšak namiesto robotov a počítačov sa film točí hlavne okolo magnetofónových pások, domáceho analógového zvukového laboratória a odviazanej extrémnej elektronickej hudby v protiklade s fastfoodovými reťazcami zosobňujúcimi v tomto filme uniformitu a dril (celkom k veci v prípade filmu odohrávajúceho sa v meste, ktoré dalo meno hamburgeru:). Ultimátny útok extrémnej experimentálnej elektronickej hudby proti konzumnej lacnej hudbe púšťanej ako podmaz vo fastfoodoch sa vydaril, všetky fastfoodové reťazce v Hamburgu sú v troskách, haldy protestujúcich ľudí na uliciach sa mlátia s políciou. Tomu sa hovorí terorizmus!

Generický filmový príbeh vzniknutý zostrihaním krátkych fragmentov z obrovského množstva iných filmov. Efektívna prehliadka tých najotrepanejších filmových klišé a najotrepanejších filmových postupov, v obrovskej koncentrácií na krátkej časovej ploche. Zábery z úplne odlišných filmov na seba nadväzujú vskutku plynule, avšak skôr než na prekvapivosť či iróniu (ktoré preblesknú iba občas) je tu dôraz hlavne na vzájomnú podobnosť záberov, čo dokopy dáva krásne panoptikum všetkých otrepaných filmových klišé, archetypov a stereotypov, navyše pravdepodobne na rovnakej časovej ploche obsažnejšie a pútavejšie než väčšina filmov, z ktorých to bolo zostrihané.