Ten Druhy

Dlho som som sa vyhýbal filmu Saint Ange, a keď som si ho napokon pozrel, utvrdil som sa v tom, že som urobil dobre. Spočiatku to tak ale vôbec nevyzeralo. Kombinácia atmosferického prostredia katolíckeho sirotinca kdesi v lesoch a uhrančivej hudby vyzerala sľubne. Potešilo ma aj obsadenie Catriony MacCollovej - herečky zo starých fulcioviek. Výtvarne je tento film takisto zvládnutý: ošarpaný lesný cintorín nemal chybu. Kamera ponúkala pekné zábery, herečky sa naozaj snažili, ale to bolo všetko. Úplná obsahová impotencia a bezzubý scenár poslali film ako celok do podpriemeru. Duchovia, ak už sa aj objavili, boli apatickí. Šramot v dome a hudobný motív ešte horor nerobí.

Vcelku pozerateľný slasher zo sklonku 80. rokov, pravdupovediac bolo to lepšie než som čakal. Hide and Go Shriek sa odohráva v L. A. počas jednej noci v prostredí obchodného domu, ktorý si na oslavu vyberie skupinka čerstvých absolventov VŠ. V obchoďáku je množstvo figurín, ktoré v noci vyzerajú hrozivo, ale potenciál prostredia nebol dostatočne využitý. Vysokoškoláci sú vykreslení ako tupý jatočný dobytok, takmer bez šance proti agresorovi. Vrah je narušený jedinec, nebudem samozrejme prezrádzať, akým spôsobom, len poviem, že kradne identitu zabitým. Vysokoškoláci nemajú potuchy o koho ide a diváci, ktorí si od začiatku myslia, že vedia čo je zač, zostanú prekvapení v závere, na môj vkus trochu prekombinovanom a príliš vysvetľujúcom.Ten ma trochu sklamal. V tomto slasheri je dosť, z hľadiska žánru, neodmysliteľnej nahoty, ale niet v ňom žiadnej final girl, naopak polovica ľudí nakoniec prežije. Celkom zahynú piati, pomerne rôznorodým spôsobom: prvá vražda sa odohrá asi v 3 minúte, najdrsnejšia: dekapitácia výťahom asi v 74 minúte. Skrátka, je to veľmi priemerný horor tak na jedno pozretie.

Rozhodne nejde o exploitation súčasného typu, v ktorom sa vo veľkom prelieva krv. Skôr by som Lunapark smrti charakterizoval ako "mlátičku" s prvkami vykorisťovania. Sily agresorov aj napadnutých sú pomerne vyrovnané: Loren a jeho sestra Abby sú deti plukovníka, vychované k telesnej zdatnosti, odvahe a vytrvalosti. Prvá polovica filmu je viac-menej zoznamovacia. Postupne sa vykresľujú charaktery postáv, objavujú sa prvé náznaky konfliktov, ktoré majú povahu školského šikanovania. Druhá polovica je podstatne akčnejšia: prenasledovanie, bitky, strelné zbrane. Hlavný záporák - albín Dutra je odpudzujúci frajer, s mylnou predstavou o vlastnej dôležiteľnosti. Už len pri pohľade na neho sa otvára divákom v kapse vreckový nožík. Jeho strašná smrť v závere pôsobí ako zadosťučinenie. James Spader zvladol túto ulohu presvedčivo. Záverečné klišé hororových filmov, ktoré má poukazovať na to, že zlo ešte žije a nepodarilo sa ho zničiť úplne a definitívne však nefunguje ako by malo. Možno tak v obraznej rovine. Malý školáčik, ktorému patria záverečné sekvencie filmu, je posledným preživším z bandy oveľa starších grázlov. Nepredstavuje hrozbu pre Lorena a Abby, ale skôr pre spoločnosť.

Vzhľadom na to koľko tento film trvá a ako málo sa toho v ňom udeje, vôbec nenudí. Má precízne vybudovanú atmosféru aj zápletku (aj keď taký nápad tu už bol). Spočiatku sa La Cara oculta javí ako duchárska historka, z ktorej napokon zostane iba duchársky princíp: v centre pozornosti je zrkadlo a svet za zrkladlom - fakt, že oni nás vidia, ale my ich nevidíme... V skutočnosti je to veľmi krehký príbeh, vystavaný ako domček z kariet. Radšej sa nedotýkať, lepšie vopred nič nevedieť...

Úplne omylom som natrafil na tento film, natoločený v štýle domáceho videa a už po 10 minútach som mal jasno, nielen v tom, že nepozerám Psychoticu (Nostrum, 2010), ktorú som vlastne ešte nevidel a nemôžem porovnávať, ale aj v tom, že na nízkom hodnotení filmu sa pravdepodobne väčšina divákov zhodne, a zrejme ani okrajové publikum neuspokojí. Filmu chýba rotácia, vnútorná logika a presvedčivejšie obrazy, akékoľvek uveriteľné hranie.

Cabin in the Woods klame telom, spočiatku sa tvári ako nejaký lesný survival, lenže to je iba zdanie. Nie je to ani čistokrvný horor s priamočiarou dejovou líniou v štýle: kde bolo, tam bolo, žili, dokým ich nezabili... Tento film je multižánrovou zmesou, s panoptikom rôznych strašidiel, má premyslenú kompozíciu, pre ktorú ho budú milovať asi skôr filmoví kritici než radoví diváci. Je budovaný ako pribeh v príbehu, ktorý sa odohráva kdesi na samote u lese a rovnako v niekoho počítači, kto môže do istej miery ovplyvňovať dej. To, čo sa dialo v lese strácalo podľa mňa, práve z tohto dôvodu, autenticitu. Trochu mi vadilo aj ponuré prostredie a tma. V rámci napaditej kompozície však bolo možné, že ide len o dve línie príbehu, ktoré sa nakoniec pretnú a postavy "za" obrazovkou sa stretnú s tými, ktoré sa "pred" ňou škodoradostne popásajú na ich utrpení... Nebudem predbiehať, ale najmä kvôli záveru sa prikláňam k absolútnemu hodnoteniu.

S. J. Furie sa nesnaží za každú cenu držať príbehu, ktorý napísal sám život a filmu tento tvorivý, výberový prístup pomáha. Doris Bitherová mala v skutočnosti troch synov a jednu dcéru, každé dieťa malo iného otca. Filmová protagonistka Carla Moran, ktorú hrá Barbara Hershey má naopak dve dcéry a jedného syna. Vzbudzuje to väčší súcit. Vlastná rodina Doris zavrhla, dávno s ňou prerušila kontakt. Duchovia boli podľa nepotvrdeného svedectva napadnutej štyria, dvaja sa čiastočne materializovali: jeden pripomínal jej zosnulého starého otca, druhý mal vraj ázijský pôvod. Vo filme sa hovorí o troch duchoch. V čase, v ktorom bola Doris údajne atakovaná týmito duchmi, boli už viacerí jej príbuzní a niektorí bývalí partneri mŕtvi, ona momentálne nezamestnaná, frustrovaná žena so štyrmi deťmi na krku, ktorá začínala holdovať alkoholu. Tieto sociálne skutočnosti sú vo filme nepodstatné. Trochu pravdy na tom bude, lebo inak by sa len blázon odhodlal verejne tvrdiť, že bol znásilnený duchom. Záverečná správa dr. Barryho Taffa, ktorý Doris pozoroval, nehovorí o tom, že je vyšinutá, pokiaľ ide o záhadné javy niečo pripúšťa, no nič nepotvrdzuje. Autor, ktorý je nápaditý a tvorivý: realitu mení na fikciu. Vo viacerých prípadoch je to lepšie ako keď sa snaží byť dokumentárny a faktograficky presný. Tento film je toho dôkazom. Opak potvrdzujú mnohé filmové skutočné príbehy.

Francúzi sú dnes ako reprezentanti talianskej školy v 80. rokoch - ich horory sa často odohrávajú v anglickojazyčnom prostredí. Livide má od začiatku akýsi poetický nádych, znie v ňom vážna hudba (sláčikové nástoje), čo iste súvisí s témou - je to horor o baleríne. Kompozícia je spočiatku postavená na klišé: zopár tventídžerov sa vyberie do tajomného domu so záhadnou obyvateľkou. Po dobrej skúsenosti s À l'intérieur som očakával drsný exploitation, že Bustillo bude hrať s odkrytými kartami a tromfy vytiahne skôr. V Livide je však dlho predlho ťažisko na (vydarenej) atmosfére. O čo ide, sa možno dá uhádnuť z ostrých nechtov baleríny, ale všetko je v skutočnosti omnoho komplikovanejšie. Film narába s tajomstvom, preto nečítajte žiadne spoilery a synopsy, ale nechajte sa prekvapiť. Samozrejme, vôbec nejde o to, čo som čakal, ale dostal. Poviem to po francúzsky: niečo "très bizarre", vizuálne hody, žánrovú zmes a napokon aj trochu krvi. Rozhodne však nebolo potrebné odvracať zrak. Vyzerá to tak, akoby Bustillo a Maury išli do "áčka". No čas ukáže, či je to správna cesta.

Robiť si srandu z duševne aj telesne postihnutých, namiesto reálnej ľudskej pomoci, a navyše zarábať na tom, je úbohé. Možno sa Tonko so svojou famíliou prihlásil dobrovoľne, ale súdnosť mali mať tvorcovia, ktorí určite videli v akých podmienkach žijú a v akom sú stave. Žiadny charitatívny alebo altruistický zámer som tam nepostrehol. Je to žumpa televíznej zábavy, ani nie som zvedavý do akých extrémov ešte dokážu komerčné televízie, ktoré okrem iného parazitujú na ľudskom nešťastí a biede, zájsť.

Príbeh je dosť statický, odohráva sa na jednom mieste. Dynamický vývoj nastáva najmä prostredníctvom vnútornej premeny postáv, ich správania, vlastností atď. Postavy sa navzájom vyvražďujú ako v slasheri, ale to čo ich v skutočnosti zabíja sú neľudské podmienky v podzemí a strata nádeje, že sa raz vrátia na povrch. Je tu aj final girl a v tomto zmysle je pointa predvídateľná, lebo plagát veľmi predbieha dej. Ťažisko tejto drámy je však úplne inde. Film neponúka len drsnú zábavu, ale otvára aj priestor pre zamyslenie.